sobota, 22. októbra 2011

Amerika 45


U nás v New Yorku
Opäť na skok v New Yorku nemohol som obísť svojho dávneho priateľa z gymnázia v rodných Krasňanoch Laca a jeho budúcu ženu Lucku. No a keď už sme boli spolu, nemohli sme obísť tému – tenis. Zohrali sme spolu nejeden bojovný zápas, ale tentoraz Laco vymyslel, že sa na tenis najvyššej kvality pôjdeme pozrieť. Práve bežal veľký tenisový turnaj zvaný US-Open. Ja na to:
„Samozrejme, a čo lístky?“
„Pokojne, starec, tu nie si v snobskom Wimbledone, kde sa bivakuje dve noci, aby si si mohol kúpiť jeden lístok. Tu si v New Yorku, v slobodnej krajine! Zajtra ráno pôjdeme a kúpime si ich rovno pri vchode.“
No, bolo to inak. Do areálu Flashing Meadow sme dorazili až okolo desiatej a pred pokladňami stála rada na niekoľko hodín. Pred niekoľkými pokladňami však bolo takmer pusto. Šli sme sa na to pozrieť. Vydávali tam lístky tým, čo si ich rezervovali. No ale keď už sme tam tak postávali a tá „naša“ rada bola tak blízko, tak sme sa „akože nenápadko“ šuchli dopredu. A samozrejme, že sme to urobili vo veľkom zaujatí debatou o čomsi veľmi dôležitom. Mysleli sme si, že máme vyhraté. Ale Američania sú veľké žalobaby. Nepôjdu sa s vami hádať, že sa prebiehate, pošlú policajta. Ten prišiel a začal pozoruhodný dialóg.
„Čo tu robíte?“
„Stojíme na lístky.“
„Ale ľudia za vami tvrdia, že ste ich predbehli.“
Pozrel som sa na ľudí za nami a pochopil, že títo by to odprisahali aj pred súdom. Vyzeralo to zle a vtedy je každý nápad dobrý. A mňa ten nápad napadol!
Siahol som do vrecka a našťastie tam bol – môj novinársky preukaz. Hovorím:
„Ale ja by som predsa ako novinár nemal stáť žiadnu radu.“
Policajt to uznal a odkázal ma na akreditačné stredisko, kdesi za rohom. Laco s Luckou ale predsa len museli ísť na koniec radu. Ja som s novinárskym preukazom prešiel jednou zo zadných brán a mal vstup na ten deň zadarmo. Američania sú poriadkumilovní. Ale dá sa zjednávať.

Žiadne komentáre: