streda, 4. novembra 2009

AMERIKA 41

NOC S ČARODEJNICOU


Volala sa Uda a bola to nemecká prekladateľka. Nosila vždy čierne, alebo tmavé šaty a málo rozprávala. Ale keď rozprávala, bola milá a vecná, takže sa v nej čarodejníctvo ťažko dalo rozpoznať. Až jeden večer.
Práve sme spolu večerali. Na tom je totiž založený celý psychologický trik spisovateľských kolónií, ktorý platí aj v Ledig House, spisovateľskej "kolónii" v malebnom údolí rieky Hudson. Ráno vstanete kedy chcete a dáte si čo chcete z obrovskej chladničky. Na obed prídete do kuchyne kedy chcete a buď si navaríte z bohatých zásob, alebo si zohrejete to, čo zostalo z večere. A práve tá večera je spoločenským vrcholom dňa. Všetci sa zídu za veľkým stolom, servírujú sa špeciality navarené kuchárom takých kvalít akým bol Tony Ceccino alebo polovičnou Indiánkou menom Donna. Servíruje sa na veľkých misách, takže si musíte pri nakladaní vzájomne pomáhať a podávať aj rôzne prílohy a prísady. Pri tom všetkom nemôžete nespolupracovať a komunikácia medzi vami začne sama od seba. Akurát sme teda boli uprostred skvelej debaty, keď sa hrozivo blyslo a po chvíli zahrmelo.
Hlavná budova Ledig Housu stojí na strmom kopci a poskytuje výhľad až po niekoľko desiatok kilometrov vzdialené údolie rieky Hudson a pohorie Catskills za ním. Výborná poloha, ale v prípade búrky aj skvelá šanca dostať poriadnu blýskavú ranu v najnevhodnejšej chvíli. Znovu sa zablyslo a vzápätí zahrmelo. Všetci sme vyskočili na nohy. Spustil sa vodopádový lejak a do toho neskutočný vietor. Otvorené okná začali trieskať. Utekali sme ich zavrieť. Okien a dverí bolo toľko, že dokonalo zamestnali našu spisovateľskú skupinku. Keď sme sa opäť zišli v jedálni, búrka už bola rovno nad našimi hlavami. V Amerike poznajú aj tornáda a uragány. Nikto z nás si nevedel spomenúť, či sme v ohrozenej oblasti, alebo mimo. Neisto sme na seba pozreli. A do toho prehovorila Uda tichým hlasom:
„Ešte tak aby svetlo vypadlo.“
A boli sme v tme. V tej chvíli sa začali diať veci ako z hororového filmu. Predstavte si, že idete hľadať sviečku, prechádzate okolo vonkajších dverí a – bum – dvere sa rozletia a víchor vás pritlačí k stene. Idete okolo okna a – bum – s rachotom sa rozletí dokorán. Keď sme konečne na druhý pokus pozatvárali naozaj VŠETKY dvere a okná (a je ich na takej koloniálnej budove požehnane - vrátane schodov do rozsiahleho podzemného podlažia odkiaľ, ako je americkým zvykom, vedie ešte zvlášť východ mimo domu), zohnali sviečky a zapálili, bolo jasné, že sme na pár hodín v tejto budove uväznení. Bolo nemožné dostať sa prúdmi vody do vzdialených budov a našich izieb v nich. Ktosi, určite nie Uda, navrhol, že strávime tú búrkovú noc jediným správnym spôsobom – budeme sa vznášať.
Neviem, či ten trik poznáte, ale v takej noci je dosť pôsobivý. Niekto si sadne na stoličku a štyria ostatní sa pokúsia ho zdvihnúť tak, že podložia dva PRSTY (vždy ukazováčik jednej ruky) pod stoličku a pokúsia sa stoličku s dotyčným zdvihnúť. Nemáte logicky šancu, to je jasné. Lenže potom všetci položia ruky tomu budúcemu levitantovi (lebo ten efekt sa volá levitácia) na hlavu a ktosi povie akési nepodstatné formulky. Pritom mierne tlačíte rukami dolu na hlavu toho sediaceho. Potom ktosi povie – teraz – všetci sa zohnete a tými istými prstami (čo predtým nemohli tú váhu zvládnuť) doslova nadhodíte stoličku aj so sediacim vysoko nad vaše hlavy. Ako to funguje, to sa ma nepýtajte. Možno je to nejaký trik, ale funguje to veľmi spoľahlivo a hlavne – uprostred bleskov a hromov, v tmavej miestnosti so sviečkami a čarodejnicou menom Uda medzi nami, toto malé mystérium na vás nemôže nezapôsobiť.
Tiež som chcel prispieť k programu tajomného večera a – potom, čo už všetci, vrátane mňa, „lietali“ – ponúkol som malú špiritistickú seansu. Ja na takéto veci neverím, ale u nás doma na Silvestra to ktosi v našej pripitej spoločnosti skúšal a tak som si myslel, že by sa nám taký výlet do záhrobia hodil. To sa zoberie dlhá stužka, kniha a kľúč. Stužka sa previnie okom kľúča, spustí dolu, na druhý koniec sa zavesí tá kniha a – polnočná chvíľa otázok a odpovedí môže začať. Celá komunikácia s duchmi stojí na tom, že odpoveď môže byť len áno alebo nie. Áno je vtedy , keď sa kniha sama od seba pohne náhle doprava, no a nie je, keď sa pohne doľava. Všetko som to zmontoval dokopy a získal aj prvú zákazníčku. Staršia nemecká prekladateľka Monika chcela vedieť, či sa jej otec má tam na tom druhom svete dobre.
Skúšal som to s knihou tak i onak, ale miesto, aby odpovedala, stále mi zo stuhy padala a… akosi to všetko vyprchalo. Búrka dohrmela, sviečky takmer dohoreli, víno bolo vypité, odrazu sme boli všetci ospalí a predovšetkým Uda sa kamsi vytratila. Tajomná noc skončila, bolo treba ísť do postelí.
Ja neviem ako vy, ale ja na magično a mysteriózno v amatérskej a bezplatnej podobe verím. Ráno bolo krásne a slnečné. Zobudil som sa s hlavou ako melón (toho vína bolo predsa len trochu moc a na záver ešte Gertova dánska vodka), zdvihol som sa na posteli a chvíľu zaostroval okolo seba. To, čo som videl, ma skoro zložilo späť. Celý môj pracovný stôl (so všetkými papiermi, perami, vreckovým magnetofónom, kazetami, nožnicami a miliónom drobností, ktoré ležali i stáli v dokonalom poriadku) bol pootočený o riadny kus doprava. Odpoveď Monikinho mŕtveho otca teda znela – áno, mám sa dobre.


Žiadne komentáre: