streda, 25. februára 2009

AMERIKA 8

AMERIKA

SI V AMERIKE, LEŤ!
(Iowa City, spisovateľský pobyt)
8.

V univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú tak akurát na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj (nám už známe) Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchaj-wanu, registrovala všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dávala na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom k rešpektovaniu môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Samozrejme som súhlasil a Bruce zavolal. O dva dni sme už sedeli spolu na pive.

Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. S tým som nemohol než smutne súhlasiť. Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Brucem profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s údivom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené - "toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.

O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu, hoci som tu videl pristávať aj malý dopravný jet charterovej linky. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovnú dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Čo viac by som si mohol priať?!

"Chyť sa svojich kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."
"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.
"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"

Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.

"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."

Celkom s Brucem nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu a aj pre istotu, pristávací manéver urobil s bravúrou sám.

Žiadne komentáre: