streda, 2. septembra 2009

AMERIKA 32

AKO VO FILME

Priznám sa, že keď vyrážam na cesty, mením sa na stredovekého bojovníka, čo očakáva draka žerúceho cestovateľov za každým rohom. Tentoraz som už bol na ceste domov, čakal ma let späť do Európy - zo San Francisca, cez Chicago do Viedne. Plný dojmov, spomienok a tiež očakávaní z návratu domov akurát načas pred vianočnými sviatkami. Pred očami som mal skôr svoje dve malé i jednu veľkú princeznú a tak ma tento posledný cestovateľský drak dokonalo zaskočil. Pristáli sme v Chicagu a ja som mal na prestup do lietadla viac ako hodinu. Letisko O´Hare som už trochu poznal a nezdalo sa, že by ma čosi mohlo prekvapiť. To že mi vyložili všetku objemnú batožinu ma neznepokojilo a len pre istotu som si zašiel k informačnému pultu, opýtať sa, na ktorom termináli sú lety do Európy a teda aj môj. Dvaja ochotní takmer-dôchodcovia najskôr na mňa pozerali s nehraným údivom, potom ma poprosili, aby som im ukázal letenku. Vysvitlo, že toto nie je medzinárodné letisko O´Hare, ale nejaké vnútroštátne a na to medzinárodné sa ešte len musím presunúť. Na otázku AKO PREBOHA ma odkázali na nejaký mikrobusový spoj.
Vyrazil som teda spletitými chodbami, proti prúdu cestovaniachtivých davov Američanov hľadať ten správny mikrobus alias shuttle. Po istej námahe a stupňujúcej sa nervozite som našiel východ a pri ňom akúsi černošku. Tá kasírovala za cestu na letisko O´Hare. Zaplatil som a nervózne čakal. NIČ sa nedialo a černoška nejavila záujem informovať ma KEDY sa pôjde. Zaplatené som už mal, ustúpiť nebolo kam. Pomaly sa začínali objavovať rovnako bezprizorné typy ako som bol ja. Tiež hneď zaplatili a takisto nervózne prestupovali z nohy na nohu. Pre dokonalosť scény, černoška občas mizla. Márne som sa snažil nájsť potvrdenku o zaplatení, ale aj keby som ju našiel, prd by mi to bolo platné. Zrazu sa však zjavila a ukázala na mikrobus pred vchodom. Naskákali sme doň aj s kuframi ako skúsené výsadkárske družstvo. Mikrobus bol plný, boli sme tam VŠETCI – len šofér chýbal. Bol neskorý večer a v prítmí mikrobusu sa ozvalo tiché protestné mrmlanie. Ale Američania sú zvyknutí, že u nich služby fungujú a tak trpezlivo čakali. Ja, jediný Európan, som zatiaľ nacvičoval vrcholné cestovateľské číslo – skok z vlastnej kože. Nervy ma brali ako pri finále majstrovstiev sveta v hokeji. Akurát s tým rozdielom, že ak by sme tento zápas s časom nevyhrali, tak som v úplne a kompletne v tej onej – ibaže americkej. Tá letenka bola najlacnejšia možná a preto nemeniteľná na iný let. Buď letíš, alebo zaplať znovu. Oblieval ma pot všetkých teplôt od studenej až po vrelú a NIČ sa nedialo. Začal som ticho protestovať, ale moji spolucestujúci to ignorovali – americké služby nemôžu zlyhať, načo tá európanská panika!
Ko-ne-čne nastúpil šofér. Pozreli sa na mňa víťazoslávne. Teda tí, čo sa vládali hýbať. Ten šofér bol totiž tak obrovský černoch, ale tak obrovský, že keď nastúpil, niekoľko z nás muselo nutne vypadnúť oknom. Šofér naštartoval, pohol sa a ležérne pustil rádio. A to presne v okamihu mimoriadnych správ. Mimoriadna správa znela – Chicago je kvôli vlnám áut víkendových a predvianočných dovolenkárov tak prepchaté, že je prakticky NEPRIECHODNÉ. Mal som sa na ostatných pozrieť víťazoslávne, ale ja som bol zhrozený. Ja som im totiž veril a teraz som aj o tú vieru prišiel! Ako vo hollywoodskom filme sme vybrali zákrutu pred letiskovou halou a pred nami sa rozprestrela neuveriteľná scenéria nekonečných šnúr automobilových svetiel tak ako nám v ceste stáli KILOMETRE stojacich áut. V mikrobuse bolo hrobové ticho. Domáci cestovatelia nemali slov, alebo vedeli, že by boli zbytočné. Mikrobus zastal a ten obrovský černoch sa zahniezdil v sedadle, ktoré úpenlivo zaprotestovalo. Pozeral som sa na obrovský zátylok toho chlapa a mal som pocit, že tu sa čoskoro niečo stane. To čo sa naozaj vzápätí stalo, bolo dokonalé pokračovanie tohto nikdy nenakrúteného hollywoodskeho trháku. Ktosi čosi nesmelo špitol, na čo ten černoch povedal jedno veľké, tlsté „Yeah“. A vyrazil.
Ako sme sa na O´Hare dostali, sa ma nepýtajte. Viem, že sme chvíľami išli aj v protismere. V skutočnosti sme VÄČŠINOU išli v protismere. Do toho KAŽDÚ chvíľu mimoriadna správa vrátane búračiek. Ale obrovský čierny šofér to odrážal ako muchy a náhle, bez varovania, sme vybrali poslednú zákrutu pred vstupom do letiskovej haly chicagského medzinárodného letiska. A v tej najnevhodnejšej chvíli sa ku mne obrátil môj namačkaný sused a opýtal sa tú najstupídnejšiu otázku – A odkiaľ ste? Pokúsil som sa odpovedať a on stihol tých posledných päťdesiat metrov prebrať so mnou obvyklý cestovateľský dialóg. VŠETCI začali do toho brebentiť ako zlet starých mám v materskej škôlke. Boli sme zachránení! A všetko sa vrátilo do starých koľají. Rozpŕchli sme sa v sekunde od mikrobusu, každý s vlastným cestovateľským bremenom. V tomto bode sa tento skutočný cestovateľský zážitok líši od hollywoodskych filmov. Tam sa totiž VŽDY na konci tlieska nadšením nad vlastnou, americkou, dokonalosťou. Ale ten veľký čierny chlap si to tentoraz naozaj zaslúžil…

Žiadne komentáre: