streda 25. marca 2009

AMERIKA 12

AMERIKA

CESTOVANIE SO SIVÝM CHRTOM
12.

Najväčšia súkromná autobusová sieť v Amerike sa vo volá Greyhound, Sivý chrt. To už asi kde-kto u nás pozná, ale asi málokto vie, čo za dobrodružstvá taká diaľková autobusová linka obnáša. Ja som mal so Sivých chrtom cestovať neuveriteľných desať a pol hodiny. Naprieč najširšou stranou štátu New York z Rochesteru do Bostonu v štáte Massachusetts. Prakticky celý deň od 10.00 ráno do 20.35 večer. Po skúsenosti s našimi autobusovými službami, som bol pripravený na nekonečnú cestovnú tortúru, ktorá sa nedá v zdraví prežiť. Ale presvedčili ma o tom, že to naopak môže byť veľká zábava. Prvým dobrým ťahom bolo, že nás po ceste tri krát vyložili a tak nenápadne donútili k prechádzke po hale motorestu, lebo sa menili šoféri. A toľko krát medzi tým zastali na rôznych odpočívadlách a pumpách s obchodmi, že som konečne pochopil ako sa v Amerike cestuje autobusom a začal tú ich hru s chuťou hrať:

Na jednej zastávke som si kúpil chicken-burger a s chuťou ho aj zošrotoval.
Na ďalšej jablko a jahodový džús ako dezert.
Na ďalšej som sa odvážil, či som toho nezjedol priveľa.
Potom som kúpil pohľadnicu.
Na nasledujúcej zastávke som ju napísal.
Na ďalšej som kúpil známku a pohľadnicu odoslal.
Ďalšia zastávka mi ponúkla video-hry, tak som si zahral basketbal (neúspešne).
Inde som si prečítal predné stránky novín (samé zlé správy, ako vždy).

Zakaždým som si cvrkol ako pes, čo značkuje stopu. Len tak, aby po mne na tomto svete niečo ostalo. Nikdy som sa nestratil, lebo si nás šofér vždy spočítal.

Medzitým všetkým som si čítal, spal a pozeral úžasný, úžasný plnofarebný panoramatický najširšie-možne-uhlý film s názvom Jeseň, ktorý mi premietala Matka Príroda za oknom. Ten film bol romantický, okúzľujúci, múdry a hlavne, dal sa pozerať spredu dozadu, ale aj naopak. Bolo to bez titulkov a ozvučenie zabezpečoval motor autobusu, ale možno aj vďaka tomu človeku mimovoľne naskakovali myšlienky, úvahy, zadumania. Je to celkom iste koprodukčný film a v určitých mesiacoch ho premietajú všade na severnej pologuli, ale vrelo odporúčam pozrieť si aj jeho americkú verziu.

Málo dní vo svojom živote som zažil v takej pohode a pohodlí ako tento. A ani som nestihol všetko dojesť, dopozerať a dočítať. Neskôr som zistil (a aj zažil), že autobusom sa dá ísť aj na dlhšie trasy. Naši dovolenkári to predsa poznajú veľmi dobre. Vďaka prísľubu "dovolenky" je našinec schopný prežiť v polohe skrčenca aj pätnásť hodín v ťahu s dvoma nutnými piš-pauzami kdesi za bukom. A keby proti tomu vo svete nevymysleli zákony, tak naši šoféri obehnú v jednom ťahu zemeguľu bez výmeny a bez spánku. Ten rozdiel medzi službami Sivého chrta a tými našimi, je aj v tom, že naše cestovky a dopravcovia sa domnievajú, že sme kusovky s oceľovými zadkami. V Amerike vedia, že vozia ľudí...


streda 18. marca 2009

AMERIKA 11

AMERIKA

NIAGARSKÉ VODOPÁDY
11.

Na jednodňový výlet z Rochesteru som si musel zobrať auto z požičovne. Môj profesorský hostiteľ Norton W. Miller ma tam doviezol, pomohol vybaviť formality a ešte sa ponúkol, že ma vyvedie na výpadovku za mesto. To posledné som musel odmietnuť - nevedel som totiž ten voz ani poriadne naštartovať, nie to ešte riadiť! Väčšina áut v Amerike má automatickú prevodovku (a všetky z požičovne) a ja som s takým zázrakom ešte nešiel.

Chvíľu to trvalo, kým sme si na seba zvykli a kým som si hlavne zvykol, že auto s automatickou prevodovkou ide stále! Takže už naštartovaním sa pohne a keď nedržíte nohu na brzde, hneď aj môžete skončiť v plote. Mojím prvým požičaným autom bol milý a malý Dodge Neon, akurátne vozítko na jednodňový výlet. Profesor ma teda zanechal prvému zoznamovaciemu rande s Neonom a my sme sa spoločnými silami konečne pohli. Aj s mesta som našiel cestu, aj k Niagarským vodopádom som trafil a na večer zaparkoval pred Niagarskou pevnosťou na brehu jazera Ontario veľkosti vreckového mora. Pevnosť je pozoruhodnou ukážkou drsných podmienok prežitia vo vojenských posádkach na Divokom západe. Bol som takmer posledný návštevník, vychádzal som, keď sa už zmrákalo. Došiel som k Neonu, otvoril, nastúpil, naštartoval a - nepohol sa. V nastalej tme som totiž nevidel na krok, nenašiel som spínač svetiel. Mimochodom, neviem, či ste si to všimli, ale automobiloví návrhári majú zvrátenú ambíciu premontovať ovládače v aute vždy "ešte inak". A tak napríklad existujú modely áut, kde na spiatočku musíte urobiť náročný pohyb stlačenia čohosi na páke riadenia a až potom zaradenia spiatočky. V Neone som postláčal úplne všetko a svetlo som nenašiel.

Na parkovisku už nebol nikto okrem mňa. Pevnosť už zavreli a tak som sa pustil "po slepu" cestičkou vo veľkom parku na nejaké osvetlené miesto. Nedošiel som, musel som zastaviť. Bolo to ako zakliate. A vtom sa, ako to už v rozprávkach býva, z vnútra parku, tou istou cestičkou blížilo auto. Hovorím si - v temnom parku a stopovať, to je rovno na odstrel. Pri americkej kriminalite, čo sa denne valí z médií, nikto rozumný do takejto pasce nevlezie. A predsa som zamával a predsa vliezla! Lebo v tom aute poslednej záchrany zastavila osamelá žena. Stiahla okienko a chcela vedieť, čo sa deje. Vysvetlil som a dal som si záležať, aby bolo počuť, že som naozaj cudzinec a teda také čosi sa mi môže prihodiť. Usmiala sa, vystúpila, naklonila sa do voza, našla spínač hlboko pod volantom (?!), popriala mi "good luck" a už jej nebolo. Ale ani potom som sa ešte s autom nepohol. Musel som si totiž najskôr zrovnať v hlave ako sa ktosi kto sa denne dozvedá o vraždách, lúpežiach a prepadoch dokáže odhodlať zastať v tme uprostred opusteného parku a pomôcť cudziemu človeku.

Sú len dve možné odpovede - buď je solidarita Američanov odolná katastrofickým správam alebo tá žena nemala doma televízor. Oboje je možné, to prvé viac.

Dva vodopády

S Niagarskými vodopádmi som urobil rovnakú skúsenosť ako s egyptskými pyramídami alebo palácovým komplexom v Alhambre. Prišiel som, videl som, odolal som. Zázrak sa nekonal, dojem sa nedostavil, zážitok sa vybil v navliekaní modrého pršiplášťa. Ten sme totiž vyfasovali na lodi, ktorá nás pod vodopády doviezla. Z tých sme mali minimum, lebo voda padala tak mohutne, že vo vodnej spŕške, ktorá sa z vodopádu valila, nebolo vidieť takmer nič. Ani fotiť sa nedalo. Pristáli sme, modrý vodo-pádo-plášť som si zobral na pamiatku a naštartoval žiarivý Neon cestou po prúde Niagary niekoľko kilometrov k starej pevnosti. Nemôžem povedať, že by som bol svojou studenokrvnosťou nadšený.

"Trepeš sa takú diaľku, vyvalíš celý majetok za požičanie auta a lístok na loď - a potom? Ak si sa chcel osprchovať v modrom pršiplášti, to si si mohol dopriať aj doma. A ešte ušetriť!" Vážne som si dohováral a vážne si vstupoval do svedomia. Svedomie bolo doma a tiež ho to štvalo, hlavne tie premrhané investície. Vtom som dupol na brzdu, nie, to snáď nie, takéto niečo, takýto úúúúúúžasný pohľad?! Do toho trúbenie zozadu, tak som sa musel hneď pohnúť ďalej. Ešte pár sekúnd som riskoval reťazovú zrážku, aby som si ten zázrak zafixoval do pamäti aspoň ľavým okom a už to bolo preč. Zážitok, mohutný dojem, veľká vec! BOL TAM - vodopád! Ale postavený ľudskými rukami a nesmierne, nesmierne pôsobivý. Niagara totiž padá do hlbočiny vymletej za tisícročia vodou z takmer rovinatej krajiny. Vy ste na tej rovinke a dolu pod vami hučia spenené vody. O pár kilometrov ďalej sa to opakuje znovu a bez varovania. Tentoraz ako obrovský vodný sklz priehrady, ktorej hrebeň je na vašej úrovni a uvidíte ho na kratučký okamih po ľavej strane cez tri pruhy cesty a ten hlboký kaňon rieky, čo sa už nevie dočkať kedy vrazí do široko rozkročenej vodnej masy Ontaria. Ten vodný sklz bol prázdny a o to väčší dojem vyvolával. Aspoň vo mne. Takže to bolo vlastne s happyendom. Zážitok asi ako pri prvom milovaní. Ľúbostná predohra s Niagarskými vodopádmi bola dlhá, nudná a nemotorná; nečakaná rozkoš krátka a na hrane karambólu. Ale tie spomienky!

streda 11. marca 2009

AMERIKA 10

AMERIKA

DAŤ NEW YORKU ŠANCU
10.

Drvivú väčšinu miest obývaných i neobývaných (ako napríklad Grand Canyon) vám vaši americkí známi vrelo odporučia. Všetko je skrátka "great". Len keď spomeniete, že chcete navštíviť New York, začnú byť neobvykle opatrní. To mesto totiž nemôžete prejsť bez toho, aby ste sa ho rozhodli buď milovať, alebo nenávidieť. Je to vriaci bujón ľudských osudov a snáh - buď sa popálite, alebo si pochutíte. Počul som o zvukárovi akéhosi slovenského televízneho štábu, ktorý po príchode do tohto mesta prestal rozprávať. On sa proste urazil. Nedokázal stráviť tú valiacu sa masu vnemov, zvukov a pachov. New York - to je celý svet v jednej malej konzerve, opatrne otvárať! Toto všetko Američania vedia a pretože sú prirodzení patrioti vopred vás chcú na ten náraz newyorskej životnej plazmy pripraviť. Nie jeden mi povedal: "Gustav, daj New Yorku šancu."

No, veľmi ma povznieslo, že by akurát New York stál o to, aby som mu dal šancu; a aj by som to skúsil, len som nevedel - ako?! Vyriešil to môj dlhoročný priateľ a krasňanský spolurodák Laco: "Vykašli sa na obzeranie mrakodrapov a Sochu slobody. Až dôjdeš, hneď sadni na metro do Brooklynu - zahráme si tenis!"

Tak na toto sa vždy nechám nachytať. S Lacom sme spolu chodili na gymnázium v rodných Krasňanoch a hrávali tenis. Vždy ma porazil, pri veľkom šťastí som na neho uhral tak dva gamy na jeden set. To je ako keby ste dali niekomu jeden gól a on vám šupol späť hneď tri. Takže som sa tešil skôr na to zvítanie po rokoch. Laca som nevidel aspoň päťročnicu potom, čo sa rozhodol skúsiť v Amerike šťastie. A dosť som musel pátrať, kým som ho v Ne Yorku aj vypátral. Bolo krásne slnečné popoludnie. Nezaváhali sme ani chvíľu a vyrazili na miestne verejné kurty. Laco mi požičal raketu a začali sme. Teda, začal som dobre a - pokračoval som dobre! Odrazu to nebolo s tou Lacovou výhrou také jednoznačné. Tĺkol do loptičky ako bombardér, ale ja som to akosi stále vracal a odrazu bol môj večný súper na prehru. No, mali ste to vidieť. Najskôr si len tak žundral pod nos, potom pridal na hlase a začal sa sťažovať nahlas, nakoniec už som ho počul z druhej strany kurtu ako vrieska sťaby vodca klubu paviánov - toto nie je tenis, to je anti-tenis a čo toto má znamenať! Veľmi sa mu nepáčilo, že mi síce tie moje údery idú každý iným smerom a že loptičky odo mňa padajú ako invalidi, no ale padali na jeho stranu a bol to jeho problém, že ich nevedel vrátiť. Veď ja som hral vlastne v sebaobrane!

Lenže s mojím drahým krajanom to už pomaly bolo na nevydržanie. My tenisti sme skvelí kamaráti, ale niektorí jednoducho nevedia prehrávať. Raz som zažil takého zúrivca, že od zlosti zahodil raketu za kríky - a potom ju ten dilino nevedel nájsť! Tak si ma tam predstavte - po rokoch sa v mne neznámom meste stretnem s blízkym človekom, teším sa ako pokecáme o všetkom možnom, po týždňoch konečne slovenské slovo a to slovo znie - ja sa na to môžem... A tak mi napadlo, že ja sa na to môžem tiež. Prestal som hrať, prišiel pomaly k sieti a povedal tam, na druhú stranu, vzácnemu krajanovi: "Ešte raz, len jediný raz prdneš zase takú nejakú sprostosť o tom ako hrám, tak ti tú raketu hodím na hlavu a viac sa už vidieť nemusíme, jasné?!"

Našťastie to Laco predsa len vyhral. Bratali a uzmierovali sme sa potom až do druhej rána. Ale prisámvačku, neviem vám povedať, čo by sa stalo, keby prehral.


streda 4. marca 2009

AMERIKA 9

AMERIKA

SPRÁVY Z DOMOVA
(Iowa City, spisovateľský pobyt)
9.

Mám dobrý zvyk neobzerať sa na cestách späť. A ani len neskúšať zisťovať, čo sa deje doma - od toho nášho rodinného domova až po ten celoslovenský. Jednoducho preto, že na tú diaľku nie je v mojich silách niečo zmeniť, či zachrániť a v duchu životného kréda Sv. Františka z Assisi, som vďačný za každú príležitosť rozoznať, čo môžem zmeniť (a teda má zmysel tým strácať čas), alebo nemôžem. Napriek všetkým týmto dobrým a múdrym predsavzatiam, nedalo mi to. Objavil som totiž, že v Amerike existuje pozoruhodný televízny kanál SCOLA (Satellite Communications for Learning Association), ktorý pozostáva len z televíznych večerných správ rôznych krajín sveta. To znamená, že za sebou uvidíte v originálnej reči správy z Maroka, Fínska, Mongolska, trebárs nasledované správami z Indonézie a Poľska. Na správy slovenskej štátnej televízie bol vyhradený čas o pol štvrtej ráno. Nastavil som si budík, zapol televíziu, uvidel a zhrozil sa. Nie, toto naozaj nemusím vidieť a vedieť na to, aby som tu v Spojených štátoch (či kdekoľvek na svete) splnil svoje spisovateľské úlohy. Televízor som vypol s nádejou, že nikto z mojich kolegov netrpí nespavosťou a ak, tak nevidel tento kanál a ak, tak nerozumel. Ale ono to malo byť ešte inak.

Zlé správy z domova

Náš ročník International Writing Program bol tak veľký, že som v ňom objavil aj maďarského dramatika Spira, ktorý navyše rozumel po slovensky a občas si mnou nejakú tu našu aj zaspieval. Bol to teda Spiro, ktorý ku mne jedného dňa prišiel a povedal - u vás doma uniesla tajná polícia prezidentovho syna. Bum! A čo ja s tým? Mám ísť hľadať prezidentovho syna? Mám zrušiť politicky skorumpovanú tajnú políciu? Čo vlastne mám teraz urobiť?! Samozrejme, že neurobíte nič, ale (a to je na tom to najhoršie) hoci ste nič zlé nevykonali a ani nič proti tomu urobiť nemôžete, odrazu ste niekto iný. Ešte včera ste bol jedným zo spisovateľov jedného z tých malých, zabudnuteľných štátikov uprostred Európy. Dnes ste "predstaviteľ" krajiny, kde sa unášajú prezidentskí synáčikovia. A TOTO pocítite veľmi rýchlo. Žiaľ medzinárodné správy sú na 90 percent o katastrofách, masovom zabíjaní a veľkých politických škandáloch. Preto vždy, keď otváram v zahraničí noviny, tajne dúfam, že tam o Slovensku nič nebude. Najlepšie správy z domova, žiadne správy z domova.


AUTO V AMERIKE

Auto v Amerike nie je ako auto u nás. U nás je to plechové približovadlo, ktoré sa ocitlo na nepriateľskom území. Máločo funguje vo váš prospech ako majiteľa vozu, a drvivá väčšina, vrátane policajtov, vás má za ľahkú obeť. V Amerike je auto kolíska, milenecké lôžko, sedadlo v kine, lavica v kostole, okienko v banke, jedálenský stôl, obývačka, spálňa, nákupný vozík a keď na to príde, aj rakva. Američania zvládnu celý svoj svet spoza volantu a celý ich svet slúži tomu, kto za volantom sedí. Je to automobilový raj. Ktosi mi opisoval príhodu ako nejaký Američan dostal defekt a než stihol vystúpiť z auta, už pribehol pomocník z blízkej garáže a prikotúľal koleso, ďalší dobehol s heverom, automechanik po nich už len skontroloval dotiahnutie skrutiek, vyinkasoval malý poplatok a šlo sa ďalej. Znie to ako rozprávka, ale ja tomu verím. Ono to ide tak ďaleko, že bez auta si tu vlastne úplne nemožní. No len sa na to pozrite: Vo vidieckom mestečku majú veľkoparkovisko lemované obvyklým výberom prízemných obchodov. Uprostred toho parkoviska tróni osamelá budova bez ľudskej obsluhy. Je to bankomat pre autá. Príjazd, obvyklý monitor s tlačidlami a výdajom bankoviek, výjazd. Autá prichádzali a odchádzali. Chcel som si vybrať peniaze, ale nemal som auto! Ten pohľad by som vám teda doprial - rad áut, ktoré sa v letnom sparne lenivo posúvajú k bankovému automatu. A uprostred tej rady prešľapuje exot zo stredu Európy a tvári sa, že je auto. Po vybraní peňazí som mal tú najvyššiu akceleráciu zo všetkých miestnych automobilov - zahol som za roh a tváril sa, že som tam nikdy nebol. Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City, zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corrola. A to nie som automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už od dverí vedel - s touto a žiadnou inou! Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corrola, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá MOJA Toyota Corrola bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.