streda, 8. októbra 2008

Slovensko

Smutný príbeh horolezca


Malá krajina má aj veľhory malé. Vysoké Tatry sú ako vreckové Himaláje. Akokoľvek sú malé, predsa len sa v nich dá vystúpiť na miesta, kde nehrozí, že by vás ušliapali zástupy turistov. Aj preto sa náš hrdina, malý húževnatý horolezec, vybral na osamelú túru hrebeňmi najvyšších končiarov. Patril k tým domácim, ktorí z duše neznášajú masy turistov, valcujúce okolitú krajinu a nerešpektujúce elementárne zásady súžitia s horami. Preto si vybral opustenú trasu, kde mohol byť s velebnosťou Matky Prírody sám. Ale ako to už v horách býva, po niekoľkých hodinách sa počasie náhle zmenilo a náš horolezec poznal, že samota nemusí byť vždy len príjemná. Ocitol sa vo víchrici, na nechránenom horskom štíte. Bojoval s vetrom, dažďom a chladom. Bojoval o život, lebo stratil smer. Napretý proti prudkým poryvom ľadového vzduchu bojoval o každý krok už ani nie preto, aby niekam došiel, ale aby sa vôbec hýbal a nezamrzol. Postupoval veľmi pomaly a takto ho zastihla noc. Tá mu zároveň dala nádej. Vďaka tme uvidel svetielko vzdialenej, osamelej horskej chaty. Postupoval ešte celé hodiny, ale svetielko ho spoľahlivo viedlo, až konečne padol na pokraji vysilenia do dverí vyhriatej drevenej chaty. Privítal ho hurónsky rev skupiny nemeckých turistov, ktorí sa nechali doobeda vyviezť lanovkou k chate, okamžite zapadli do baru a pri bare ich aj zastihla správa, že návrat dolu do hotela je kvôli víchrici nemožný. Prijali to s nadšením a hneď aj oslávili objednávkou novej rundy povestnej borovičky, slovenskej obdoby džinu. Večer sľuboval príjemné barové dobrodružstvo.

Toto všetko náš horolezec nevnímal. S pomocou miestneho personálu potichu v kúte vypil horúci čaj a ešte sa stihol dovliecť do veľkej spoločnej spálne, kde oblečený padol na najbližšiu posteľ. Vysilením okamžite zaspal. Nesníval dlho, z pokraja bezvedomia ho náhle čosi surovo vytrhlo. Otvoril oči a uvidel pred sebou v tme hrozivý obraz – obrovský žiarivý neidentifikovateľný predmet, ktorý sa neúprosne rútil priamo naňho. Vyzeralo to ako mesiac, či skôr dva zrkadlovo spojené polmesiace, tak hrozivo blízko, že nášho hrdinu zamrazil pocit, že sa naň rúti celá obloha. Skôr než stihol hrôzou vykríknuť, ten predmet dopadol na nášho šťúplučkého, do húžvy vyšportovaného malého horolezca. V tom okamihu mu vyrazila dych váha dvoch statných, tlstých, dobre živených tiel. Nášmu hrdinovi nebolo súdené znovu nabrať dych. Vždy, keď sa o to pokúsil, s hrozivou neúprosnosťou bol priklincovaný späť k posteli náporom oboch tiel. Boli tak obrovské, že nášmu hrdinovi spod nich trčali len nožičky a ručičky ako rozčapenej myši, pridupnutej pevným dezénom horolezeckej topánky. Ani len ten myšací piskľavý vzdych z nášho hrdinu nevyšiel. Dve telá ho rytmicky pridusovali a nielenže mu nedali nadýchnuť sa, ale v hrozných náporoch vyrážali z neho aj ten zvyšok vzduchu, ktorý mu v pľúcach ešte ostal. Vtedy konečne pochopil.

Na jeho úbohom, vychudnutom, od prírody malom tele sa natriasali dve kopy sadla, dve obrovské, dobre živené ľudské huspeniny, vybičované k všetko drviacemu náhlemu, neodkladnému náporu vášne. Poháňané navyše do nekonečna nadmierou alkoholu. Ich vášnivé nápory boli hroznejšie ako lavína, lebo tá padne len raz. Takto sa dve huspeninovité telá spojili do jedného dvojmetrákového kladiva lásky, ktoré neúprosne búšilo a búšilo, aby rytmicky vyrážalo zvyšky života z nášho nešťastného hrdinu. Márne sa pokúšal kričať. Vždy, keď otvoril ústa, nový úder ľúbostného kladiva mu vyrazil slová z úst. Ani pohnúť sa mu nedalo pod tou masou, ktorej by iste podľahol, aj keby nebol na smrť vysilený. A vtedy, v tej krutej osudovej chvíli si náš hrdina s hrôzou uvedomil, že nie je strašné zomrieť kdesi opustený v skalnej rozsadline od chladu a vyčerpania, či pod lavínou udusením. V našej dobe globálneho turizmu číha nová, hroznejšia smrť. Hroznejšia o to, že je nehrdinská, neromantická, trápno-smiešne banálna. Veď čo už môže byť horšie, ako dodýchať nie vo velebnej samote snehového záveja, ale v teple horskej chaty, pod dvojicou vypasených a ožratých nemeckých turistov, ktorí sa omylom rozhodli práve na jeho zničenom tele vzdať vrúcny hold najväčším radostiam života...

Žiadne komentáre: