streda, 25. novembra 2009

AMERIKA 44

RUKOPIS ZA VŠETKY PRACHY

Myslím, že to nie je až také veľké prekvapenie, keď poviem, že každý kto prichádza do Ameriky ako spisovateľ, túži urobiť veľkú literárnu dieru do sveta práve tu. Sú tu najväčšie vydavateľstvá sveta a je tu obrovský čitateľský trh. Nehľadiac na to, že ak vám niečo vyjde v Spojených štátoch, iste to preberú aj iní. Všetky tie preklady vašich prác do iných, malých jazykov sú príjemným povzbudením, ale ďaleko vďaka nim nezájdete. Anglický preklad vydaný v Spojených štátoch, to je diaľnica do literárneho sveta. Kto viac by o tom mohol vedieť, než majiteľ jednej z najväčších a najprestížnejších literárnych agentúr? Mecenáš kultúry Francis Greenburger raz prišiel do Ledig Housu na večeru s nami a okrem mnohého iného nám povedal aj tento príbeh z vlastnej kancelárie:
Prišla za mnou žena v najlepších rokoch. Skvelo upravená, sebavedomá. Že chce byť našou literárnou agentkou. Hovorím jej:
„A čo ste robili predtým?“
„Bola som právničkou.“
„Tak sa k tej profesii vráťte, milá pani. Tu nikdy nezarobíte toľko, čo tam.“
„Ale ja chcem robiť tu.“
„Milá pani…“
„Volám sa Susane.“
„Dobre, Susane, vedzte, že my hradíme svojim agentom len nájom kancelárie, elektriku, kúrenie a telefóny. Ich zárobky idú z percent úspešne predaných kníh.“
„Ja to beriem.“
No, môžete si domyslieť, čo ju čakalo. Všetci starí agenti sa pozreli pod stôl a do kútov svojich kancelárií a naváľali jej na stôl kopu rukopisov, ktoré nestihli a ani nemali chuť prečítať. Mysleli sme si všetci, že ju to konečne odradí. Ale neodradilo.
Asi po mesiaci som počul ako mi steny mojej kancelárie „šepkajú“ neuveriteľnú vec – tá nová agentka objavila v halde nezmyslov rukopis akéhosi bezdomovca. Ten chlap naozaj nemal ani adresu, kam by sa mu dal poslať list. A na ten rukopis dostala ponuku – jedného milióna dolárov.“
Aj sme zabudli prehltnúť. Jeden milión dolárov? Tak znova, myslíte tým 1 000 000 dolárov?!
Sure, jeden milión. Lenže to samozrejme nie je za knihu samotnú, ale hlavne za filmovacie práva. Tam bol základ tých peňazí a ona mala akýsi zázračný kontakt, ktorý tie peniaze bol ochotný ponúknuť.
Viete, robím v tejto branži od svojich štrnástich rokov. Som zvyknutý na kadečo. Napríklad na to, že sa nadmieru preplácajú knihy celebrít ako Hillary Clinton a to ešte skôr, než sú napísané. Ale ponúknuť za rukopis neznámeho autora reprezentovaného novou, neskúsenou agentkou milión?! To bolo aj na mňa moc. Nedalo mi to a akoby mimochodom som sa v kancelárii tej novej agentky zastavil. Akože len tak.
„Ako sa máte, Susane?“
„Fajn, ide to.“
„Vraj ste dostali ponuku na ten rukopis…“
„Áno, dostala.“
„Viete, nie je v mojom zvyku radiť našim agentom, ale… ja v tomto biznise robím od svojich štrnástich a úprimne vám radím, zoberte to. Zoberte to, kým si to nerozmyslia!“
„Ďakujem za radu, ale, ešte nie. Počkáme.“
A tá ženská predala ten rukopis o týždeň za dva milióny dolárov!
Vyrazilo nám to dych. Kto bol ten autor? Určite ho poznáme, alebo sme o ňom aspoň počuli… A čo to bolo za knihu?
„No, medzi nami, tá kniha bola taká sračka, že vôbec nemám chuť pamätať si jej názov. A ten chlap nikdy nič iné nenapísal. Takže na jeho meno môžete pokojne zabudnúť aj vy.“
Lenže ja som na tento príbeh neuveriteľného autorského šťastia nedokázal zabudnúť ani po rokoch. A zdanlivá záhada sa mi nakoniec ukázala v celkom inom svetle, keď som o štyri roky neskôr stretol americkú poetku Susan Kinsolvingovú a tá mi na príklade jej manžela scenáristu ozrejmila záhady hollywoodskych kontraktov. Drvivá väčšina diel, na ktoré štúdiá kúpia filmové práva (a ktoré si dokonca nechajú napísať na mieru už v podobe scenára), zapadne v trezoroch a nikdy neuvidí trblietavé svetlá kinosál. Vďaka Nežnej revolúcii sme sa teda dozvedeli, že aj na kapitalistickej strane barikády existovali trezorové filmy a ja som sa takto dozvedel, že niektorí z ich tvorby aj celkom dobre žijú. Osoba záhadnej právničky zbláznenej do práce literárnej agentky by sa tak odrazu ukázala celkom prízemne praktickým kšeftom. Najmä, ak mala veľmi dobré vzťahy s kýmsi, kto bol práve v Hollywoode pri kase. A môžeme si byť takmer istí, že po tom jedinom veľkom „úspechu“ sa zelenáčka zase vrátila k svojmu (chcel som napísať – poctivému) právnickému remeslu...

Žiadne komentáre: