streda, 20. januára 2010

Cestovné príbehy

BÁSNIK NA ÚTEKU


Byť súčasťou jedinej celosvetovej organizácie spisovateľov znamená, vypočuť si príbehy z celého sveta. Tento sa týkal vietnamského kolegu, básnika Nguyên Hoàng Bao Viêt.
Životný príbeh tohto vietnamského básnika sa začína zakázaním jeho kníh. Išlo to ale ďalej, išlo o to zakázať mu nielen publikovať, ale aj písať a čo i len myslieť vo veršoch. Na to je podľa vietnamského komunistického režimu najlepší prevýchovný tábor. Do neho bol poslaný údajne len na mesiac (a len na mesiac si mohol zobrať osobné potreby), v skutočnosti je tu ale pobyt bez akéhokoľvek časového obmedzenia a hlavne bez nádeje na slobodu. V tomto tábore musel Bao Viêt napísať tisíc strán svojej sebakritiky a to nie len formálne, pretože zaváhanie na ktorejkoľvek z nich mohlo viesť k ďalším dômyselným trestom. Stabilnou súčasťou takejto prevýchovy je nielen duševný, ale hlavne fyzický hlad (na mesiac je vydelené na jednu osobe 25 gramov mäsa). Bolo jasné, že náš básnik tu môže pre svoje verše skončiť veľmi rýchlo svoju životnú púť. Preto sa jeho žena rozhodla zasiahnuť a z vlastnej vôle sa stala úderníčkou v práci. Po čase sa jej podarilo získať dokonca aj pracovné vyznamenanie a keď jej ho odovzdávali, vyjadrila želanie, aby sa jej muž vrátil domov, kde ho sama „prevychová“. Na veľké naliehanie sa Bao Viêt naozaj mohol vrátiť domov, ale bez akýchkoľvek občianskych práv. Naopak mal dve hlavné povinnosti – denne sa hlásiť na policajnej stanici a ročne vypestovať 555 kilogramov ryže na pridelenom políčku. Bolo jasné, že toto je len iná cesta k básnikovmu zániku. Preto opäť zasiahla jeho žena a navrhla mu, aby z krajiny emigroval. Bao Viêt sa na cestu aj vydal, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Nemohol žiť bez svojej rodiny. Preto jeho žena rozhodla, že utečú celá rodina. Verila tomu, že pre jeho poslanie básnika tú obetu a smrteľné riziko stojí za to podstúpiť. Po týždňoch a mesiacoch konšpiratívnych plánov nastal deň, kedy sa mali nalodiť na čln, ktorý ich odvezie do neznáma. Ten čln bol jedenásť metrov dlhý a dva a pol metra široký – dosť pre 15 až 20 ľudí. Pred odchodom sa ale nahrnulo k člnu 68 utečencov, z toho 32 detí. Nebolo ich možné odmietnuť a tak od vietnamských brehov odrazil nebezpečne preťažený čln s biednymi zásobami, ale veľkými nádejami. Tá cesta trvala tri týždne. Počas nej ich tri krát prepadli thajskí piráti a keď im už nemali, čo vziať, zobrali nášmu básnikovi aspoň okuliare. Dva krát ich vyhnali od malajských brehov, veľa lodí minulo preplnený čln bez záujmu. V Singapúre im aspoň za úplatu vymenili čln za pevnejší, ale znovu sa museli vydať na šíre more. Ku koncu ostal pre všetkých len liter pitnej vody. Básnikova žena už niekoľko dní rozrábala ich dvom malým deťom sušené mlieko v morskej vode. Nakoniec dorazili k brehom Indonézie, ale Bao Viêt ako vyjednávač utečencov musel ešte 250 metrov k brehu doplávať sám, pretože ich člnu nechceli dovoliť pristáť. Po tejto a ďalších tortúrach sa celá rodina dostala do Švajčiarska, kde dnes žijú. Nie veľmi šťastne a ani nie veľmi úspešne, ale žijú. Bao Viêt môže konečne slobodne písať svoje básne. Ale nikto ich nečíta, nikoho tu nezaujímajú.

Žiadne komentáre: