streda, 12. novembra 2008

KTO V TALIANSKU KRADNE?

Keď sme sa s mojou drahou ženou Janinou o pár rokov konečne vybrali na zájazd po Taliansku aj my, navrhol som jednoduchý zlepšovák - nech si Janina láskavo svoje drahé prstene a retiazky nechá doma. Vopred som ju varoval, že nemienim zvádzať márny boj s celou talianskou mafiou v úlohe manžela ošklbanej turistky. Moja žena poslúchla. Osud však chcel, že aktérom najväčšieho šoku našej cesty som sa mal stať ja.

Pestrý jedálny lístok kultúrnych pamiatok na trase Florencia - Rím sme tak ako iní konzumovali v behu. Dosť chuti nám však ostalo aj na Rím, kde nás srdečne privítala naša sprievodkyňa, Slovenka vydaná za pravého Rimana. Tá nám navyše dobrosrdečne poradila, aby sme pohľadnice rozhodne nekupovali nikde inde, než pred istým rímskym kostolom, kde sú zaručene najlacnejšie. Ostatne, o tom istom nás inštruovali aj šoféri nášho zájazdového autobusu už na prvom hraničnom priechode, takže zmienené pohľadnice a kostol boli očakávané v rozpoložení v akom naši starí otcovia očakávali svadobnú noc. Teda, presnejšie, s výnimkou mňa. Ja som totiž už pri prvej zmienke o pohľadniciach včas inštruoval svoju ženu, že na tento trik sa teda nachytať určite nedáme. Je síce pekné, že sa nám všetci oficiálni zástupcovia cestovnej kancelárie pokúšajú odporučiť najlacnejšie pohľadnice Ríma (a to údajne hneď v dvoch sadách!), ale každému skúsenému cestovateľovi musí byť jasné, že práve také sú aj tak neupotrebiteľné. Okrem toho som svojej drahej manželke pripomenul známy fakt, že som voči davovej nákupnej psychóze imúnny. Tým som považoval celú vec za vybavenú. Na pohľadnice som úplne zabudol, veď sme počas celodennej prehliadky Ríma mali dosť iných podnetov na zamyslenie.

Práve nadmiera zážitkov a únava z toľkého chodenia sú snáď ospravedlnením, že moja ostražitosť poľavila. Pri vychádzaní z ďalšieho z celej šnúry kostolov sprievodkyňa náhle prerušila svoj poučný výklad a konečne vyslovila to magické zaklínadlo - tam sú tie najlacnejšie pohľadnice! Bol som absolútne nepripravený. Nielenže ma tým pádom zaskočilo, že naša turistická skupina sa z ospalých a unudených tvorov stala hordou útočníkov na označený stánok, ale najväčším šokom pre mňa bolo, že práve ja som tú hordu viedol! Vlna dychtivých záujemcov o dokonale neupotrebiteľné pohľadnice ma niesla takou silou, že nebolo obrany. Ale veď ako sa tiež vzpierať zoči voči staručkému predavačovi pohľadníc, ktorý pri pohľade na vlnu nákupuchytivých turistov až tak podskakoval za svojím pultíkom. Bol som pri ňom prvý! Rýchlo mi strčil do rúk dve sady pohľadníc ("Nezabudnite si skontrolovať - sú označené rímskou I. a rímskou II.!"), dal som mu peniaze a už sa valili ďalší. V tom som zistil, že mám v ruke dve sady číslo I., tak som sa vrátil, vybojoval si starčekovu pozornosť, on mi jednu sadu pohľadníc rýchlo vymenil, ale v tej chvíli už sa dohrnula hlavná masa našich sfanatizovaných turistických krajanov a odtrhla nás od seba. Odhodený bokom zástupom z reťaze spustených spotrebiteľov, mal som šancu sa rozhliadnuť.

Účinok davovej hystérie bol fascinujúci. Len o kúsok ďalej stepovali za svojimi pultíkmi iní predavači a vykrikovali, že aj oni majú tie isté pohľadnice za tú istú cenu. Ale nikto ich nepočúval, kým starý predavač nepredal úplne všetky. Až potom extáza opadla, zájazdoví turisti na chvíľu spočinuli v krátkom okamihu nasýtenia a už nás sprievodkyňa hnala ďalej za inými kostolmi a pamiatkami. Bol som z toho všetkého (a najmä sám zo seba) náležite vyvalený. V nasledujúcej bazilike som sa pri pohľade na stropné maľby utešoval nie síce bohvieako invenčnou ale aspoň utešujúcou myšlienkou - skúsenosť s pohľadnicami bola síce dosť zahanbujúca, ale aspoň nie drahá... A v tej chvíli ma oblial pot. Veď ja som práve v ten deň menil peniaze a žiadne malé bankovky som pri sebe nemal! To, čo som v náhlivosti strčil do ruky predavačovi pohľadníc boli všetky naše peniaze na najbližšie dni! Kúpiť dve sady pohľadníc, ktoré nechcete, je unikát. Ale kúpiť ich za stonásobnú cenu...

Keď som to povedal mojej drahej žene Janine, pokúsili sa o ňu mdloby. O tom, že som obchodný samovrah, vedela už z domoviny. Ale, že môj talent prekračuje hravo aj hranice, to nemohla tušiť ani v najčiernejších snoch. A tak zatiaľ, čo ju ženský zvyšok zájazdu utešoval na tému "s chlapmi zažijete mladá pani aj horšie", zašiel som za sprievodkyňou. Keď už samovrah, tak dokonalý. A tak som ju požiadal, aby sme sa tam vrátili...

Celý zájazd pohotovo odhlasoval náš návrat k (teraz už naozaj) pamätnému kostolu v očakávaní ďalšieho zážitku, ktorý nebol v cene zájazdu. Keď som vystupoval z autobusu, ktorý sa našťastie až k námestíčku pred kostolom dostať nemohol, sprevádzali ma schizofrenické pohľady našich spoluzájazdníkov. Jedným okom ma ľutovali a v druhom to iskrilo očakávaním s akým dlhým nosom (pri tejto mojej beztak nadpriemernej okrase) sa vrátim. Nekonečne dlhé schody ku kostolu sme so sprievodkyňou vyšliapali ako dvaja trúchliaci pozostalí...

Stánok sme videli už zdiaľky, ale starčeka nikde. Zdalo sa akoby s "úlovkom" zmizol. Kto by sa mu tiež mohol čudovať. Porazenecky sme dokráčali k stánku a rozhliadli sa ešte naposledy. V tej chvíli sa starček objavil! Čítal si na stoličke za pultíkom noviny a ako bol malý a prikrčený, vôbec ho nebolo vidieť. A že čo si želáme... Netuším, čo mu rozprávala sprievodkyňa, ale rapotala ako guľomet... Vidieť Talianov gestikulovať, to je ako účastniť sa festivalu ručnej akrobatiky, ale naša sprievodkyňa k tomu ešte pridala nefalšovaný slovanský temperament a výraz Panny Márie Sedembolestnej, patrónky Slovenska. Starček ju počúval pozorne, dôkladne si ma zatiaľ prezrel a nechal ju rapotať až do úplného vyčerpania dychu. Potom rozvážne a veľmi pomaly pokýval hlavou, chápavo ma poklepal po pleci a vysolil mi na ruku celý preplatok... Ešte nám zamával na rozlúčku a vrátil sa pokojne k svojim novinám.

Takže, ak by ste boli zvedaví kto všetko v Taliansku kradne, môžem vás z vlastnej skúsenosti ubezpečiť, že jeden staručký predavač s najlacnejšími pohľadnicami Ríma určite nie...

Žiadne komentáre: