streda, 10. marca 2010

Cestovné príbehy

POZOR NA ŠPECIALITY!


Keď sa povie „francúzska kuchyňa“, mal by si človek predstaviť niečo také dobré ako sex. A na niečo také dobré som sa pri svojej prvej návšteve Paríža aj tešil. Skončili sme v McDonalde. Náš sprievodca a hostiteľ bol Belgičan a dospel k záveru, že keď na nás ušetrí, zasa až takú veľkú traumu neutrpíme. Takže nás v tomto smere odbavil fastfoodom.
Na druhý zážitok s francúzskou kuchyňou som sa už pripravil. Hlavne však našetril drobné a spolu s mojou spolucestujúcou spolužiačkou z vysokej školy sme sa rozhodli udrieť na tú najsilnejšiu strunu — slimáky! Našli sme si miesto v akejsi tržnici, kde nám ich urobili takpovediac na stojáka, ale vyzeralo to tam slušne. A podstatní boli slimáci. Zavreli sme oči a... áno, už tomu rozumiem. Svet chce byť klamaný, to vedeli už Rimania. Veď nikto so zdravým rozumom na svete by nezjedol dobrovoľne slimáka. To robili Francúzi len z hladu a teraz premenili núdzu na cnosť. Takže moje poučenie je – keď už žuť gumu, tak aspoň s dobrou omáčkou. A tá omáčka bola fakt dobrá.
Odvtedy som vo Francúzsku skúšal všeličo, ale nič ma nemohlo tak nalákať ako pozvanie do Château de Bagnolet, honosného sídla jednej z najstarších koňakových firiem Henessy. Aké dobré je byť spisovateľom! Pretože práve my spisovatelia viacerých krajín a organizátori Salónu európskej literatúry v Cognacu sme mali česť byť tu hosťami na slávnostnej večeri. Čašníci v perfektných oblekoch nám najskôr podali v bielych rukavičkách aperitív. S úsmevom si ho beriem, odpijem a vzápätí sa dostavuje šok — koňak riedený obyčajným tonicom. A podávaný v „kompótovom“ pohári so sklenenou slamkou! Rozhliadam sa opatrne na to kto prvý s odporom vykríkne aké to „faux pas“! Ale všetci sa tvária, že je to normálne, že to tak má byť. Keby som ja také niečo naservíroval doma našim hosťom, tak ma ohovárajú ešte aj ich vnúčatá. A tu, v chráme koňaku a také rúhanie!
Pri večeri ma miestny novinár upokojil. Tento kráľovský nápoj už roky zápasí s konkurenciou vodky a whisky, ktoré sa miešajú v nekonečných variantoch najrôznejších koktajlov. A preto sa aj viac pijú, čím ich producenti viac zarábajú. A keď ide o peniaze, musí ísť aj fajnovosť koňaku bokom. „V Japonsku ho v baroch miešajú s kolou pod názvom ´Tokijská noc´,“ zašepkal mi ešte. Ale naozaj zašepkal, veď keď už je tak zle, že dcéra majiteľa paláca hreší so šoférom, nemusí sa o tom aj nahlas hovoriť.
To mi pripomenulo iných hostiteľov. Tí boli z maďarskej dedinky Tállya a v rámci spisovateľskej konferencie nás mali vo voľnom čase presvedčiť, že maďarské tokajské víno je svetový klenot. Presviedčali nás teoreticky aj prakticky. A keď sa v druhý tokajský večer vďaka ochutnávke zdalo, že už sme všetko pochopili, postavil sa kolega z Uzbekistanu a opýtal sa celkom nevinne: „A môže byť aj červené tokajské?“
Zdalo sa, že nášho hostiteľa vystrie na mieste. Prekladateľ sa až zakoktal, keď si uvedomil akú nehoráznosť preložil. V pivnici nastalo také ticho, že bolo počuť ako sudy plné ušľachtilého tokajského vína nahlas vzdychajú zhrozením. Majiteľ pivnice neodpovedal. Ale v posledný večer sa na stole celkom nebadane objavili čudné fľaše bez obvyklej chváloreči a odborného komentára. Okoštovali sme, bolo to červené tokajské. Tajná zásoba miestnych špecialistov. Odhalená len pre nás. A mimochodom, to červené tokajské je takmer nepitné.
Už by som sa vlastne nemal ničomu čudovať. Veď v Japonsku ma vo fajnovej čínskej reštaurácii ochotne zbavili ilúzií aj o povestnej pekingskej kačici. Kačica to síce je, ale len jej zvyšok, vlastne len prepečená kožka. A vraj to je tá delikatesa!
Ale nádej umiera posledná. Na záver spisovateľského festivalu v Cognacu sa nás v mestskom kaštieli rozhodol pohostiť sám pán starosta. A až vtedy som pochopil prečo Francúzi nie sú tlstí. Jedia totiž očami! Tentoraz po skvostnom koňakovom aperitíve (bez tonicu!) z pravej koňakovej čaše prišla skutočná hostina. To nie je jedlo, to je udalosť. Je to vernisáž rafinovaných pokrmov. Čo by ste napríklad povedali na predjedlo servírované na štvorcových odštepkoch bridlice? Možno ako odkaz na prapôvodné stolovanie, keď ešte neexistovali taniere. Na tej bridlici boli ako Lego rozložené dômyselné kúsky „vzoriek“ zo zabíjačky doplnené o figu. A ako príloha k hlavnému jedlu (podávanému v tanieri, ktorý je nevídaným krížencom plytkého a hlbokého) zemiaková kaša, ale v zaváraninovej fľaši najstaršieho typu aj s povestnou gumičkou! Zákusky už ani nebudem ospevovať. Vrátila sa mi viera v miestne špeciality. Chce to trpezlivosť, priatelia!

Žiadne komentáre: