streda, 18. marca 2009

AMERIKA 11

AMERIKA

NIAGARSKÉ VODOPÁDY
11.

Na jednodňový výlet z Rochesteru som si musel zobrať auto z požičovne. Môj profesorský hostiteľ Norton W. Miller ma tam doviezol, pomohol vybaviť formality a ešte sa ponúkol, že ma vyvedie na výpadovku za mesto. To posledné som musel odmietnuť - nevedel som totiž ten voz ani poriadne naštartovať, nie to ešte riadiť! Väčšina áut v Amerike má automatickú prevodovku (a všetky z požičovne) a ja som s takým zázrakom ešte nešiel.

Chvíľu to trvalo, kým sme si na seba zvykli a kým som si hlavne zvykol, že auto s automatickou prevodovkou ide stále! Takže už naštartovaním sa pohne a keď nedržíte nohu na brzde, hneď aj môžete skončiť v plote. Mojím prvým požičaným autom bol milý a malý Dodge Neon, akurátne vozítko na jednodňový výlet. Profesor ma teda zanechal prvému zoznamovaciemu rande s Neonom a my sme sa spoločnými silami konečne pohli. Aj s mesta som našiel cestu, aj k Niagarským vodopádom som trafil a na večer zaparkoval pred Niagarskou pevnosťou na brehu jazera Ontario veľkosti vreckového mora. Pevnosť je pozoruhodnou ukážkou drsných podmienok prežitia vo vojenských posádkach na Divokom západe. Bol som takmer posledný návštevník, vychádzal som, keď sa už zmrákalo. Došiel som k Neonu, otvoril, nastúpil, naštartoval a - nepohol sa. V nastalej tme som totiž nevidel na krok, nenašiel som spínač svetiel. Mimochodom, neviem, či ste si to všimli, ale automobiloví návrhári majú zvrátenú ambíciu premontovať ovládače v aute vždy "ešte inak". A tak napríklad existujú modely áut, kde na spiatočku musíte urobiť náročný pohyb stlačenia čohosi na páke riadenia a až potom zaradenia spiatočky. V Neone som postláčal úplne všetko a svetlo som nenašiel.

Na parkovisku už nebol nikto okrem mňa. Pevnosť už zavreli a tak som sa pustil "po slepu" cestičkou vo veľkom parku na nejaké osvetlené miesto. Nedošiel som, musel som zastaviť. Bolo to ako zakliate. A vtom sa, ako to už v rozprávkach býva, z vnútra parku, tou istou cestičkou blížilo auto. Hovorím si - v temnom parku a stopovať, to je rovno na odstrel. Pri americkej kriminalite, čo sa denne valí z médií, nikto rozumný do takejto pasce nevlezie. A predsa som zamával a predsa vliezla! Lebo v tom aute poslednej záchrany zastavila osamelá žena. Stiahla okienko a chcela vedieť, čo sa deje. Vysvetlil som a dal som si záležať, aby bolo počuť, že som naozaj cudzinec a teda také čosi sa mi môže prihodiť. Usmiala sa, vystúpila, naklonila sa do voza, našla spínač hlboko pod volantom (?!), popriala mi "good luck" a už jej nebolo. Ale ani potom som sa ešte s autom nepohol. Musel som si totiž najskôr zrovnať v hlave ako sa ktosi kto sa denne dozvedá o vraždách, lúpežiach a prepadoch dokáže odhodlať zastať v tme uprostred opusteného parku a pomôcť cudziemu človeku.

Sú len dve možné odpovede - buď je solidarita Američanov odolná katastrofickým správam alebo tá žena nemala doma televízor. Oboje je možné, to prvé viac.

Dva vodopády

S Niagarskými vodopádmi som urobil rovnakú skúsenosť ako s egyptskými pyramídami alebo palácovým komplexom v Alhambre. Prišiel som, videl som, odolal som. Zázrak sa nekonal, dojem sa nedostavil, zážitok sa vybil v navliekaní modrého pršiplášťa. Ten sme totiž vyfasovali na lodi, ktorá nás pod vodopády doviezla. Z tých sme mali minimum, lebo voda padala tak mohutne, že vo vodnej spŕške, ktorá sa z vodopádu valila, nebolo vidieť takmer nič. Ani fotiť sa nedalo. Pristáli sme, modrý vodo-pádo-plášť som si zobral na pamiatku a naštartoval žiarivý Neon cestou po prúde Niagary niekoľko kilometrov k starej pevnosti. Nemôžem povedať, že by som bol svojou studenokrvnosťou nadšený.

"Trepeš sa takú diaľku, vyvalíš celý majetok za požičanie auta a lístok na loď - a potom? Ak si sa chcel osprchovať v modrom pršiplášti, to si si mohol dopriať aj doma. A ešte ušetriť!" Vážne som si dohováral a vážne si vstupoval do svedomia. Svedomie bolo doma a tiež ho to štvalo, hlavne tie premrhané investície. Vtom som dupol na brzdu, nie, to snáď nie, takéto niečo, takýto úúúúúúžasný pohľad?! Do toho trúbenie zozadu, tak som sa musel hneď pohnúť ďalej. Ešte pár sekúnd som riskoval reťazovú zrážku, aby som si ten zázrak zafixoval do pamäti aspoň ľavým okom a už to bolo preč. Zážitok, mohutný dojem, veľká vec! BOL TAM - vodopád! Ale postavený ľudskými rukami a nesmierne, nesmierne pôsobivý. Niagara totiž padá do hlbočiny vymletej za tisícročia vodou z takmer rovinatej krajiny. Vy ste na tej rovinke a dolu pod vami hučia spenené vody. O pár kilometrov ďalej sa to opakuje znovu a bez varovania. Tentoraz ako obrovský vodný sklz priehrady, ktorej hrebeň je na vašej úrovni a uvidíte ho na kratučký okamih po ľavej strane cez tri pruhy cesty a ten hlboký kaňon rieky, čo sa už nevie dočkať kedy vrazí do široko rozkročenej vodnej masy Ontaria. Ten vodný sklz bol prázdny a o to väčší dojem vyvolával. Aspoň vo mne. Takže to bolo vlastne s happyendom. Zážitok asi ako pri prvom milovaní. Ľúbostná predohra s Niagarskými vodopádmi bola dlhá, nudná a nemotorná; nečakaná rozkoš krátka a na hrane karambólu. Ale tie spomienky!

Žiadne komentáre: