streda 22. októbra 2008

KRÍDLA NA VOZÍČKU - poviedka

"Bojíš sa?" opýtala sa ho mama, ktorá sa v skryte duše určite bojí už týždne.
"Nie," usmial sa Peter, "ja sa teším."

Petrova mama len neveriaco pokrútila hlavou, ale to nemohol vidieť. Tlačila totiž jeho vozíček štrkom vysypanými chodníčkami parku a mala s tým dosť práce. Kedy si architekti konečne spomenú, že do parku by radi zašli aj vozíčkári? A dokonca aj takí, čo chcú byť astronautmi. Petrova mama dotlačila vozíček dvadsaťročného syna až k detským preliezkam, aby okrem strachu teraz zažila aj poriadne zahanbenie. Nedalo sa totiž uhnúť pred udiveným (a dokonca aj rozhorčenými) pohľadmi mladých mamičiek, keď do kráľovstva hier ich detí vtrhol tento dospelák, aby ako každý deň predviedol svoje tarzanie prostocviky. Len na rukách podliezal, húpal sa a premiestňoval celým komplexom detských preliezok, aby skončil až na samom vrchole, na desaťmetrovej veži, svojimi obľúbenými výmykmi. Tých urobil na päť sérií po sto a potom sa spotený spokojne spustil späť po najbližšiu preliezku, aby mu mama mohla pomôcť do vozíčka.

"Mami, ty to nechápeš. Tu som za blázna, ale tam hore..."
Peter sa pozrel šťastne nad seba, ale cez koruny stromov nebo nebolo vidieť, "Tam sú všetci v bezváhovom stave vozíčkármi. Oni, tí dobre trénovaní a vyšportovaní astronauti, sa tam premenia na invalidov. Odrazu sú im ich skvelé nohy nanič. Budú ich za sebou vliecť prázdnym priestorom a budú im zavadzať. Budú si musieť zvykať na niečo, čo im je cudzie. Len ja, mami, len ja budem tam hore bez nôh ako doma. Hoci som tam ešte nikdy nebol..."

Všetko to začalo celkom nevinne. Čo asi môže robiť chalan, ktorý sa narodí so zakrpatenými dolnými končatinami? Od bedier prakticky len s kýptikmi? Peter vášnivo rád čítal. Čo iné, než vymyslené ale aj skutočné príbehy z vesmíru, kde aj to nenormálne je vlastne normálne. Jeho obľúbenými vymyslenými príbehmi boli "Sirény z Titanu" a "Obchodníci s vesmírom". Ale potom narazil na úžasný príbeh Normana Mailera o programe Apollo pod názvom "Oheň na Mesiaci". Zaujali ho myšlienky o "duši strojov". A tiež ten paradox, že dobyvatelia vesmíru sa vracali usmiati, šťastní, ale fyzicky na úrovni invalidov na vozíčku. Takých ako Peter. Neskôr kdesi vypátral, že pri lete Apollo 6 strávili dvaja astronauti celé dva týždne len sediac v kreslách v kabíne o rozmeroch 3,3x2,3 metrov. To sa ťažko čudovať, že ich z kabíny vynášali. Lenže technika sa zdokonaľuje, pracovný priestor pre dobyvateľov vesmíru zväčšuje a aj tak sa po pristátí stávajú rovnako postihnutými ako je on - vozíčkármi. Ale prečo? Petrovi to nedalo spať a tak si všetko naštudoval. Závery ho ohromili. Títo vyšportovaní, špičkovo vycvičení vyslanci ľudstva sa v bezváhovom stave pomaly, ale iste menia na tiene svojej pôvodnej fyzickej podoby. Počas prvých vesmírnych letov boli astronauti po niekoľkých dňoch letu takí zoslabnutí, že nedokázali ani len zdvihnúť ruku a z letu sa zotavovali celý mesiac. Jednej ruskej posádke po dlhodobom pobyte na obežnej dráhe Zeme, trvala úplná rehabilitácia až rok. Na bezváhový stav vo vesmíre si rýchlo zvykli a cítili sa dobre, ale po návrate na Zem im vadila náhle pocítená ťarcha vlastného tela, mali poruchy rovnováhy, pohybových funkcií a ich svalstvo reagovalo netradične. Niektorí sa museli znovu učiť chodiť.

To Petra zaujalo. On ako astronaut by také problémy po návrate nemal. Vrátil by sa tam, kde to už pozná - na vozíček. A naopak v beztiaži by mu jeho nohy vôbec nechýbali. To, že ich nemá, by sa naopak stalo výhodou. To už si totiž naštudoval, že najväčšie problémy majú astronauti práve s nevyužívanými spodnými končatinami. Do nich sa ukladá krv, ktorú v bezváhovom stave telo len s námahou distribuuje rovnomerne do končatín tak, ako bolo zvyknuté na Zemi. Svalstvo astronautov sa bez obvyklej záťaže scvrkáva. Albert Einstein prirovnal tento stav beztiaže k voľnému pádu a astronaut NASA Dave Wolf k tomu dodal: "Je to ako by ste skočili z vysokej budovy a leteli dolu dva týždne." Za ten čas im ubúda svalstvo o 1% za mesiac, hoci prvé výskumy hovorili až o 10-15%. Najhoršie dopadnú ich typické "kuracie lýtka", ktoré bez úžitku atrofujú až o tretinu. A tie Peter predsa nemá, jemu by nemalo čo atrofovať!

"Ty na to máš, povedz im to!" Tak ho povzbudzovala jeho priateľka Veronika. Zoznámili sa v práci. Peter totiž pracuje pre mestskú políciu v meste Trenčín. Šiesti vozíčkári sa tu striedajú pri monitoroch, ktoré sledujú najkritickejšie miesta mesta. Normálni operátori mali ešte plno iných aktivít, nedokázali sa tak sústrediť ako Peter a jemu podobne postihnutí. Spolu dokázali desaťnásobne zvýšiť efektívnosť celého systému pri identifikácii páchateľov a včasnom nahlásení kriminálnej činnosti. Stali sa tak známymi, že sa na nich prišla pozrieť aj miestna televízna stanica. Jej moderátorkou je príjemná, drobná a večne usmievavá Veronika. Peter ju zaujal a tak sa stretli aj mimo ich práce. Petrovým nápadom bola nadšená. "To predsa nemôžeš nechať tak, to musíš povedať, ponúknuť ako nápad!"

Peter len trpko pokýval hlavou nad šálkou zeleného čaju v kaviarni blízko sídla miestnej televíznej stanice, kam za Veronikou prišiel. "Ale komu, komu to mám povedať, za kým ísť?"
Veronika tú skepsu chápala. Slovensko a vesmír? Nebuďte smiešni! Čo má takáto malá krajina spoločné s vesmírnymi letmi? Zabudnite! Ale vstup krajiny do Európskej Únie dal Petrovi nádej. Veď na spoločnom európskom projekte orbitálnej stanice sa môže podieľať každý občan Únie. Ale aj vozíčkár? S tým bol problém. Zodpovední v hlavnom meste sa tvárili, že Peter ani neexistuje. Hanbili sa zaň. Prvý reprezentant krajiny v európskom projekte stálej orbitálnej stanice a pošleme tam invalida na vozíčku? Nebuďte smiešni!

Peter medzičasom doviedol svoj nápad do konkrétnej podoby. Vychádzal z toho, že doterajšia predstava astronauta podliehala myšlienkovému stereotypu, že do vesmíru môžu ísť len samí svalovci. A to len preto, aby sme ich potom zavreli do tesných kabín bez možnosti prirodzeného pohybu. Títo muži a ženy, fyzicky ideálne dimenzovaní pre pozemské podmienky, nesú na obežné dráhy so svojim svalnatým telom tiež potrebu adekvátne udržiavať svoju fyzickú kondíciu, v úzkom priestore vesmírnych kabín nevyužiteľnú. A tak z vesmírnych hrdinov robíme dravcov z klietok zoologických záhrad, ktorí návštevníkov neustále udivujú slabomyseľným pochodom tri kroky tam a tri kroky späť. Aby to zachránili, odporučili odborníci astronautom veselé výlety po vesmírnej lodi - na bicykli bez kolies. Najnovšie musia nosiť aj špeciálne tlakové nohavice, ktoré majú zabrániť odtoku krvi do nôh. Ani tak to nepomáha a po rekordných pobytoch na orbitálnych staniciach sa naši vesmírni prieskumníci spamätávajú len ťažko. Ťažko sa potom čudovať záverom, podľa ktorých dlhšie lety v beztiažnom stave môžu viesť u účastníkov pilotovaných letov k nenávratným zmenám pohyblivosti. Vozíčkárovi by sa niečo také nemalo stať. U vozíčkárov sa dá predpokladať aj určitý návyk na menší priestor, navyše úzke tubusy vesmírnych staníc vyžadujú najmä pohyb rukami. Je tu tiež šanca väčšieho prispôsobenia sa sedavému zamestnaniu. Dá sa očakávať prirodzená schopnosť sústredenia, pretože nie sú rozptyľovaní toľkými možnosťami telesných aktivít. Práca s počítačom je pre nich prirodzenou šancou pre kontakt s okolím. Pomocníkom by mohla byť aj mimoriadna motivácia, ktorou môžu kompenzovať svoj handicap v súťaži s ostatnými. Veď, čo je pre nich na Zemi handicapom, môže sa na obežnej dráhe stať vzpruhou, vďaka ktorej sa najambicióznejší budú môcť stať opäť rovnocennými partnermi iným, či ich dokonca predstihnúť. Vesmír by im pomohol oslobodiť sa od izolácie, v ktorej na Zemi žijú. Najvytrvalejším z nich môže dať celoživotnú náplň a cieľ. Títo ľudia sú invalidní z nášho pozemského, prízemného pohľadu. Vesmír by k nim mohol byť láskavejší, alebo nie?

To všetko bolo pekné, keby to mal ochotu niekto počúvať. Ale na Slovensku také uši Peter nenašiel. Vlastne áno. Mama ho počúvala, ale tá si mohla len občas povzdychnúť nad jeho bláznivým nápadom. A potom Veronika. Lenže tá sa rozhodla konať.

Skvelou príležitosťou bolo pozvanie na workshop pracovníkov miestnych televízií krajín strednej a východnej Európy v priestoroch európskeho parlamentu v Štrasburgu. Musí tu predsa byť niekto, kto bude vedieť pomôcť, poradiť. A na poslednú chvíľu sa aj našiel. Bol to francúzsky lektor a novinár, ktorého Petrov nápad v podaní Veroniky zaujal. Treba dodať, že najskôr ho zaujala Veronika a potom ten nápad. Ale hlavne, že vedel za kým ísť.

"Je to skvelá šanca, musíš sa jej chytiť," naliehala po návrate Veronika. Ale Peter sa zaťal, nemienil ju počúvať. A hlavne nemienil počúvať jej chváloreči na nejakého jej francúzskeho nápadníka. A okrem toho. Nápad je jedna vec, ale naozaj ho realizovať? Má vôbec na to?

Petrova mama by bola najradšej, keby ostalo len pri nápade. Ale Veronika sa rozhodla konať. Ako novinárka dokázala nájsť, čo hľadala a vedela, čo Peter potrebuje vedieť. Napríklad fakt, že prvá paraolympiáda telesne postihnutých sa uskutočnila už v roku 1960 v Ríme. Našla aj kontakt na Štefana Danka, slovenského vozíčkára, ktorý sa medzi telesne postihnutými dokázal prepracovať na majstra sveta v hode oštepom. A hlavne celkom čerstvú správu o novozélandskom horolezcovi Markovi Inglisovi, ktorý to po amputácii oboch nôh nevzdal a v máji roku 2006 vyšiel na špeciálne upravených protézach na Mont Everest. A odtiaľ je to do vesmíru predsa už len krok!

A ani to by nepomohlo, keby francúzsky novinár Marc na popud Veroniky nenašiel cestu do CEES (Centre Europée d´Etudes Spatiales), kde boli ochotní Petra vypočuť a pozrieť si, či je schopný svoju myšlienku aj sám naplniť. Poslali mu pozvanie. A odvtedy majú mamičky na detskom ihrisku v parku o jednu bláznivú atrakciu viac. Akýsi vozíčkár tam totiž denne lozí len po rukách po všetkých preliezkach, aby nakoniec na najvyššej veži urobil svojich obľúbených sto výmykov. A keď sa ho mama pri tlačení vozíčku štrkovitými chodníkmi von z parku pýta, či sa nebojí toho všetkého, čo ho čaká, len zavrtí hlavou. Už sa teší. Tam hore dostane krídla.

streda 15. októbra 2008

Slovensko

Električkou do raja


Tých, čo preleteli oceán, pričasto trápi jav známy ako - jet lag. Ide o chorobné príznaky preletu cez viaceré časové pásma – skrátka, pretočia sa vám hodiny v hlave, najmä keď letíte proti smeru času. A tak, keď je u nás v Bratislave noc, vy máte ešte deň. Zvlášť kruté je to poobede, lebo všade okolo je život a vám sa chce priam akútne spať. Hlava vám môže padnúť v každej nevhodnej chvíli. Takto, ešte poznačený prirýchlym striedaním kontinentov, som sa vybral na druhý deň po prílete do práce. Všetko prebehlo v poriadku, ale po ceste z laboratória som sa ešte zastavil na riaditeľstve nášho vedeckého Ústavu. A prišiel som v pravej chvíli, jeden z kolegov mal akurát malú oslavu. Tak sme posedeli, podebatili, vypil som asi dva poháre vína a v pohode odkráčal na električku. Nastúpil som dobre, lebo na električke bol nápis RAČA a my bývame štyri zastávky pred konečnou v Rači. Sadol som si k oknu, pozrel von – a náhle vypli prúd. Teda v mojej hlave určite. Moderná biológia tvrdí, že aj keď spíme, v mieste zvanom štvorhrbolie sú stále rozsvietené štyri pohotovostné žiarovky. Obávam sa, že v tej chvíli zlyhali, alebo aspoň niektoré z nich. A nastala tma tmúca a ticho ako v hrobe…

Neviem ako ste vy vyrovnaní s posmrtným životom. Ja som o tom nikdy poriadne neuvažoval. Nebolo to aktuálne, nebolo to ani perspektívne. Nič, čo by sa dalo zaradiť do týždenného plánu a na konci týždňa odškrtnúť. Na takéto úvahy prosto nie je dnes čas. Takže som na svoj vstup na druhý svet nebol psychicky pripravený. A tak ma úprimne zaskočilo ako rýchlo som ten prestup do inej ligy zobral na vedomie. Takmer ako samozrejmosť. Len som sa trochu čudoval. Tak toto je naozaj ten koniec všetkých koncov?! Veď sa len vžite do môjho pohľadu. Z úplného prázdna odrazu otvoríte oči a neviete, kde ste. Nad vami stojí podivuhodná ženská a hovorí vám čosi ako:

„Toto je koniec…“

Koniec? Koniec života?! Naozajstný koniec? Tak skoro?! A keby aj, tak takto som si anjela pri bráne nebeskej nepredstavoval! V zornom poli mojich ledva rozlepených očí sme v tejto chvíli tu na celom druhom svete boli len my dvaja – ja a ona. To by ale celkom sedelo, vždy som veril, že do raja nás uvádzajú ženy. Veď som ich zopár stretol aj tam na zemi a výlet s nimi do toho chvíľkového raja stál za to. Ale táto ženská bola akási čudná. Nepekná, úradná, neanjelská. Na toľko pochybností je jediná kontrolná otázka:

„Ale prečo?! A prečo tak skoro?“

Namiesto odpovede sa ten podivný tvor začal smiať, či skôr konsky hlasno a od pľúc rehotať. Vďaka tomu sa ukázalo, že má celkom neanjelsky štrbavé zuby. Keď sa dorehotala, povedala s istotou:

„Lebo sme v Rači.“

To bol záchytný bod. Rača, to poznám. A tento anjel – to budem asi v slovenskom raji. Štvrtá cenová skupina bez obsluhy. Rozhliadol som sa. Mala pravdu. Električkou sa do raja ťažko dostanete. Električky majú konečnú. Tam obracajú späť, do života. Tak som vystúpil…

streda 8. októbra 2008

Slovensko

Smutný príbeh horolezca


Malá krajina má aj veľhory malé. Vysoké Tatry sú ako vreckové Himaláje. Akokoľvek sú malé, predsa len sa v nich dá vystúpiť na miesta, kde nehrozí, že by vás ušliapali zástupy turistov. Aj preto sa náš hrdina, malý húževnatý horolezec, vybral na osamelú túru hrebeňmi najvyšších končiarov. Patril k tým domácim, ktorí z duše neznášajú masy turistov, valcujúce okolitú krajinu a nerešpektujúce elementárne zásady súžitia s horami. Preto si vybral opustenú trasu, kde mohol byť s velebnosťou Matky Prírody sám. Ale ako to už v horách býva, po niekoľkých hodinách sa počasie náhle zmenilo a náš horolezec poznal, že samota nemusí byť vždy len príjemná. Ocitol sa vo víchrici, na nechránenom horskom štíte. Bojoval s vetrom, dažďom a chladom. Bojoval o život, lebo stratil smer. Napretý proti prudkým poryvom ľadového vzduchu bojoval o každý krok už ani nie preto, aby niekam došiel, ale aby sa vôbec hýbal a nezamrzol. Postupoval veľmi pomaly a takto ho zastihla noc. Tá mu zároveň dala nádej. Vďaka tme uvidel svetielko vzdialenej, osamelej horskej chaty. Postupoval ešte celé hodiny, ale svetielko ho spoľahlivo viedlo, až konečne padol na pokraji vysilenia do dverí vyhriatej drevenej chaty. Privítal ho hurónsky rev skupiny nemeckých turistov, ktorí sa nechali doobeda vyviezť lanovkou k chate, okamžite zapadli do baru a pri bare ich aj zastihla správa, že návrat dolu do hotela je kvôli víchrici nemožný. Prijali to s nadšením a hneď aj oslávili objednávkou novej rundy povestnej borovičky, slovenskej obdoby džinu. Večer sľuboval príjemné barové dobrodružstvo.

Toto všetko náš horolezec nevnímal. S pomocou miestneho personálu potichu v kúte vypil horúci čaj a ešte sa stihol dovliecť do veľkej spoločnej spálne, kde oblečený padol na najbližšiu posteľ. Vysilením okamžite zaspal. Nesníval dlho, z pokraja bezvedomia ho náhle čosi surovo vytrhlo. Otvoril oči a uvidel pred sebou v tme hrozivý obraz – obrovský žiarivý neidentifikovateľný predmet, ktorý sa neúprosne rútil priamo naňho. Vyzeralo to ako mesiac, či skôr dva zrkadlovo spojené polmesiace, tak hrozivo blízko, že nášho hrdinu zamrazil pocit, že sa naň rúti celá obloha. Skôr než stihol hrôzou vykríknuť, ten predmet dopadol na nášho šťúplučkého, do húžvy vyšportovaného malého horolezca. V tom okamihu mu vyrazila dych váha dvoch statných, tlstých, dobre živených tiel. Nášmu hrdinovi nebolo súdené znovu nabrať dych. Vždy, keď sa o to pokúsil, s hrozivou neúprosnosťou bol priklincovaný späť k posteli náporom oboch tiel. Boli tak obrovské, že nášmu hrdinovi spod nich trčali len nožičky a ručičky ako rozčapenej myši, pridupnutej pevným dezénom horolezeckej topánky. Ani len ten myšací piskľavý vzdych z nášho hrdinu nevyšiel. Dve telá ho rytmicky pridusovali a nielenže mu nedali nadýchnuť sa, ale v hrozných náporoch vyrážali z neho aj ten zvyšok vzduchu, ktorý mu v pľúcach ešte ostal. Vtedy konečne pochopil.

Na jeho úbohom, vychudnutom, od prírody malom tele sa natriasali dve kopy sadla, dve obrovské, dobre živené ľudské huspeniny, vybičované k všetko drviacemu náhlemu, neodkladnému náporu vášne. Poháňané navyše do nekonečna nadmierou alkoholu. Ich vášnivé nápory boli hroznejšie ako lavína, lebo tá padne len raz. Takto sa dve huspeninovité telá spojili do jedného dvojmetrákového kladiva lásky, ktoré neúprosne búšilo a búšilo, aby rytmicky vyrážalo zvyšky života z nášho nešťastného hrdinu. Márne sa pokúšal kričať. Vždy, keď otvoril ústa, nový úder ľúbostného kladiva mu vyrazil slová z úst. Ani pohnúť sa mu nedalo pod tou masou, ktorej by iste podľahol, aj keby nebol na smrť vysilený. A vtedy, v tej krutej osudovej chvíli si náš hrdina s hrôzou uvedomil, že nie je strašné zomrieť kdesi opustený v skalnej rozsadline od chladu a vyčerpania, či pod lavínou udusením. V našej dobe globálneho turizmu číha nová, hroznejšia smrť. Hroznejšia o to, že je nehrdinská, neromantická, trápno-smiešne banálna. Veď čo už môže byť horšie, ako dodýchať nie vo velebnej samote snehového záveja, ale v teple horskej chaty, pod dvojicou vypasených a ožratých nemeckých turistov, ktorí sa omylom rozhodli práve na jeho zničenom tele vzdať vrúcny hold najväčším radostiam života...

streda 1. októbra 2008

Malajzia

Čo je na svete isté?


Na Univerzite v Serdangu pri Kuala Lumpur začínala vedecká konferencia. Fyzicky som na nej síce bol, ale po správnosti som sa jej vlastne nemal zúčastniť. Príčinou bola nešťastná plastiková kartička s názvom VISA-card. Je samozrejme pohodlné, že dnes cestovatelia nielenže so sebou nemusia vláčiť kilá zlatých prútov, ba dokonca ani objemné zväzky bankoviek, ale práve tá pohodlnosť ma rozmaznala k trestuhodnej bezstarostnosti. A trest sa dostavil práve v deväť a pol tisíca kilometrov vzdialenej Malajzii.

Som nadšený majiteľ VISA-karty. Kamkoľvek vo svete cestujem, beriem ju so sebou. Dáva mi pocit istoty a bezpečnosti finančného zaistenia. Teda dávala... Poslúžila všade - v Mexiku, Indii aj Turecku, v Pobaltí som dokonca videl asi najviac obchodov a bánk, ktoré vyvesením nálepky VISA, ponúkali svoje služby. Používal som túto vymoženosť s takou ľahkosťou, že na cestu do Malajzie som si už ani nebral všetky sprievodné dokumenty a ani len telefónne čísla horúcej linky mojej banky. Skrátka uveril som dokonalosti techniky a technika ma teraz, v prvý deň celosvetovej konferencie zradila. Pikantné o to viac, že práve v ten prvý deň som mal mať prednášku pred medzinárodným fórom kolegov-vedcov. Všetci prítomní v sále mohli sedieť spokojne - zaplatili povinný konferenčný poplatok. Len ja som nemal ako, pretože som si práve sem nezobral ani len železnú rezervu dolárov. Všetky moje peniaze boli zakliate v malom kúsku plastiku.

Prvé varovanie sa dostavilo už v Kuala Lumpure, keď som si na nákup v miestnom supermarkete menom Sogo chcel vybrať malú hotovosť z automatu. Vložil som rutinérsky kartičku do automatu a vyťukal príslušný kód. Nič, automat kartičku vrátil. Zneistel som, ale tiež som si hneď spomenul, že moja karta bola nedávno, v pravidelnom ročnom intervale, obmenená. Má teda aj nový tajný PIN kód. Hneď ma prepadla hrozivá pochybnosť, či som si nový PIN poznačil. Spásna nádej bola v poznámkovom bloku, ktorý nosím stále pri sebe. Nový PIN tam bol. Opäť som teda vložil kartičku do automatu, vyťukal nový kód a - opäť sa mi kartička vrátila. Tentoraz sprevádzaná varovným signálom. To už začalo byť vážne. Na tretí pokus si automat kartičku môže ponechať a ja budem doslova na holom. Začal som znovu študovať čísla v mojom zápisníku. Boli napísané tak nedbalo a navyše mojím povestným škrabopisom, že som mohol urobiť chybu. Nakoniec, utajenie netajenie, poprosil som kolegu, ktorý so mnou cestoval, aby mi ten rébus pomohol rozlúštiť. Po krátkej porade sme dospeli ku sérii čísiel, ktoré boli mojou poslednou šancou. Bolo to ako keď v kasíne chcete rozbiť bank jedinou číselnou kombináciou. V duchu som prebral modlitbičku o anjeličkovi-strážničkovi, čo viem ešte z detstva, vložil plastikovú kartu, vyťukal kód, zavrel oči a stlačil… Po chvíli to v automate povzbudivo zahrkalo. To som otvoril jedno oko. Potom automat vydal späť moju kartu (ešte že to!) a už s očami vyvalenými naplno som z úľavou videl ako sa nedobytné dvierka otvárajú a do priehradky sa vysúvajú požadované bankovky. Šťastne som si odfúkol…

Lenže tu, vo veľkom univerzitnom kampuse, nezabral automat ani na to nové, osvedčené PIN číslo. Bolo ráno a zástup Malajčanov a Malajčaniek s ich zaručene funkčnými kreditnými kartami v rukách za mnou rástol. Malajská kolegyňa z organizačného výboru, ktorá ma ochotne sprevádzala, zavelila na ústup. Bol najvyšší čas, moja prednáška mala začať o desať minút.

Počas prednášky som si v duchu prebral všetky možnosti blížiacej sa katastrofy. Čiastku potrebnú na zaplatenie konferenčného poplatku (nehovoriac o ubytovaní a strave) som bez kreditnej karty nemal ako zohnať. Kolega mi nemohol pomôcť, hoci on sa spolieha na osvedčené zväzky bankoviek v ponožke. Ale tak veľké ponožky zasa nemal. Nikoho iného som tu nepoznal (to je nevýhoda exotických celosvetových stretnutí) a ani volanie o pomoc domov nemalo význam. Nikto tam za mňa peniaze z VISA konta vybrať nemohol, veď som aj s kreditnou kartou tu - v Serdangu. Mojim údelom bola vytrvalosť.

Po prednáške mi trpezliví organizátori pridelili iného malajského kolegu aj s autom. Vyrazili sme. Dva ďalšie automaty moju kartu spoľahlivo odmietli. Malajský kolega nestrácal optimizmus a ponúkol mi návštevu najbližšej banky. Vošli sme tam, za okienkom sa na nás ktosi usmial, zobrali moju VISA-kartu a požiadali nás o chvíľu strpenia. Chvíľa strpenia bola nekonečná. Jedinou aktuálnou konverzačnou témou s neznámym malajským kolegom mohla byť len nespoľahlivosť kreditných kárt a techniky. Tak to už radšej mlčať. Naše mlčanie prerušil príchod vedúceho úradníka banky, ktorý mi zdvorilo, ale rezolútne kartu vrátil s tým, že ich banka si s ňou nevie poradiť a požadované peniaze mi vydať nemôžu. To už som bol na pokraji paniky.

Neprial by som vám ten pocit, keď vás jeden z pilierov globalizácie tohto sveta opustí. Nutne sa do vás vkrádajú kacírske myšlienky na čo, preboha, sa už človek v dnešnom svete môže spoľahnúť. Čo je ešte na tomto svete isté?!

Malajský kolega sa tváril trpezlivo, a ani po tejto skúsenosti nestrácal nádej. Len sa pýtal, či mám ešte nejaký nápad. A nápad sa dostavil! Automat, ktorý som využil v Kuala Lumpur patril najväčšej malajskej banke - to bola moja posledná šanca. Opýtal som sa, či niekde poblízku nie je pobočka tejto banky. Bola.

Pred serdangskou pobočkou najväčšej malajskej banky bol aj automat. Okamžite som na ňom ako kúzelník-iluzionista pred zvedavými očami malajského kolegu predviedol rutinérsky všetky úkony na to, aby namiesto zajaca z kúzelníckeho klobúka tentoraz vypadli peniaze z peňažného automatu. Po obvyklom hrkote nahlas zvažujúceho stroja sa opäť ozval v ten deň už zlovestne známy varovný signál a automat kartu vrátil. Do pobočky som vtrhol v stave najvyššej paniky. Bol som už zúfalo odhodlaný svojich peňazí sa domôcť a to s využitím všetkých dostupných prostriedkov až po medzinárodný škandál.

Už som ani nebol v stave vystáť nejaký rad a rovno požiadal malajského kolegu, nech ma ohlási u šéfa pobočky. Zakrátko sme sedeli v jeho pracovni. Bol to veľký, tučný, flegmatický, upotený, ale zdvorilý úradník. Vypočul si celú históriu, zobral opatrne moju VISA-kartu do rúk, dôkladne si ju prezrel, vyťukal si jej číslo na počítači a kamsi túto informáciu poslal. S výsledkom nebol spokojný. Začal som sa potiť, čo v Malajzii nie je žiadny problém. Ale ja som sa potil dvojnásobne.

Šéf pobočky zachoval pokoj. Ešte raz si prezrel všetky údaje na karte, požiadal ma o pas, opýtal sa na banku, ktorá mi kartu vydala (čo nepomohlo, lebo jej slovenský názov naozaj nemá nárok vyniknúť v medzinárodnej konverzácii) a potom zdvihol telefón. Volal do centrály v Kuala Lumpure.

Po celý čas sedel malajský kolega vedľa mňa a pokúšal sa ma držať nad hladinou beznádeje povzbudivými pohľadmi. Občas so šéfom pobočky prehodili zopár slov v malajčine, čo mohol byť rovnako príhovor za mňa, ako úvaha, či nie je na čase odhaliť medzinárodného podvodníka. Bol som sám uprostred neznámej krajiny a jediné plastikové spojenie s domovom a mojím kontom zlyhávalo krok za krokom. Telefónna linka s centrálou v Kuala Lumpur každú chvíľu vypadávala. V serdangskej pobočke vládol ospalý, provinčný pokoj. Nikto sa nikam neponáhľal a ja som sa vo svojom pote mohol už kúpať. Spomenul som si víťazoslávne, že potvrdenky z automatov si vždy odkladám. Prehrabal som všetky vrecká a ten zo supermarketu Sogo som skutočne našiel. Plný obnovenej energie a optimistických gest, nadšene som ho podal šéfovi pobočky. Zdvorilo sa pozrel na dokrčený, upotený papierik a zasa mi ho vrátil. Neurobilo to naňho žiadny očividný dojem. Telefonoval ďalej.

Keď telefónna linka vypadla po druhý krát a šéf serdangskej pobočky po tretí krát diktoval komusi tých nemálo údajov z mojej plastikovej kartičky, náhle nadvihol povzbudivo obočie. Svitla nádej. Ale stála na jednej podmienke, vlastne otázke.

„Ako sa volala vaša matka za slobodna?“ opýtal sa šéf serdangskej pobočky, keď sa ku mne dôverne nahol.
„Čo?!“ nechápal som.
„Meno vašej matky pred vydajom.“
„Ale... moja matka nemala nikdy žiadne VISA konto, ani teraz, ani pred vydajom.“
„Ale uviedli ste ju vo svojom dotazníku k VISA-karte, alebo nie?“
Tak ako som neznášal dotazníky a ako ma iritujú aj dnes, v tej chvíli som šťastne vydýchol a ochotne som diktoval.

Šéf pobočky si to meno nechal pre istotu ešte aj napísať na kúsok papierika. A bolo rozhodne prinajmenšom kuriózne počuť ako sa po malajsky vyslovuje meno mojej matky, ktoré ani u nás nie je obvyklé. Ale zabralo.

Dostal som svoje peniaze, šťastím vydýchol, srdečne potriasol ruku šéfovi serdangskej pobočky a aj malajskému kolegovi. A až keď som vyšiel von na rozpálenú ulicu, konečne som pochopil. Pochopil som, že kto iný ako svetoví bankári vie, že naozaj všetko na tomto svete môže byť neisté - len matka je vždy istá...