Cestovné príbehy

ČO JE ŠŤASTIE?

Rusko bola v 80-tych rokoch krajinou neuveriteľných nemožností. A možno ešte aj je. Ale v čase kuriózneho „Suchogo zakona“, teda alkoholovej prohibície, bola Moskva triezvo smutná veľká dedina, kde aj v Boľšom teatri boli turecké záchody na dve šľapaje a dieru v podlahe. Tamara bola jednou z tých turistiek, ktorých bola v rámci zájazdov vždy prevaha, lebo po mužoch padlých za Veľkej vlasteneckej nebolo ešte ani po štyridsiatich rokoch dosť náhrady. Všetky ruské zájazdy, nech išli odkiaľkoľvek a kamkoľvek, prechádzali cez Moskvu. A ich účastníci sa na to veľmi tešili. Hlavne na nákupy v obchodoch, kde našinca z tlačenice a arogancie tlstých predavačiek išiel šľak trafiť. Tamara bola tá šťastne organizovaná deva, ktorú socialistické absurdnosti netrápili. Veď v Komsomole ju len chválili a aj na tabuli cti vraj chvíľu visela. Mala nádherne pevné telo, ale to tam nevystavovali. Nevadil jej zákaz predaja alkoholu, veď milovanie za triezva je tak očarujúco nová skúsenosť. Nevadilo jej dokonca ani to, že v celej miliónovej Moskve bolo vtedy do desať kín, v ktorých hrali len ruské filmy. „No a čo?“, začudovala sa, keď som sa pýtal, či jej nechýbajú všetky tie úžasné filmy, čo obiehajú svet, „načo sú nám cudzie filmy? Máme vlastné a je v nich všetko, sú smutné, aj veselé, vojnové, aj zamilované...“ Neskoro v noci tíško plakala do vankúša. Keď som sa jej pýtal, čo sa stalo, upokojovala ma, že nič, naozaj nič.
„Vieš, len mi prišlo odrazu tak smutno. Ako je nám dobre a tam kdesi, neznámi ľudia v kapitalizme vymýšľajú tie najhroznejšie bomby a chcú tretiu svetovú vojnu. Chcú zničiť naše šťastie…“
Zobral som ju do náručia, pohladil a zavrel oči. Toto „šťastie“ sa nedalo zničiť. Z neho sa dalo len vyspať a precitnúť...

Cestovné príbehy

PREKVAPENIE VO VÝŤAHU

Z Bratislavy do Naj Dillí nás delia štyri časové pásma, šesť rovnobežiek a takmer 9 tisíc kilometrov. Ale lietadlom ste tam skôr ako v ukrajinskom Ľvove vlakom.
Keď sme ako skromne vybavení vyslanci vedy hľadali v hlavnom meste Indie ubytovanie, nemohli sme si veľmi vyberať. Na drahý hotel sme nemali, ale lacného sme sa obávali. Kompromisom mal byť hotel Ashoka, ktorý ešte nebol drahý, lebo ho len dostavovali a už nebol lacný, lebo mal byť drahý. V praxi to vyzeralo, slušne povedané, otrasne. Už ste niekedy bývali na stavenisku? Skúste si to v indickej horúčave bez ventilátora, veľmi pôsobivé. Na chodbách boli steny len z tehál, akoby stavebníci v strachu ušli, že spadnú. Ani v izbách neboli steny omietnuté, len čímsi zahádzané. Okná, hoci, nové, sa nedali otvárať. Kúpeľňa bola ako tak čistá, ale na záchode nebol papier, lebo ten Indovia nepoužívajú. Na to je tam vedierko s vodou. Dvere z izby na chodbu boli pochybnej odolnosti, ale dali sa zvnútra zaháčkovať. Keď ste ale izbu opustili, bola to čistá ruleta, čo v nej nájdete, až sa vrátite. Na recepcii sa však tvárili. ako v Carltone, veľmi hrdo – veď práve počas nášho pobytu boli v hoteli ubytované všetky športové výpravy Ázijských športových hier. Takže, keď som sa jeden podvečer vracal na izbu a vošiel do výťahu, nečudoval som sa, že tam stoja nejakí vyšportovaní chlapíci v atletických kombinézach. Len jeden z nich bol akýsi čudný. Nebol ani veľmi vyšportovaný, určite nebol z Ázie (skôr jasný Európan) a navyše – bol parádne napitý. Hotel mal dosť poschodí, aby som si ho dôkladnejšie prezrel. V Indii je alkohol prísne pod zámkom, hoci cudzinec si ho môže dať v luxusnejších reštauráciách. Ale je to mastný účet. Dá sa kúpiť aj fľaša v podivných obchodoch, ktoré majú zamrežované okienko na ulicu, cez ktoré sa kupuje obmedzené množstvo a ešte aj na nejaký poukaz. V hoteli sa k alkoholu ten divný chlapík dostať nemohol. Oblečený v športovej súprave by asi do reštaurácie nešiel. A rébus nákupu v indickej predajni alkoholu nemohol ako cudzinec vyriešiť. Ale aj tak bol pekne nametený a pri tom sa vôbec netváril previnilo. Skôr spokojne a vyzývavo. Schopnosť dostať sa k alkoholu, poriadne si vypiť a ešte sa tváriť ako majster sveta – to mi bolo silne povedomé. A tak, keď sme vo výťahu na chvíľu osameli, riskol som to.
„Vy ste Slovák.“ povedal som po slovensky.
Bez váhania kývol nemohúcou hlavou, potom sa vzchopil a prehovoril našou materčinou. Vysvitlo, že trénuje jednu z výprav na Ázijských športových hrách a práve s celou výpravou oslavovali nejaké víťazstvo. Podali sme si ruky, poprial som mu ďalšie úspechy a on na najbližšom poschodí na neistých nohách, ale dôstojne odkráčal. Keď som ten objav o chvíľu nadšene oznamoval vedeckému kolegovi, ten len zamyslene pokýval hlavou: „Tak to vidíš, našinca poznáš aj keby žil s tuleňmi za polárnym kruhom“. A na to sme si, z tajných zásob, vypili…

Cestovné príbehy

S RODNOU MATERČINOU SMELO DO SVETA!

Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Najmasovejší turisti na svete sú Japonci. To sú ľudia, ktorí vás privedú do zúfalstva svojou bezbrehou ochotou zobrať batoh na ramená, do ruky video-kameru, tí slušnejší do druhej ruky slovník, a prekráčať s vierou v nekonečné ľudské dobro celým svetom. Významne im k tomu pomáhajú ich kredit-karty, ale aj tak musíte nutne krútiť hlavou nad japonským študentom, ktorý bez znalosti elementárnych výrazov aspoň v angličtine, dorazí až do španielskej Sevilly a tam blúdi s mapou v ruke a niet mu pomoci. Prihovoril som sa mu súcitne tri krát a odmenou mi bolo len jeho do zhlúpnutia ochotné prikyvovanie hlavou, pričom sa zakaždým vydal úplne iným smerom, než aký som sa mu snažil poradiť. Pri tom všetkom nepochybujem, že výlet v Seville prežil v relatívnom šťastí a dodnes rozpráva doma rodine rozprávky o tom aké je cestovanie ľahké. Takto poučený, netrpím tým, že moja angličtina má príšernú gramatiku a premenlivý prízvuk (v Amerike ma najskôr šacovali za Nemca, potom sa to zlepšilo a tipli ma za Kanaďana a najhrdší som na odhad jednej kalifornskej čašníčky, ktorá sa ma pýtala, čo nového u nás doma v Bronxe). V cudzích zemiach totiž vôbec nerozhoduje akou skvelou gramatickou stavbou vety sa komu prihovoríte, ale to (a to doslova) kým ste a čo chcete. Keď ste normálny, dobromyseľný človek, ktorý sa nechystá domácich ani poučovať, ani ponižovať, a navyše máte elementárnu, až detskú zvedavosť nechať sa poučiť (ale nie ponížiť) od nich, môžete hovoriť aj po marťansky. Samozrejme, že okrem giest, či výrazu tváre existujú aj všeplatné medzinárodné termíny a slová. V Európe sú dokonca takzvané „europeizmy“, ktorých pôvod je už dnes neznámy, ale zato sú zrozumiteľné vo väčšine európskych krajín. Pamätám si na šoféra belgického nákladného auta, ktorý nás aj s priateľkou zobral, keď sme sa ako vysokoškoláci rozhodli stopom prejsť za mesiac západnú Európu. Ochotných šoférov sme na cestách našli dosť, tento však okrem ochoty nemal žiadnu cudzojazyčnú slovnú zásobu. Tak na nás hovoril po svojom. Akosi sme mu porozumeli, že sa pýta odkiaľ sme. Povedali sme, že z Československa. On pokýval hlavou, povedal „Škoda“ (lebo k autám mal zjavne najbližšie a iste myslel na značku tých vtedajších našich) a na ďalších šesťdesiat kilometrov nám to vystačilo. A keď ma za Parížom zasa obťažoval agresívny homosexuál, nepotreboval som vedieť ani slovo po francúzsky, aby som vedel, že je zle. Preto, nech som kdekoľvek na svete, úplne najradšej hovorím po slovensky.
Veľmi sa mi to osvedčilo v mexickom metre. Na zastávke, kde som mal vystúpiť, sa s typicky bezstarostným, detským smiechom nahrnul celý dav Mexičanov do dverí. Hneď mi bolo jasné, že za normálnych okolností nielen nevystúpim, ale hneď aj zahyniem rozmačkaný o náprotivné okno. A tak som začal kričať. Z plných pľúc a po slovensky. Priznám sa, že si nepamätám, čo som hovoril. Ale ten dav sa rozostúpil ako Červené more pred Mojžišom a ja som suchou nohou prekráčal uličkou medzi usmievajúcimi sa, pobavenými obyvateľmi Mexico City. A potom, že slovenčina nepatrí medzi svetové jazyky…

Cestovné príbehy

POZOR NA ŠPECIALITY!

Keď sa povie „francúzska kuchyňa“, mal by si človek predstaviť niečo také dobré ako sex. A na niečo také dobré som sa pri svojej prvej návšteve Paríža aj tešil. Skončili sme v McDonalde. Náš sprievodca a hostiteľ bol Belgičan a dospel k záveru, že keď na nás ušetrí, zasa až takú veľkú traumu neutrpíme. Takže nás v tomto smere odbavil fastfoodom.
Na druhý zážitok s francúzskou kuchyňou som sa už pripravil. Hlavne však našetril drobné a spolu s mojou spolucestujúcou spolužiačkou z vysokej školy sme sa rozhodli udrieť na tú najsilnejšiu strunu — slimáky! Našli sme si miesto v akejsi tržnici, kde nám ich urobili takpovediac na stojáka, ale vyzeralo to tam slušne. A podstatní boli slimáci. Zavreli sme oči a... áno, už tomu rozumiem. Svet chce byť klamaný, to vedeli už Rimania. Veď nikto so zdravým rozumom na svete by nezjedol dobrovoľne slimáka. To robili Francúzi len z hladu a teraz premenili núdzu na cnosť. Takže moje poučenie je – keď už žuť gumu, tak aspoň s dobrou omáčkou. A tá omáčka bola fakt dobrá.
Odvtedy som vo Francúzsku skúšal všeličo, ale nič ma nemohlo tak nalákať ako pozvanie do Château de Bagnolet, honosného sídla jednej z najstarších koňakových firiem Henessy. Aké dobré je byť spisovateľom! Pretože práve my spisovatelia viacerých krajín a organizátori Salónu európskej literatúry v Cognacu sme mali česť byť tu hosťami na slávnostnej večeri. Čašníci v perfektných oblekoch nám najskôr podali v bielych rukavičkách aperitív. S úsmevom si ho beriem, odpijem a vzápätí sa dostavuje šok — koňak riedený obyčajným tonicom. A podávaný v „kompótovom“ pohári so sklenenou slamkou! Rozhliadam sa opatrne na to kto prvý s odporom vykríkne aké to „faux pas“! Ale všetci sa tvária, že je to normálne, že to tak má byť. Keby som ja také niečo naservíroval doma našim hosťom, tak ma ohovárajú ešte aj ich vnúčatá. A tu, v chráme koňaku a také rúhanie!
Pri večeri ma miestny novinár upokojil. Tento kráľovský nápoj už roky zápasí s konkurenciou vodky a whisky, ktoré sa miešajú v nekonečných variantoch najrôznejších koktajlov. A preto sa aj viac pijú, čím ich producenti viac zarábajú. A keď ide o peniaze, musí ísť aj fajnovosť koňaku bokom. „V Japonsku ho v baroch miešajú s kolou pod názvom ´Tokijská noc´,“ zašepkal mi ešte. Ale naozaj zašepkal, veď keď už je tak zle, že dcéra majiteľa paláca hreší so šoférom, nemusí sa o tom aj nahlas hovoriť.
To mi pripomenulo iných hostiteľov. Tí boli z maďarskej dedinky Tállya a v rámci spisovateľskej konferencie nás mali vo voľnom čase presvedčiť, že maďarské tokajské víno je svetový klenot. Presviedčali nás teoreticky aj prakticky. A keď sa v druhý tokajský večer vďaka ochutnávke zdalo, že už sme všetko pochopili, postavil sa kolega z Uzbekistanu a opýtal sa celkom nevinne: „A môže byť aj červené tokajské?“
Zdalo sa, že nášho hostiteľa vystrie na mieste. Prekladateľ sa až zakoktal, keď si uvedomil akú nehoráznosť preložil. V pivnici nastalo také ticho, že bolo počuť ako sudy plné ušľachtilého tokajského vína nahlas vzdychajú zhrozením. Majiteľ pivnice neodpovedal. Ale v posledný večer sa na stole celkom nebadane objavili čudné fľaše bez obvyklej chváloreči a odborného komentára. Okoštovali sme, bolo to červené tokajské. Tajná zásoba miestnych špecialistov. Odhalená len pre nás. A mimochodom, to červené tokajské je takmer nepitné.
Už by som sa vlastne nemal ničomu čudovať. Veď v Japonsku ma vo fajnovej čínskej reštaurácii ochotne zbavili ilúzií aj o povestnej pekingskej kačici. Kačica to síce je, ale len jej zvyšok, vlastne len prepečená kožka. A vraj to je tá delikatesa!
Ale nádej umiera posledná. Na záver spisovateľského festivalu v Cognacu sa nás v mestskom kaštieli rozhodol pohostiť sám pán starosta. A až vtedy som pochopil prečo Francúzi nie sú tlstí. Jedia totiž očami! Tentoraz po skvostnom koňakovom aperitíve (bez tonicu!) z pravej koňakovej čaše prišla skutočná hostina. To nie je jedlo, to je udalosť. Je to vernisáž rafinovaných pokrmov. Čo by ste napríklad povedali na predjedlo servírované na štvorcových odštepkoch bridlice? Možno ako odkaz na prapôvodné stolovanie, keď ešte neexistovali taniere. Na tej bridlici boli ako Lego rozložené dômyselné kúsky „vzoriek“ zo zabíjačky doplnené o figu. A ako príloha k hlavnému jedlu (podávanému v tanieri, ktorý je nevídaným krížencom plytkého a hlbokého) zemiaková kaša, ale v zaváraninovej fľaši najstaršieho typu aj s povestnou gumičkou! Zákusky už ani nebudem ospevovať. Vrátila sa mi viera v miestne špeciality. Chce to trpezlivosť, priatelia!

Cestovné príbehy

LÁSKA PO RUSKY

Hovorí sa, že Rusko je ešte aj dnes rajom pre mužov zo zahraničia. Biedna perspektíva ženie ruské devy do náručia prvému schopnejšiemu cudzincovi, čo sa natrafí. Ale milé prekvapenia čakali aj v dobách, keď sa ešte nehovorilo v Rusku slečna, ale skôr komsomolka. Veď cudzinci mali prednosť dokonca aj v Sovietskom zväze.
Boli sme takzvaný mládežnícky zájazd a vo vtedajšom Leningrade nás čakal povinný „Večer družby“ ruského Komsomolu a nášho Socialistického zväzu mládeže. Bol to jeden z tých prejavov socialistického folklóru, keď mladí ľudia, namiesto toho, aby sa zabávali pri hudbe a tanci, sedeli oproti sebe ako dva súperiace tábory a prestreľovali sa detinskými otázkami absurdného kvízu „Poznaj Sovietsky zväz“. Cenami boli povestné ruské „značiky“. Gýčovité odznaky, ktoré sa u nás nedávali pomaly ani deťom, tu mali vo veľkej vážnosti. Nosili ich súdruhovia aj radoví občania na sakách a na náš večierok družby prišli dokonca miestne statné komsomolky s odznačikmi Lenina na večerných róbach. Zdali sa tak byť dokonalo ideologicky obrnené, ale čoskoro po oficiálnom programe sa ukázalo, že niektorým pod odznačikovým portrétom revolučného vodcu bijú srdcia nielen láskou k mládežníckej organizácii. Bol som v tej veci požiadaný o bleskovú konzultáciu. Môj spolubývajúci menom Peter mal pocit, že sa mu jedna komsomolka venuje viac, než jej to dovoľujú stanovy tejto dobrovoľnej socialistickej organizácie mládeže a prišiel s otázkou „čo s tým“. V skutočnosti ho mátala myšlienka ako by ju z miesta „Večera družby“ urýchlene odtransportoval do nášho hotela a tam sa pokúsil prepašovať ju na našu izbu. Otázka bola, či by mi to nevadilo.
„Samozrejme, že by mi to nevadilo.“ ubezpečil som ho. „Ale určite to bude vadiť tomu bataliónu ďežurných na hoteli. Tých odporných, zbytočných báb, čo špicľujú na každom poschodí a dokonca ešte aj pri výťahu.“
Spolubývajúci uznal, že tu je šanca minimálna. Ale príroda sa hlásila k slovu a otázka znela „ako na to?“.
Zamyslel som sa a odpovedal: „Nijako, zachovaj pokoj. Ona je domáca, ona už niečo vymyslí.“
Tak sa aj stalo. Petrova komsomolka si s ním pohotovo dohodla rande na druhý deň doobeda vo vysokoškolskom internáte, kde bývala. Nakreslila podrobnú mapu, pridala adresu, cudne sa rozlúčila a odišla kolektívne s ostatnými komsomolcami ako to pravidlá socialistického spolunažívania prikazovali.
Nebol dôvod na priveľký optimizmus, ale všetci (lebo správa o takto nadviazanej družbe sa šírila lavínovito medzi mužským osadenstvom zájazdu) sme boli nadšení. Takýto prielom do ideologicky nepriestrelnej hradby domácich nik nečakal. Že by komunistická ideologická drezúra predsa len zanechala niečo ľudské v tvorovi zvanom „sovietsky človek“? A na druhej strane, v čom je telesná láska „sovietskeho človeka“ iná, než tá naša? Niekto pridal príhodu o údajne úspešnom turistovi, ktorý sa ocitol s krásnou ruskou devou v posteli a po jej nevinnom ozname, že pracuje na KGB, ho opustila duchaprítomnosť spolu s mužnosťou. Môj spolubývajúci Peter sa hneď zaprisahal, že on si svoju úlohu splní za každých okolností.
Na druhý deň sa Peter namiesto na kolektívnu prehliadku Petro-pavlovskej pevnosti vydal dobýjať celkom iné obranné valy. Pomýlený prvým týždňom pobytu v Sovietskom zväze hnal sa do katastrofy, ktorej sám napomohol. Klasická Potemkiniáda spočívala v tom, že cudzinci mali všade prednosť, hoci častokrát nebolo zasa až tak veľmi o čo stáť. Preto sa náš Peter, potom čo internát spoľahlivo našiel, už v prvom kroku dopustil osudnej chyby. Cudzinec mal totiž naozaj absolútnu prednosť všade tam, kde boli na cudzincov nachystaní. Lenže prednostné práva cudzincov nutne končili u brán Kremľa a aj internátu komsomoliek. Keď sa na vrátnici internátu začal domáhať vstupu za svojou vyvolenou Lenou, narazil na tvrdú obranu obéznej babky v úlohe ďežurnej. Vážila odhadom tonu, sedela ako ropucha za okienkom vrátnice, na šíroširých prsiach mala až po pás metály ešte z Veľkej vlasteneckej vojny a jačala ako siréna potápajúceho sa parníka. Náš Peter pochopil, že urobil osudnú chybu. A presne v duchu Solženicynovho príbehu o domnelom vojenskom zbehovi v poviedke „Prípad na stanici Krečetovka“ - nenapraviteľnú. Prosby ani hrozby nepomáhali.
Čakajúca komsomolka Lena však musela niečo tušiť. Náhle sa zjavila na schodoch k vrátnici. Napriek treskúcej zime bola oblečená len naľahko v župane. Okamžite odhadla situáciu, drapla milého Petra za ruku a nekompromisne ho vtiahla do internátu. Mala dobrý odhad, že zaslúžilej vrátničke (zamotanej v deke, aby na ňu neťahalo od stále otváraných vchodových dverí) štart za utečencami chvíľu potrvá. Tá v atletickej terminológii ohromením doslova „zaspala na blokoch“ a len jej neveriace jačanie ich sprevádzalo hore schodmi.
Lena s Petrom vybehli tri poschodia internátu ako nič. Lena rýchlo vtiahla hosťa do svojej izby a zamkla. Odhodlane sa oprela o dvere, mimovoľne spustila župan, zavrela oči a šepla:
„Milučký, na slová nie je čas. Miluj ma, kým dôjde k najhoršiemu.“
A náš Peter, mladý nevycválaný junec, splnil odhodlane, čo mu bolo povedané. Čerství milenci ani nestihli s úľavou vydýchnuť, keď sa ozvali tvrdé údery na dvere. To do nich búšila babka ďežurná, zadýchaná tými tromi poschodiami tak, že zo seba nedokázala dostať napochytre ani slovo. Ale do dverí mlátila statočne. Hnalo ju hrozné tušenie, že celá komsomolská výchova sa v okamihu obráti na prach len kvôli tomu, že jej veteránske opuchnuté nohy už nevládzu do schodov, tak ako za mlada. A keď sa konečne dostala k dychu, hneď spustila sirénu:
„Otvor, otvor súdružka komsomolka, otvor, kým nie je neskoro!“ A do toho rovnako nahlas k zbiehajúcemu sa osadenstvu okolitých dievčenských izieb: „Chlapa má na izbe, nehanebnica jedna. Spustila sa s cudzincom. Otvor, viem, že ste tam!“
To sa už ale naša milenecká dvojica stihla kompletne obliecť a Lena vymenila župan za solídny kožuch. Našťastie nestihla použiť voňavku „Moskovské duchy“, ktorou v tej dobe smrdeli všetky krásydbalé sovietske devy. Spoločný odchod bol nevyhnutný. Podľa zvukov z chodby sa dalo odhadnúť, že osamelého cudzinca-previnilca by čakal na chodbe čistý lynč. Otázkou je, či by neskonal preto, že aj iné komsomolky by mu chceli ešte aspoň na chvíľu ukázať svoju izbu. To je ale čistá špekulácia, pánom situácie bola Lena. Skontrolovala letmo kompletnosť oblečenia svojho čerstvého milého, pritiahla si kožuch tesnejšie k telu a odhodlane otvorila.
Hoci práve tohto sa ďežurná jačavo domáhala, nečakaná akcia pristihnutých milencov ju na chvíľu ohromila. Prekvapene cúvla a to využila Lena, aby na všetko odovzdaného Petra schmatla za ruku a mlčky odtiahla po chodbe preč. Za nimi sa s oneskorením ozvalo jačanie:
„No veď počkaj, súdružka nehanebnica, ja si zistím kto si a na najbližšej schôdzi Komsomolu sa teš!“
Lena neodpovedala. Mlčky ťahala Petra dolu schodmi, cez vestibul internátu von a ulicou k najbližšej zastávke metra.
Milenci mlčali. Peter sa ešte len spamätával z prežitého šoku, jeho ruská spoločníčka nad čímsi intenzívne uvažovala. V dlhej chvíli čakania na súpravu metra sa Peter zaoberal najmä prízemne pragmatickou myšlienkou, či pri toľkom ponáhľaní neurobil tú osudnú chybu a v krátkej šťastnej chvíli neurobil svoju vyvolenú budúcou matkou. Lena však zjavne akurát o tomto neuvažovala. Peter si trúfal len odhadovať, že v mlčanlivom pritúlení počas čakania sa zamýšľala nad niečím z prahlbín zásadných životných úvah v štýle slávnych ruských dumiek. Cítil, že v Lene priam fyzicky dozrieva rozhodnutie a už vopred sa obával čím ho v krátkej dobe opäť zaskočí. Ale Lena mlčala, tisla sa k nemu akoby z neho získavala silu k tomu osudnému záveru, a Peter vďačne mlčal tiež.
Súprava metra konečne prišla a Lena stále mlčala. Peter sa v rozpakoch začal lúčiť. Preventívne oznamoval, že zakrátko naša turistická výprava odchádza späť domov a ďalšie stretnutie už asi nie je možné. Ale toto Lenu netrápilo. Pohladila svojho dočasného milenca s tou múdrou chápavosťou predčasne zrelých žien, zamyslene ho pobozkala a jemne, bez slov vtisla do preplneného vagóna súpravy. Ale ešte skôr, než sa dvere zavreli a tí dvaja navždy stratili jeden druhého, stihla zavolať:
„Zbohom! Už nie som viac komsomolkou!“
Koniec Sovietskeho zväzu započal.