streda, 13. januára 2010

Cestovné príbehy

MŔTVOLA V MOSKVE


Moskvu som zažil najskôr ako veľkú socialistickú dedinu a potom ako jedno z najdrahších miest sveta. Medzitým uplynulo pätnásť rokov a okrem iného pribudol aj celkom nový, dovtedy neznámy fenomén – ruská mafia. Prvé desaťročie po páde komunizmu premenilo moskovské ulice na bitevné pole, kde sa odohrávali krvavé bitky rôznych mafiánskych klanov. Keď som sem na prelome tisícročí prišiel na spisovateľský kongres, Moskva už bola pokojnejšia. Ale aj tak som bol v strehu. A ukázalo sa, že oprávnene.
Kto nezažil viac ako troch spisovateľov pokope, netuší akí sú reční a hlavne akú majú vysokú spotrebu „živej vody“, v moskovských pomeroch teda vodky. Keď sa s kolegami nevidíte rok a nedajbože sa na program rokovania dostane nejaká kontroverzná otázka, je o čom debatovať až do rána. A tak som sa vracal do hotela neďaleko Červeného námestia pešo cez Arbat často až v ranných hodinách. V rannom sviežom vzduchu som zároveň aj triezvel a tak na mňa prichádzali rôzne myšlienky. Spomenul som si, ako rovnako veselých delegátov z Dánska okradli v Mexico City takmer v centre mesta. Tu som ja na neistých nohách sám kľučkoval pustými ulicami smerom k hotelu a pre istotu sa rozhliadal, z ktorej strany to príde. Najopatrnejší som bol prvú noc. Druhú som kráčal už smelšie a na tretiu som aj zabudol, že si mám dávať pozor. A vtedy to prišlo. Celkom nečakane a na mieste, kde by som to naozaj nepredpokladal.
Dokráčal som totiž bez úhony až do hotela, vo vestibule pozdravil postávajúce nočné pracovníčky a na správnom poschodí s úľavou vykročil do chodby k izbám. A tam ležala – mŕtvola. Bol to šok. Odhadom tri hodiny ráno, nikde nikto, len ja a ten mŕtvy chlap. Videl som z neho vlastne len nohy. Ešte stihol otvoriť dvere do hotelovej izby a...
Zaváhal som, čo teraz? Volať rýchlo pomoc. A je ešte nejaká šanca? V týchto úvahách som už celkom triezvy rýchlo dokráčal k telu. Ten chlapík mal na sebe celkom solídny oblek, elegantné topánky. Ležal tvárou do izby, ruky rozhodené popri tele. Kľúče ležali pri pravej ruke. Stál som nad ním a než som si stačil čokoľvek uvážiť, „mŕtvola“ sa ozvala. Bol to zvuk, ktorý všetko zmenil. Ten chlap chrápal! Prizrel som sa mu bližšie. Zjavne to bol taký nočný vták, ako ja, ale toto bol domáci a tí pijú na doraz. Asi ešte dokázal dôjsť k dverám a aj otvoriť, ale prekročiť cez prah izby už bolo nad jeho sily.
Uvažoval som, ako mu pomôcť, keď sa nečakane pohol. V hlbokom spánku pokrčil nohy a to tak šikovne, že stačilo len zavrieť dvere. Bolo po probléme. Tak predsa sa od toho socializmu až tak veľa nezmenilo. Stále je v Rusku najmasovejším zabijakom – vodka.

Žiadne komentáre: