streda, 3. marca 2010

Cestovné príbehy

LÁSKA PO RUSKY



Hovorí sa, že Rusko je ešte aj dnes rajom pre mužov zo zahraničia. Biedna perspektíva ženie ruské devy do náručia prvému schopnejšiemu cudzincovi, čo sa natrafí. Ale milé prekvapenia čakali aj v dobách, keď sa ešte nehovorilo v Rusku slečna, ale skôr komsomolka. Veď cudzinci mali prednosť dokonca aj v Sovietskom zväze.
Boli sme takzvaný mládežnícky zájazd a vo vtedajšom Leningrade nás čakal povinný „Večer družby“ ruského Komsomolu a nášho Socialistického zväzu mládeže. Bol to jeden z tých prejavov socialistického folklóru, keď mladí ľudia, namiesto toho, aby sa zabávali pri hudbe a tanci, sedeli oproti sebe ako dva súperiace tábory a prestreľovali sa detinskými otázkami absurdného kvízu „Poznaj Sovietsky zväz“. Cenami boli povestné ruské „značiky“. Gýčovité odznaky, ktoré sa u nás nedávali pomaly ani deťom, tu mali vo veľkej vážnosti. Nosili ich súdruhovia aj radoví občania na sakách a na náš večierok družby prišli dokonca miestne statné komsomolky s odznačikmi Lenina na večerných róbach. Zdali sa tak byť dokonalo ideologicky obrnené, ale čoskoro po oficiálnom programe sa ukázalo, že niektorým pod odznačikovým portrétom revolučného vodcu bijú srdcia nielen láskou k mládežníckej organizácii. Bol som v tej veci požiadaný o bleskovú konzultáciu. Môj spolubývajúci menom Peter mal pocit, že sa mu jedna komsomolka venuje viac, než jej to dovoľujú stanovy tejto dobrovoľnej socialistickej organizácie mládeže a prišiel s otázkou „čo s tým“. V skutočnosti ho mátala myšlienka ako by ju z miesta „Večera družby“ urýchlene odtransportoval do nášho hotela a tam sa pokúsil prepašovať ju na našu izbu. Otázka bola, či by mi to nevadilo.
„Samozrejme, že by mi to nevadilo.“ ubezpečil som ho. „Ale určite to bude vadiť tomu bataliónu ďežurných na hoteli. Tých odporných, zbytočných báb, čo špicľujú na každom poschodí a dokonca ešte aj pri výťahu.“
Spolubývajúci uznal, že tu je šanca minimálna. Ale príroda sa hlásila k slovu a otázka znela „ako na to?“.
Zamyslel som sa a odpovedal: „Nijako, zachovaj pokoj. Ona je domáca, ona už niečo vymyslí.“
Tak sa aj stalo. Petrova komsomolka si s ním pohotovo dohodla rande na druhý deň doobeda vo vysokoškolskom internáte, kde bývala. Nakreslila podrobnú mapu, pridala adresu, cudne sa rozlúčila a odišla kolektívne s ostatnými komsomolcami ako to pravidlá socialistického spolunažívania prikazovali.
Nebol dôvod na priveľký optimizmus, ale všetci (lebo správa o takto nadviazanej družbe sa šírila lavínovito medzi mužským osadenstvom zájazdu) sme boli nadšení. Takýto prielom do ideologicky nepriestrelnej hradby domácich nik nečakal. Že by komunistická ideologická drezúra predsa len zanechala niečo ľudské v tvorovi zvanom „sovietsky človek“? A na druhej strane, v čom je telesná láska „sovietskeho človeka“ iná, než tá naša? Niekto pridal príhodu o údajne úspešnom turistovi, ktorý sa ocitol s krásnou ruskou devou v posteli a po jej nevinnom ozname, že pracuje na KGB, ho opustila duchaprítomnosť spolu s mužnosťou. Môj spolubývajúci Peter sa hneď zaprisahal, že on si svoju úlohu splní za každých okolností.
Na druhý deň sa Peter namiesto na kolektívnu prehliadku Petro-pavlovskej pevnosti vydal dobýjať celkom iné obranné valy. Pomýlený prvým týždňom pobytu v Sovietskom zväze hnal sa do katastrofy, ktorej sám napomohol. Klasická Potemkiniáda spočívala v tom, že cudzinci mali všade prednosť, hoci častokrát nebolo zasa až tak veľmi o čo stáť. Preto sa náš Peter, potom čo internát spoľahlivo našiel, už v prvom kroku dopustil osudnej chyby. Cudzinec mal totiž naozaj absolútnu prednosť všade tam, kde boli na cudzincov nachystaní. Lenže prednostné práva cudzincov nutne končili u brán Kremľa a aj internátu komsomoliek. Keď sa na vrátnici internátu začal domáhať vstupu za svojou vyvolenou Lenou, narazil na tvrdú obranu obéznej babky v úlohe ďežurnej. Vážila odhadom tonu, sedela ako ropucha za okienkom vrátnice, na šíroširých prsiach mala až po pás metály ešte z Veľkej vlasteneckej vojny a jačala ako siréna potápajúceho sa parníka. Náš Peter pochopil, že urobil osudnú chybu. A presne v duchu Solženicynovho príbehu o domnelom vojenskom zbehovi v poviedke „Prípad na stanici Krečetovka“ - nenapraviteľnú. Prosby ani hrozby nepomáhali.
Čakajúca komsomolka Lena však musela niečo tušiť. Náhle sa zjavila na schodoch k vrátnici. Napriek treskúcej zime bola oblečená len naľahko v župane. Okamžite odhadla situáciu, drapla milého Petra za ruku a nekompromisne ho vtiahla do internátu. Mala dobrý odhad, že zaslúžilej vrátničke (zamotanej v deke, aby na ňu neťahalo od stále otváraných vchodových dverí) štart za utečencami chvíľu potrvá. Tá v atletickej terminológii ohromením doslova „zaspala na blokoch“ a len jej neveriace jačanie ich sprevádzalo hore schodmi.
Lena s Petrom vybehli tri poschodia internátu ako nič. Lena rýchlo vtiahla hosťa do svojej izby a zamkla. Odhodlane sa oprela o dvere, mimovoľne spustila župan, zavrela oči a šepla:
„Milučký, na slová nie je čas. Miluj ma, kým dôjde k najhoršiemu.“
A náš Peter, mladý nevycválaný junec, splnil odhodlane, čo mu bolo povedané. Čerství milenci ani nestihli s úľavou vydýchnuť, keď sa ozvali tvrdé údery na dvere. To do nich búšila babka ďežurná, zadýchaná tými tromi poschodiami tak, že zo seba nedokázala dostať napochytre ani slovo. Ale do dverí mlátila statočne. Hnalo ju hrozné tušenie, že celá komsomolská výchova sa v okamihu obráti na prach len kvôli tomu, že jej veteránske opuchnuté nohy už nevládzu do schodov, tak ako za mlada. A keď sa konečne dostala k dychu, hneď spustila sirénu:
„Otvor, otvor súdružka komsomolka, otvor, kým nie je neskoro!“ A do toho rovnako nahlas k zbiehajúcemu sa osadenstvu okolitých dievčenských izieb: „Chlapa má na izbe, nehanebnica jedna. Spustila sa s cudzincom. Otvor, viem, že ste tam!“
To sa už ale naša milenecká dvojica stihla kompletne obliecť a Lena vymenila župan za solídny kožuch. Našťastie nestihla použiť voňavku „Moskovské duchy“, ktorou v tej dobe smrdeli všetky krásydbalé sovietske devy. Spoločný odchod bol nevyhnutný. Podľa zvukov z chodby sa dalo odhadnúť, že osamelého cudzinca-previnilca by čakal na chodbe čistý lynč. Otázkou je, či by neskonal preto, že aj iné komsomolky by mu chceli ešte aspoň na chvíľu ukázať svoju izbu. To je ale čistá špekulácia, pánom situácie bola Lena. Skontrolovala letmo kompletnosť oblečenia svojho čerstvého milého, pritiahla si kožuch tesnejšie k telu a odhodlane otvorila.
Hoci práve tohto sa ďežurná jačavo domáhala, nečakaná akcia pristihnutých milencov ju na chvíľu ohromila. Prekvapene cúvla a to využila Lena, aby na všetko odovzdaného Petra schmatla za ruku a mlčky odtiahla po chodbe preč. Za nimi sa s oneskorením ozvalo jačanie:
„No veď počkaj, súdružka nehanebnica, ja si zistím kto si a na najbližšej schôdzi Komsomolu sa teš!“
Lena neodpovedala. Mlčky ťahala Petra dolu schodmi, cez vestibul internátu von a ulicou k najbližšej zastávke metra.
Milenci mlčali. Peter sa ešte len spamätával z prežitého šoku, jeho ruská spoločníčka nad čímsi intenzívne uvažovala. V dlhej chvíli čakania na súpravu metra sa Peter zaoberal najmä prízemne pragmatickou myšlienkou, či pri toľkom ponáhľaní neurobil tú osudnú chybu a v krátkej šťastnej chvíli neurobil svoju vyvolenú budúcou matkou. Lena však zjavne akurát o tomto neuvažovala. Peter si trúfal len odhadovať, že v mlčanlivom pritúlení počas čakania sa zamýšľala nad niečím z prahlbín zásadných životných úvah v štýle slávnych ruských dumiek. Cítil, že v Lene priam fyzicky dozrieva rozhodnutie a už vopred sa obával čím ho v krátkej dobe opäť zaskočí. Ale Lena mlčala, tisla sa k nemu akoby z neho získavala silu k tomu osudnému záveru, a Peter vďačne mlčal tiež.
Súprava metra konečne prišla a Lena stále mlčala. Peter sa v rozpakoch začal lúčiť. Preventívne oznamoval, že zakrátko naša turistická výprava odchádza späť domov a ďalšie stretnutie už asi nie je možné. Ale toto Lenu netrápilo. Pohladila svojho dočasného milenca s tou múdrou chápavosťou predčasne zrelých žien, zamyslene ho pobozkala a jemne, bez slov vtisla do preplneného vagóna súpravy. Ale ešte skôr, než sa dvere zavreli a tí dvaja navždy stratili jeden druhého, stihla zavolať:
„Zbohom! Už nie som viac komsomolkou!“
Koniec Sovietskeho zväzu započal.

Žiadne komentáre: