streda, 15. apríla 2009

AMERIKA 15

V PIATOK NIE JE SVIATOK
15.

Miestna česká komunita (dobre čítate) v Cedar Rapids vybudovala zo zbierok skutočne reprezentačné "České a slovenské múzeum a knižnicu". Na otvorenie mali v sobotu prísť traja prezidenti - Bill Clinton, Václav Havel a Mikuláš Kováč. Ako jediný Slovák široko-ďaleko som dostal pozvánku oficiálneho hosťa a účastníka literárnej časti programu. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej strane som nevedel ako sa tam tých štyridsať kilometrov dostanem. Na bicykli to nešlo, autobusová doprava nášho typu - od dediny k dedine - tam neexistuje a auto som nemal.

Zveril som sa tým našej patrónke Mary, zauvažovala a nápad bol na svete: "Ty si predsa oficiálny hosť a reprezentuješ aj našu Univerzitu, tak nech ti poskytnú na víkend univerzitné auto."

Auto, Chrysler Sedan, som si naozaj v piatok poobede, z vlastnej zaneprázdnenosti na poslednú chvíľu, vyzdvihol v univerzitných garážach.

Dostal som kľúče, papiere a dokonca aj parkovacie povolenie. Spokojne som teda zaparkoval na privilegovanom mieste pri vchode do internátu, vyšiel do izby - a odpadol. Nič vážne, len únava z hektiky tých dní ma uložila do postele na dve hodiny. Keď som sa prebral a opláchol, šiel som poklebetiť do kancelárie s Mary. Privítala ma hneď vo dverách:
"Gustav, nevieš koho auto to parkuje pri vchode? Služba hlásila, že má zapnuté svetlá, ale to už bolo pred pár hodinami."
"Shit," hovorím, "to je ´moje´ auto!" a už som bol dolu.
Bolo to hneď jasné. Piatočný podvečer a batéria v háji zelenom. Do riti, čo som to za hovädo?! Zvädnuto som sa dostavil do kancelárie Mary, ktorá už odchádzala. Čo včul? Je po pracovných hodinách a ja zajtra MUSÍM ísť reprezentiť Slovensko, Univerzitu a vlastnú blbosť. Mary to zhodnotila na jeden telefonát, zavolala do univerzitných garáží, chytila nejakého oneskorenca a poslala ma späť k autu. Za desať minút prišiel univerzitný garážmajster s mašinou, vďaka ktorej by dokázal to auto rozložiť na šróbiky a poskladať späť. Vytiahol káble, otvoril kapotu, všetko to spojil, vyskúšal štartér, naskočilo to, poradil mi, aby som sa s tým chvíľu pre istotu previezol a zaželal mi príjemný víkend. Tak som sa chvíľu vozil po tmavých piatkových uliciach malého univerzitného mestečka a v duchu ďakoval tomu, že sa mi to nestalo u nás doma. Mojich v tej veci úradne zamestnaných a platených rodákov (pri fantasticko-hypotetickej utópii, že by mi ako zamestnancovi vôbec vlastná Alma Mater vložila niečo tak vzácne ako auto do rúk!) by iste vôbec nezaujímalo, že som tomu vzápätí zpizdil batériu, a namiesto pohotovej pomoci by ma asi za to všetko natreli na hnedo a nazvali niekoľkými veľmi neláskavými slovami. A ak to nie, tak jedno viem určite - určite by mi nezaželali príjemný víkend.

Keď hovoria prezidenti
Američania milujú prejavy pod holým nebom. V Cedar Rapids, pri otvorení celoamerického Českého a slovenského múzea, som mal možnosť vidieť ako to vyzerá na živo. Pozoruhodné bolo už to, koľko ľudí bolo ochotných prísť sa na tú slávu pozerať, hoci bariéry ich držali od pódia tak ďaleko, že to nemohli ani počuť. Moja pozvánka jediného zástupcu Slovenska za literatúru a umenie mi zaručovala, že som sa dostal až do sektoru prenosných stoličiek pod pódiom. Bolo mi pošepkané do ucha, že predo mnou sedí minister poľnohospodárstva štátu Iowa. To nebolo také zaujímavé ako fakt, že už sme mali druhú polovicu októbra bez babieho leta a pánovi ministrovi bolo len v obleku pri asi dvojhodinovom čakaní na začiatok ceremoniálu poriadna zima. Túlil sa teda ako vrabec-bezdomovec k obrovskej pani v obrovskom kožuchu, o ktorej mi bolo pošepkané, že je pani ministrová. Veľmi zaujímavá dvojica.
Otvárací ceremoniál začal nejaký senátor, ktorý vybehol na pódium ladným skokom a familiárne nás všetkých pozdravil:
"Dobr dan, drugove!"
Chladná odozva z publika mu rýchlo našepkala, že sa netrafil a zachraňoval to spŕškou vtipov o blbých Američanoch, čo ignorujú iné národy. No, blbec bol v tej chvíli on, ale musím povedať, že oproti našim politickým blbcom sa to aspoň pokúšal napraviť.
Moja účasť na otváracej slávnosti, ktorá trvala dva dni (ľudové tance, spev, koštovka českých jedál a samozrejme všadeprítomné "kolace"), bola v tom, že som pol dňa sedel v jednej sále s asi dvoma desiatkami autorov českého pôvodu od úplných amatérov až po slávneho emigranta Jozefa Škvoreckého. Najmä českí či moravskí krajania chodili popred naše stolíky a keď chceli, podebatili s dotyčným, a občas si dokonca aj nejakú knižku kúpili. Viacerí sa zastavili aj pri mojom stolíku a prehodili zopár milých slov. Ja som knihy nepredával, ale rozdal a to tak rýchlo, že som mal nakoniec dosť času sa tu aj rozhliadnuť. České a slovenské múzeum a knižnica v Cedar Rapids je skutočne reprezentatívna budova. V dobe otvárania však ešte veľa exponátov nemali. Bola tam zato veľká mramorová stena popísaná menami slávnych "Čechoslovákov" - dominovali na nej českí hokejisti a tenistka Navrátilová. Žiadneho Slováka som tam nenašiel, ale možno to mali byť len osobnosti, čo niečo dokázali v Amerike. V tej dobe sme ešte neboli hokejoví majstri sveta a o vynálezcovi Baničovi asi nevedia ani mnohí u nás. Mal som chvíľu voľna a tak som sa pridal k jednej turistickej skupine sprevádzanej staršou dámou v kroji, dobrovoľníčkou miestnej českej krajanskej komunity. Tých exponátov naozaj nebolo veľa (hlavne kroje, nejaké upomienkové predmety, stanovy krajanských spolkov...) a všetky boli českého pôvodu. Tá pani to asi tiež považovala za málo reprezentatívne a tak sa na záver obrátila s nadšením k niekoľkým secesným plagátom na stene a povedala:
"A toto je dielo veľkého slovenského maliara Alfonza Muchu."
Možno ju zmiatlo to slovensky znejúce meno. Mohol som vlastenecky pomlčať, ale nedalo mi to a vrátil som Alfonza Muchu späť do českej kultúry. Americkí turisti uznanlivo pokývali hlavou, ale v podstate im to bolo jedno. Tej pani nie. Bolo jej ľúto, že tak ľahko stratila jediného Slováka v expozícii. Aj mne to ako Slovákovi bolo ľúto, lebo ma dojala jej dobrá vôľa, čo vraj všetko zdolá. Na Andyho Warhola alias Andreja Varhoľu som si v tej chvíli trestuhodne nespomenul. Možno nabudúce...

Žiadne komentáre: