streda, 18. novembra 2009

AMERIKA 43

ĽUDIA PERFEKTNEJ KRAJINY

V Amerike je možné takmer všetko a hlavne, čokoľvek robia, robia s cieľom perfektného výsledku. Ak majú prísť na schôdzku, tak prídu na minútu presne...
Blížil sa záver nášho spisovateľského pobytu a na návštevu sa ohlásil Francis Greenburger. Stretol som ho z nás ako prvý. Jedného dňa to totiž muselo prísť. Pred hlavnou budovou Ledig Housu zastalo luxusné auto a vyšiel z neho energický krátkovlasý chlapík s laserovým pohľadom. Akurát som šiel do knižnice v hlavnej budove a nemohol som sa mu vyhnúť. Ešte šťastie, že som si večer predtým náhodou listoval v propagačnom materiály tejto spisovateľskej kolónie a tak spoznal majiteľa veľmi váženej literárnej agentúry i úspešného podnikateľa s nehnuteľnosťami. Predovšetkým však hlavného mecenáša Ledig Housu. No čo už, široko-ďaleko nikoho, tak som k nemu pristúpil, predstavil sa a povedal:
„Vitajte doma, Francis.“
Ocenil to slabým úsmevom. Správal sa nenútene, ústretovo, hoci v tom nebola žiadna srdečnosť. To nebol chlapík, s ktorým by ste si mohli plieskať po pleci, ale ani nafúkaný snob.A teraz sa ponúkol, že s nami strávi ešte posledný večer. Musím povedať, že to na mňa hlboko zapôsobilo. Takýto chlapík si môže dopriať večeru v hoteli Waldorf-Astoria alebo Ritz a vybaviť pri tom kšeft za pár miliónov. Ale on je naopak ochotný prísť na večeru s bandou nie až tak známych literátov z Európy a venovať im svoj čas. Dokonca kvôli tomu letel svojím súkromným lietadlom, aby tú našu (a ním financovanú!) večeru stihol.
V ten večer my sme mali ešte aj iný program a tak sme večeru posunuli o hodinu skôr. Greenburgerova sekretárka to samozrejme vedela, ale zabudla mu to povedať. Keď sa zjavil medzi dverami, už sme boli aj po dezerte a kávičke. Za pár minút sme mali ísť na akúsi veselicu.
Nedalo sa to zachrániť ani pri veľkom chcení. Silene sme ešte posedeli pri stole, ale Francis bol zjavne dopálený na svoju sekretárku a nechcel nám kaziť večer. Radšej sa hneď zase zdvihol, že si pôjde urobiť večeru sám do Ružového domu, ktorý poblízku vlastnil. Všetci sa tešili na veselicu a akosi si jeho odchod takmer nikto nevšimol. Ale mne to nedalo. Vyšiel som za ním ešte k autu. Mal som dojem, že ide o život tej sekretárky, čo bola vraj nejaká staršia pani.
„Francis,“ hovorím mu, „ľudia robia chyby. Pomýlila sa, poplietla to. To sa stáva.“
Pozrel sa na mňa a smutne pokýval hlavou: „Keby si ty len vedel aké hriešne veľké peniaze ja tej osobe platím za to, aby sa nemýlila.“
Nasadol do auta a odfrčal do tmy. Aj v Amerike sú ľudia omylní, hoci tomu odmietajú uveriť.

Žiadne komentáre: