streda, 28. januára 2009

AMERIKA 4

AMERIKA


KEĎ V AMERIKE HORÍ

(Iowa City, spisovateľský pobyt)



Prišlo to bez najmenšieho varovania a navyše prišlo to v najnevhodnejšiu chvíľu - sedel som na tróne. Teda tam, kam chodia aj králi (a už aj prezidenti) sami. A do toho výkriky na chodbe - horíííííííí! Skvelo podfarbované trieskaním dvermi ako jednotliví obyvatelia nášho poschodia vyrážali zo svojich izieb do bezpečia pred budovu internátu. Aby toho nebolo dosť, o chvíľu sa ozvali hasičské sirény. Veľmi nevhodný čas na posedávanie na doske, ktorá znamená odvrátenú stranu sveta. V tej nedôstojnej polohe som musel navyše zvážiť skutočnosť, že už v druhý deň môjho amerického pobytu v lepšom prípade prídem o všetku svoju batožinu a zvyšné mesiace absolvujem ako pohorelec len v trenkách. Dokonca v tom horšom prípade budem ešte aj skákať z ôsmeho poschodia do náručia nejakého hrdinského amerického hasiča. A keďže tento výkon nebude súčasťou žiadneho hollywoodskeho filmu, nemusí nutne dopadnúť happyendom. Plamene a hlavne dym sa šíria smerom nahor a keďže som trónil na najvyššom, ôsmom, poschodí, nebola šanca, že by som sa tomu čírou náhodou vyhol. Bolo treba konať rýchlo, ale skúste konať rýchlo v polohe skrčenca, navyše keď váš metabolizmus z neznámych dôvodov práve v takej chvíli odmieta zrýchliť. Ostalo len čakať.

Aj som si hovoril - čo keď je to len malý požiar a oni to zvládnu bezo mňa? Veď, ak by to bolo naozaj vážne, určite mi zaklopú na dvere. V tej chvíli sa ozval až hysterický buchot na dvere. Objavili ma! So spustenými gaťami a v polovičke tak dôležitej práce. Ten buchot dopĺňali výkriky službukonajúcej študentskej požiarnej hliadky. Trvali na tom, že musím OKAMŽITE opustiť budovu a zhromaždiť sa spolu s inými na druhej strane ulice na nábreží rieky. Za tie dva dni som už stihol počuť o tom ako nejaký spisovateľ predo mnou odmietol odísť od rozpísaného textu a tak ho vyviedli násilím. Američania robia všetko smrteľne vážne - videli to vo hollywoodskych filmoch a vedia, že to má tým pádom zmysel. Neoplatí sa odporovať akémukoľvek službukonajúcemu Američanovi. Navyše ich budovy sú zväčšia z dreva a papundeklu, takže veľmi ľahko horia, ako som mohol poznať neskôr podľa spáleníšť drevených domov v Modrých horách. Konečne sa mi podarilo dokončiť dielo, narýchlo spláchnuť a otvoriť dvere. Stáli tam ONA a ON a nehrali to. Na krku plynové masky, na rukáve páska protipožiarnej hliadky a oči navrch hlavy. Ale boli zdvorilí:

"Pane, musíte okamžite opustiť budovu. Ste posledný!"

Prikývol som a vbehol späť do izby. Cez okno som ľavým okom zazrel 800 členný dav evakuovaných študentov a kolegov spisovateľov z IWP ako sa pozerajú hore na toho jediného idiota, ktorý ostal v ohrozenej budove. K môjmu ôsmemu poschodiu už stúpali hasičské rebríky. Bol neskorý večer a rozblikané majáky hasičských a policajných áut dokonalo dokresľovali scénu. Bezradne som sa otočil k mojim veciam. Doma som sa balil skoro pol dňa. ČO môžem - musím! - z toho všetkého vziať hneď a do dvoch rúk?! Nebol čas na rozmýšľanie - nervózny šepot hliadky na chodbe ("Čo tam ten chlap robí?!"), vonku sirény - drapol som tú najdôležitejšiu vec oboma rukami a zbehol v minúte bočným požiarnym schodišťom osem poschodí.


TÁ NAJDÔLEŽITEJŠIA VEC V PRÍPADE POŽIARU

V osmestohlavom dave na evakuačnej ploche som našiel skupinku našich. Boli to spisovatelia z celého sveta, ktorí sa tu zišli na trojmesačný pobyt v rámci International Writing Program. Chcel som vedieť, čo bolo pre nich to najdôležitejšie, čo treba zachrániť pred požiarom. Odvtedy to považujem za ďaleko lepšiu anketovú otázku ako tú notoricky známu - čo by ste si vzali so sebou na pustý ostrov. Na pustom ostrove vám to predsa môže byť ukradnuté, či ste sa rozhodli správne. Ale uvážte, čo by ste si v sekunde mali vziať medzi ľudí, aby ste prežili! Estónec to vyriešil pasom, ešte ho držal v ruke. Izraelčan si vzal šeky a peniaze. Austrálčan zvieral pod pazuchou svoj rukopis, ktorý tu chcel dokončiť. Číňan z Hong-Kongu kľačal na kufri, lebo doň nahádzal takmer celý svoj majetok, ktorý bol pôvodne v dvoch kufroch a teraz v tme skúšal vystopovať, čo všetko pri evakuačnom behu stratil. V tejto súťaži národov vyhral môj nápad. Ja som zobral zo svojej izby - basu piva značky Beck. Všetci to ocenili. Ten poplach bol totiž falošný. Nič nehorelo, len sa niekde splašil požiarny hlásič. A kým americkí hasiči v teplej augustovej noci skončili svoje požiarne cvičenie, dobre padla fľaša správne vychladeného Becka.


(pokračovanie)

Žiadne komentáre: