KAPITALIZMUS NA ŽIVO
Mám dobrú známu menom Katarína, ktorú by sme smelo mohli nazvať aj „živá pancierová päsť“ – prerazí všetko. Pracovala vo Washingtone vo Svetovej banke a mal som s ňou ísť na obed. Dostavil som sa načas, ale Katarína toho ešte mala ešte niečo rozrobené. Vo vyľudnenej budove sme sa zdržali dosť na to, aby sme ten obed nakoniec absolvovali v behu. Pohľadom na hodinky totiž zistila, že v jej obľúbenom Deli už za päť minút zatvárajú. V závese za ňou sme zleteli výťahom dvestoštyridsaťosem poschodí (možno menej), behom prekrižovali (najmenej) štyri frekventované ulice a vbehli do akéhosi super-bufetu naozaj v poslednej chvíli. Už zatvárali. Katarína prehovorila posledného zamestnanca, aby nás ešte obslúžil. So mnou nebol problém, ale Katarína sa začítala do dlhého zoznamu sendvičov, ktoré vám urobia na mieste (dnes už to dorazilo aj k nám, lenže v malom). Predavač trpezlivo čakal na objednávku. A Katarína začala:
„Dám si toto, ALE hento by sme mohli vynechať a VIETE ČO pridajme tamto, no a ešte by som si K TOMU dala, napríklad…“
Ten človek nakladal, nakladal a nakladal. Keď naložil vrchovatý sendvič v podobe nezameniteľného kulinárskeho originálu, zabalil ho a podal Kataríne. Zobrala, usmiala sa najnevinnejšie na svete a opýtala:
„Koľko platím?“
Predavač sa usmial a odpovedal:
„Neviem, madam, na túto kombináciu nemám kód.“
„Mhm,“ odpovedala účastne Katarína, pretože už ten zázrak žula.
„Opýtam sa manažéra, počkáte chvíľ, madam?“ skúsil to predavač.
„Hmhm, mňam,“ odpovedala spôsobne Katarína.
Predavač odišiel do zadnej kancelárie a o chvíľu sa vrátil s nasledovnou správou:
„Madam, manažér vás pozdravuje a hovorí, že to máte zadarmo. Naozaj to nevieme vykalkulovať.“
„Díky,“ povedala s plnými ústami Katarína, vyšli sme von a on za nami zavrel.
Ostal som tam na chodníku stáť, díval sa ako Kataríne chutí a hlavou mi ako mucha bzučala jediná otravná myšlienka – tak toto je ten škaredý kapitalizmus, ktorým mi ako strašidlom pokazili škaredí komunisti celú mladosť?!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára