streda, 4. marca 2009

AMERIKA 9

AMERIKA

SPRÁVY Z DOMOVA
(Iowa City, spisovateľský pobyt)
9.

Mám dobrý zvyk neobzerať sa na cestách späť. A ani len neskúšať zisťovať, čo sa deje doma - od toho nášho rodinného domova až po ten celoslovenský. Jednoducho preto, že na tú diaľku nie je v mojich silách niečo zmeniť, či zachrániť a v duchu životného kréda Sv. Františka z Assisi, som vďačný za každú príležitosť rozoznať, čo môžem zmeniť (a teda má zmysel tým strácať čas), alebo nemôžem. Napriek všetkým týmto dobrým a múdrym predsavzatiam, nedalo mi to. Objavil som totiž, že v Amerike existuje pozoruhodný televízny kanál SCOLA (Satellite Communications for Learning Association), ktorý pozostáva len z televíznych večerných správ rôznych krajín sveta. To znamená, že za sebou uvidíte v originálnej reči správy z Maroka, Fínska, Mongolska, trebárs nasledované správami z Indonézie a Poľska. Na správy slovenskej štátnej televízie bol vyhradený čas o pol štvrtej ráno. Nastavil som si budík, zapol televíziu, uvidel a zhrozil sa. Nie, toto naozaj nemusím vidieť a vedieť na to, aby som tu v Spojených štátoch (či kdekoľvek na svete) splnil svoje spisovateľské úlohy. Televízor som vypol s nádejou, že nikto z mojich kolegov netrpí nespavosťou a ak, tak nevidel tento kanál a ak, tak nerozumel. Ale ono to malo byť ešte inak.

Zlé správy z domova

Náš ročník International Writing Program bol tak veľký, že som v ňom objavil aj maďarského dramatika Spira, ktorý navyše rozumel po slovensky a občas si mnou nejakú tu našu aj zaspieval. Bol to teda Spiro, ktorý ku mne jedného dňa prišiel a povedal - u vás doma uniesla tajná polícia prezidentovho syna. Bum! A čo ja s tým? Mám ísť hľadať prezidentovho syna? Mám zrušiť politicky skorumpovanú tajnú políciu? Čo vlastne mám teraz urobiť?! Samozrejme, že neurobíte nič, ale (a to je na tom to najhoršie) hoci ste nič zlé nevykonali a ani nič proti tomu urobiť nemôžete, odrazu ste niekto iný. Ešte včera ste bol jedným zo spisovateľov jedného z tých malých, zabudnuteľných štátikov uprostred Európy. Dnes ste "predstaviteľ" krajiny, kde sa unášajú prezidentskí synáčikovia. A TOTO pocítite veľmi rýchlo. Žiaľ medzinárodné správy sú na 90 percent o katastrofách, masovom zabíjaní a veľkých politických škandáloch. Preto vždy, keď otváram v zahraničí noviny, tajne dúfam, že tam o Slovensku nič nebude. Najlepšie správy z domova, žiadne správy z domova.


AUTO V AMERIKE

Auto v Amerike nie je ako auto u nás. U nás je to plechové približovadlo, ktoré sa ocitlo na nepriateľskom území. Máločo funguje vo váš prospech ako majiteľa vozu, a drvivá väčšina, vrátane policajtov, vás má za ľahkú obeť. V Amerike je auto kolíska, milenecké lôžko, sedadlo v kine, lavica v kostole, okienko v banke, jedálenský stôl, obývačka, spálňa, nákupný vozík a keď na to príde, aj rakva. Američania zvládnu celý svoj svet spoza volantu a celý ich svet slúži tomu, kto za volantom sedí. Je to automobilový raj. Ktosi mi opisoval príhodu ako nejaký Američan dostal defekt a než stihol vystúpiť z auta, už pribehol pomocník z blízkej garáže a prikotúľal koleso, ďalší dobehol s heverom, automechanik po nich už len skontroloval dotiahnutie skrutiek, vyinkasoval malý poplatok a šlo sa ďalej. Znie to ako rozprávka, ale ja tomu verím. Ono to ide tak ďaleko, že bez auta si tu vlastne úplne nemožní. No len sa na to pozrite: Vo vidieckom mestečku majú veľkoparkovisko lemované obvyklým výberom prízemných obchodov. Uprostred toho parkoviska tróni osamelá budova bez ľudskej obsluhy. Je to bankomat pre autá. Príjazd, obvyklý monitor s tlačidlami a výdajom bankoviek, výjazd. Autá prichádzali a odchádzali. Chcel som si vybrať peniaze, ale nemal som auto! Ten pohľad by som vám teda doprial - rad áut, ktoré sa v letnom sparne lenivo posúvajú k bankovému automatu. A uprostred tej rady prešľapuje exot zo stredu Európy a tvári sa, že je auto. Po vybraní peňazí som mal tú najvyššiu akceleráciu zo všetkých miestnych automobilov - zahol som za roh a tváril sa, že som tam nikdy nebol. Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City, zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corrola. A to nie som automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už od dverí vedel - s touto a žiadnou inou! Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corrola, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá MOJA Toyota Corrola bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.

Žiadne komentáre: