streda, 30. decembra 2009

AMERIKA 49

PREKVAPENIE

(Iowa City, spisovateľský pobyt)


Internát sa už vyľudňoval pred očakávanými vianočnými veľkosviatkami. Viacerí naši kolegovia už odcestovali. Študenti odišli a s nimi zanikla aj každodenná služba pri vchode do budovy, takže sa k nám prakticky nedalo dostať. Chodby boli prázdne a opustené. Pokúšal som sa baliť, keď niekto zaklopal na dvere. Za nimi stála moja prekladateľka Jerry Weir. Už týždne sme sa nevideli, neboli sme ani dohodnutí na žiadnej schôdzke. Priznám sa, v tej hektike záveru IWP som na Jerry zabudol. Ale ona nezabudla, našla si čas, akýmsi spôsobom sa prebojovala do opustenej budovy a teraz predviedla, čo je to – krátko a stručne. V plnej náruči mala dva veľko-darčeky pre naše dcéry Lucku a Veroniku – obrovskú Barbie a ešte väčšiu „hovoriacu“ žabu. Strčila mi to do rúk, zamávala, zaželala šťastnú cestu a zmizla. A ja som tam len stál z hubou dokonale vyvetranou a v hlave mi odporne bzučala jediná nevďačná myšlienka – kam, do kelu, ešte aj TOTO napchám do svojej už beztak preplnenej batožiny. Sorry, Jerry…


POSLEDNÁ PARTY



Poslednú party našej skvelej spisovateľskej bandy a miestnych priateľov zorganizovala Joan, tá, ktorá ma nenechala zlynčovať na vystúpení feministky Glorie Steinem. Táto Joan sa medzičasom zoznámila s väčšinou nášho spisovateľského osadenstva a keďže jej dom bol dostatočne veľký, chcela sa s nami všetkými takto rozlúčiť. To, že sme prišli my, je pochopiteľné. S údivom som ale sledoval kto z hostí pozvaných Joan vstupuje do dverí. Vo väčšine to boli ľudia, ktorých som tak alebo onak v Iowa City už stretol. Bola to pozoruhodná prehliadka, akýsi sumár priateľských kontaktov za tie tri mesiace pobytu. Ako napríklad práve prichádzajúci očný lekár, s ktorým nás raz viezlo to isté „limo“ na letisko, keď som letel na Východné pobrežie. Prehodili sme zopár slov nad kávičkou, ktorú pohotovo ponúkol z termosky šofér, ktorý nás viezol. Ten lekár ma pozval k nim na večeru a ja som ju po návrate z cesty naozaj absolvoval v príjemnej debate z celou jeho rodinou. A tým ho zhaslo. Jiří Janoušek, kdesi napísal: „Američania sú ľudia, ktorí vás vždy radi uvidia, ale ak vás nevidia, nechýbate im.“ Je možné, že všetci títo krásni ľudia, ktorí nás prišli pozdraviť, na nás čoskoro zabudnú a nebudeme im chýbať. Ale oni všetci, celkom určite, budú chýbať mne.


DVE AMERIKY

Existujú dve Ameriky. Tú prvú poznáme všetci z amerických filmov a nekonečných seriálov. V nej sú Američania ako z umelej hmoty, rozprávajú sa zásadne s namierenou pištoľou a ak prehovoria je to vždy niečo burácavo vtipné až smiechotlačné. Nemajú problémy a nemajú priateľov. Zato majú v zásobe celú encyklopédiu múdrosloví, ktoré platia len na silne postriebrenom plátne. Časť tejto Ameriky existuje aj v amerických časopisoch a novinách, ale z tých väčšina z nás rozpozná len reklamy na Malborky. A viac ani netreba. Kto videl jeden americký film, videl všetky. Kto videl jednu americkú reklamu na šťastný život, môže urobiť desať ďalších. V novinách a časopisoch sa zásadne nesnažia niečím vás prekvapiť. Táto mediálna Amerika je priehľadná ako biznis-plán v akváriu so zlatými rybkami a automatickým ohrievačom.
Ale existuje aj druhá Amerika. Tá každodenná, normálne americká, a vždy prekvapujúca.
Keď som takto po prvý krát odchádzal z Ameriky, bolo to vážne na city. Za tie mesiace som žil v priateľskom prostredí ľudí celého sveta, ktorých dala dokopy práve Amerika. Pohostila, ale nevnucovala sa. A aj ten odchod mal byť americky perfektný. Na cestu z vysokoškolskej ubytovne na letisko mi objednali „limo“.
„Limo“ je skratka pre limuzínu, ale v tomto prípade ide o letiskovú službu, kedy dodávka (ktorej jediným komfortom je ohrievač na termosku s kávou a malá miska cukríkov) zváža cestujúcich na letisko, aby ich nemuseli voziť príbuzní, alebo známi. Tentoraz som bol v „limo“ sám. Vianočné sviatky už boli na spadnutie, navyše nedeľa. Sedel som sám na zadnom sedadle a padla na mňa rovno bez prípravy tá sladkotrpká cestovateľská melanchólia – opúšťal som niečo pekné a tešil som sa na domáce krajšie. Ale chcel som si užiť ešte každú chvíľu na tomto kontinente a tak sme sa so šoférom dali do debaty. Bol to požiarnik, čo si takto vo voľných chvíľach privyrábal. Mal akýsi pôvod (každý v Amerike má akýsi mimoamerický pôvod) a prišli sme na to tak, že sa ma opýtal odkiaľ som (každý v Amerike sa vás to opýta). Žeby vzdialené poľské korene? Alebo to bola poľská školáčka, ktorú k sebe zobrali do rodiny na výmenný program? Nie je to podstatné. Nie je ani podstatné o čom sme sa celú tú cestu bavili. Pretože až tesne pred letiskom som pochopil, že tento chlap, ktorý si privyrába tým, že vozí cestujúcich k lietadlu, šofér-amatér a ešte aj požiarnik, akosi vycítil, že sa potrebujem vyrozprávať, kým toto nádherné miesto uprostred Iowy opustím. Bol som vážne na mäkko, tu som sa zaľúbil aj do prírody a že sa mi takéto avantúry často nestávajú. Všetko, čo preto mohol urobiť, bolo, že sa celkom nebadane vžil do úlohy priateľa, ktorý vyprevádza dobrého známeho na ďalekú cestu.
Verte, že si z toho, čo sme si predebatovali s tým neznámym, ktorého som nestretol predtým a už nestretnem, nepamätám takmer nič. Ale nezabudnem na to, že keď sme vystúpili a on mi pomohol vyložiť kufre, vôbec nám neprišlo čudné, že sme sa na rozlúčku objali. Lúčili sme sa už ako naozajstní starí dobrí známi. Ten chlap to zahral za všetkých tých starých dobrých známych, s ktorými som sa v tom zhone balenia nestihol naozajstne rozlúčiť. A vôbec, vôbec nám to nepripadlo neprirodzené. Naopak. Tak toto je tá druhá Amerika…


KONIEC I. ČASTI KNIHY O AMERIKE

Žiadne komentáre: