streda, 22. októbra 2008

KRÍDLA NA VOZÍČKU - poviedka

"Bojíš sa?" opýtala sa ho mama, ktorá sa v skryte duše určite bojí už týždne.
"Nie," usmial sa Peter, "ja sa teším."

Petrova mama len neveriaco pokrútila hlavou, ale to nemohol vidieť. Tlačila totiž jeho vozíček štrkom vysypanými chodníčkami parku a mala s tým dosť práce. Kedy si architekti konečne spomenú, že do parku by radi zašli aj vozíčkári? A dokonca aj takí, čo chcú byť astronautmi. Petrova mama dotlačila vozíček dvadsaťročného syna až k detským preliezkam, aby okrem strachu teraz zažila aj poriadne zahanbenie. Nedalo sa totiž uhnúť pred udiveným (a dokonca aj rozhorčenými) pohľadmi mladých mamičiek, keď do kráľovstva hier ich detí vtrhol tento dospelák, aby ako každý deň predviedol svoje tarzanie prostocviky. Len na rukách podliezal, húpal sa a premiestňoval celým komplexom detských preliezok, aby skončil až na samom vrchole, na desaťmetrovej veži, svojimi obľúbenými výmykmi. Tých urobil na päť sérií po sto a potom sa spotený spokojne spustil späť po najbližšiu preliezku, aby mu mama mohla pomôcť do vozíčka.

"Mami, ty to nechápeš. Tu som za blázna, ale tam hore..."
Peter sa pozrel šťastne nad seba, ale cez koruny stromov nebo nebolo vidieť, "Tam sú všetci v bezváhovom stave vozíčkármi. Oni, tí dobre trénovaní a vyšportovaní astronauti, sa tam premenia na invalidov. Odrazu sú im ich skvelé nohy nanič. Budú ich za sebou vliecť prázdnym priestorom a budú im zavadzať. Budú si musieť zvykať na niečo, čo im je cudzie. Len ja, mami, len ja budem tam hore bez nôh ako doma. Hoci som tam ešte nikdy nebol..."

Všetko to začalo celkom nevinne. Čo asi môže robiť chalan, ktorý sa narodí so zakrpatenými dolnými končatinami? Od bedier prakticky len s kýptikmi? Peter vášnivo rád čítal. Čo iné, než vymyslené ale aj skutočné príbehy z vesmíru, kde aj to nenormálne je vlastne normálne. Jeho obľúbenými vymyslenými príbehmi boli "Sirény z Titanu" a "Obchodníci s vesmírom". Ale potom narazil na úžasný príbeh Normana Mailera o programe Apollo pod názvom "Oheň na Mesiaci". Zaujali ho myšlienky o "duši strojov". A tiež ten paradox, že dobyvatelia vesmíru sa vracali usmiati, šťastní, ale fyzicky na úrovni invalidov na vozíčku. Takých ako Peter. Neskôr kdesi vypátral, že pri lete Apollo 6 strávili dvaja astronauti celé dva týždne len sediac v kreslách v kabíne o rozmeroch 3,3x2,3 metrov. To sa ťažko čudovať, že ich z kabíny vynášali. Lenže technika sa zdokonaľuje, pracovný priestor pre dobyvateľov vesmíru zväčšuje a aj tak sa po pristátí stávajú rovnako postihnutými ako je on - vozíčkármi. Ale prečo? Petrovi to nedalo spať a tak si všetko naštudoval. Závery ho ohromili. Títo vyšportovaní, špičkovo vycvičení vyslanci ľudstva sa v bezváhovom stave pomaly, ale iste menia na tiene svojej pôvodnej fyzickej podoby. Počas prvých vesmírnych letov boli astronauti po niekoľkých dňoch letu takí zoslabnutí, že nedokázali ani len zdvihnúť ruku a z letu sa zotavovali celý mesiac. Jednej ruskej posádke po dlhodobom pobyte na obežnej dráhe Zeme, trvala úplná rehabilitácia až rok. Na bezváhový stav vo vesmíre si rýchlo zvykli a cítili sa dobre, ale po návrate na Zem im vadila náhle pocítená ťarcha vlastného tela, mali poruchy rovnováhy, pohybových funkcií a ich svalstvo reagovalo netradične. Niektorí sa museli znovu učiť chodiť.

To Petra zaujalo. On ako astronaut by také problémy po návrate nemal. Vrátil by sa tam, kde to už pozná - na vozíček. A naopak v beztiaži by mu jeho nohy vôbec nechýbali. To, že ich nemá, by sa naopak stalo výhodou. To už si totiž naštudoval, že najväčšie problémy majú astronauti práve s nevyužívanými spodnými končatinami. Do nich sa ukladá krv, ktorú v bezváhovom stave telo len s námahou distribuuje rovnomerne do končatín tak, ako bolo zvyknuté na Zemi. Svalstvo astronautov sa bez obvyklej záťaže scvrkáva. Albert Einstein prirovnal tento stav beztiaže k voľnému pádu a astronaut NASA Dave Wolf k tomu dodal: "Je to ako by ste skočili z vysokej budovy a leteli dolu dva týždne." Za ten čas im ubúda svalstvo o 1% za mesiac, hoci prvé výskumy hovorili až o 10-15%. Najhoršie dopadnú ich typické "kuracie lýtka", ktoré bez úžitku atrofujú až o tretinu. A tie Peter predsa nemá, jemu by nemalo čo atrofovať!

"Ty na to máš, povedz im to!" Tak ho povzbudzovala jeho priateľka Veronika. Zoznámili sa v práci. Peter totiž pracuje pre mestskú políciu v meste Trenčín. Šiesti vozíčkári sa tu striedajú pri monitoroch, ktoré sledujú najkritickejšie miesta mesta. Normálni operátori mali ešte plno iných aktivít, nedokázali sa tak sústrediť ako Peter a jemu podobne postihnutí. Spolu dokázali desaťnásobne zvýšiť efektívnosť celého systému pri identifikácii páchateľov a včasnom nahlásení kriminálnej činnosti. Stali sa tak známymi, že sa na nich prišla pozrieť aj miestna televízna stanica. Jej moderátorkou je príjemná, drobná a večne usmievavá Veronika. Peter ju zaujal a tak sa stretli aj mimo ich práce. Petrovým nápadom bola nadšená. "To predsa nemôžeš nechať tak, to musíš povedať, ponúknuť ako nápad!"

Peter len trpko pokýval hlavou nad šálkou zeleného čaju v kaviarni blízko sídla miestnej televíznej stanice, kam za Veronikou prišiel. "Ale komu, komu to mám povedať, za kým ísť?"
Veronika tú skepsu chápala. Slovensko a vesmír? Nebuďte smiešni! Čo má takáto malá krajina spoločné s vesmírnymi letmi? Zabudnite! Ale vstup krajiny do Európskej Únie dal Petrovi nádej. Veď na spoločnom európskom projekte orbitálnej stanice sa môže podieľať každý občan Únie. Ale aj vozíčkár? S tým bol problém. Zodpovední v hlavnom meste sa tvárili, že Peter ani neexistuje. Hanbili sa zaň. Prvý reprezentant krajiny v európskom projekte stálej orbitálnej stanice a pošleme tam invalida na vozíčku? Nebuďte smiešni!

Peter medzičasom doviedol svoj nápad do konkrétnej podoby. Vychádzal z toho, že doterajšia predstava astronauta podliehala myšlienkovému stereotypu, že do vesmíru môžu ísť len samí svalovci. A to len preto, aby sme ich potom zavreli do tesných kabín bez možnosti prirodzeného pohybu. Títo muži a ženy, fyzicky ideálne dimenzovaní pre pozemské podmienky, nesú na obežné dráhy so svojim svalnatým telom tiež potrebu adekvátne udržiavať svoju fyzickú kondíciu, v úzkom priestore vesmírnych kabín nevyužiteľnú. A tak z vesmírnych hrdinov robíme dravcov z klietok zoologických záhrad, ktorí návštevníkov neustále udivujú slabomyseľným pochodom tri kroky tam a tri kroky späť. Aby to zachránili, odporučili odborníci astronautom veselé výlety po vesmírnej lodi - na bicykli bez kolies. Najnovšie musia nosiť aj špeciálne tlakové nohavice, ktoré majú zabrániť odtoku krvi do nôh. Ani tak to nepomáha a po rekordných pobytoch na orbitálnych staniciach sa naši vesmírni prieskumníci spamätávajú len ťažko. Ťažko sa potom čudovať záverom, podľa ktorých dlhšie lety v beztiažnom stave môžu viesť u účastníkov pilotovaných letov k nenávratným zmenám pohyblivosti. Vozíčkárovi by sa niečo také nemalo stať. U vozíčkárov sa dá predpokladať aj určitý návyk na menší priestor, navyše úzke tubusy vesmírnych staníc vyžadujú najmä pohyb rukami. Je tu tiež šanca väčšieho prispôsobenia sa sedavému zamestnaniu. Dá sa očakávať prirodzená schopnosť sústredenia, pretože nie sú rozptyľovaní toľkými možnosťami telesných aktivít. Práca s počítačom je pre nich prirodzenou šancou pre kontakt s okolím. Pomocníkom by mohla byť aj mimoriadna motivácia, ktorou môžu kompenzovať svoj handicap v súťaži s ostatnými. Veď, čo je pre nich na Zemi handicapom, môže sa na obežnej dráhe stať vzpruhou, vďaka ktorej sa najambicióznejší budú môcť stať opäť rovnocennými partnermi iným, či ich dokonca predstihnúť. Vesmír by im pomohol oslobodiť sa od izolácie, v ktorej na Zemi žijú. Najvytrvalejším z nich môže dať celoživotnú náplň a cieľ. Títo ľudia sú invalidní z nášho pozemského, prízemného pohľadu. Vesmír by k nim mohol byť láskavejší, alebo nie?

To všetko bolo pekné, keby to mal ochotu niekto počúvať. Ale na Slovensku také uši Peter nenašiel. Vlastne áno. Mama ho počúvala, ale tá si mohla len občas povzdychnúť nad jeho bláznivým nápadom. A potom Veronika. Lenže tá sa rozhodla konať.

Skvelou príležitosťou bolo pozvanie na workshop pracovníkov miestnych televízií krajín strednej a východnej Európy v priestoroch európskeho parlamentu v Štrasburgu. Musí tu predsa byť niekto, kto bude vedieť pomôcť, poradiť. A na poslednú chvíľu sa aj našiel. Bol to francúzsky lektor a novinár, ktorého Petrov nápad v podaní Veroniky zaujal. Treba dodať, že najskôr ho zaujala Veronika a potom ten nápad. Ale hlavne, že vedel za kým ísť.

"Je to skvelá šanca, musíš sa jej chytiť," naliehala po návrate Veronika. Ale Peter sa zaťal, nemienil ju počúvať. A hlavne nemienil počúvať jej chváloreči na nejakého jej francúzskeho nápadníka. A okrem toho. Nápad je jedna vec, ale naozaj ho realizovať? Má vôbec na to?

Petrova mama by bola najradšej, keby ostalo len pri nápade. Ale Veronika sa rozhodla konať. Ako novinárka dokázala nájsť, čo hľadala a vedela, čo Peter potrebuje vedieť. Napríklad fakt, že prvá paraolympiáda telesne postihnutých sa uskutočnila už v roku 1960 v Ríme. Našla aj kontakt na Štefana Danka, slovenského vozíčkára, ktorý sa medzi telesne postihnutými dokázal prepracovať na majstra sveta v hode oštepom. A hlavne celkom čerstvú správu o novozélandskom horolezcovi Markovi Inglisovi, ktorý to po amputácii oboch nôh nevzdal a v máji roku 2006 vyšiel na špeciálne upravených protézach na Mont Everest. A odtiaľ je to do vesmíru predsa už len krok!

A ani to by nepomohlo, keby francúzsky novinár Marc na popud Veroniky nenašiel cestu do CEES (Centre Europée d´Etudes Spatiales), kde boli ochotní Petra vypočuť a pozrieť si, či je schopný svoju myšlienku aj sám naplniť. Poslali mu pozvanie. A odvtedy majú mamičky na detskom ihrisku v parku o jednu bláznivú atrakciu viac. Akýsi vozíčkár tam totiž denne lozí len po rukách po všetkých preliezkach, aby nakoniec na najvyššej veži urobil svojich obľúbených sto výmykov. A keď sa ho mama pri tlačení vozíčku štrkovitými chodníkmi von z parku pýta, či sa nebojí toho všetkého, čo ho čaká, len zavrtí hlavou. Už sa teší. Tam hore dostane krídla.

Žiadne komentáre: