streda, 5. mája 2010

Cestovné príbehy

VEČNÁ OTÁZKA



Stručný záznam z cesty: „Konferenciu v žalúdku zakončila búrlivá diskusia, takže nad ránom som bol nútený podstúpiť neveselú, smutnú tlačovku, z ktorej vyšla valná hromada...“
Po prvý krát som takúto búrlivú žalúdočnú konferenciu zažil v Indii a práve v najnevhodnejšej chvíli. Mali sme cestovať polnočným vlakom z mesta Lucknow do bájneho Benáresu alias Varanasí na posvätnej rieke Gange. Práve sme absolvovali vedeckú konferenciu, ktorú sme úspešne zvládli aj napriek tomu, že už počas nej som pociťoval následky indickej stravy. Na jednej z večerných recepcií som totiž povolil v bdelosti. Vedeli sme dobre, čo nám tu hrozí a na cestu sme sa zásobili solídne. Domáca hruškovica nás mala po každom ráne posilniť do boja s miestnymi mikróbmi. Ruky sme si umývali v roztoku, ktorý požívajú chirurgovia pred operáciou a zásadne sme nepili nápoje s ľadom, ktorý by mohol byť z kontaminovanej vody. Aj zuby sme si umývali balenou vodou. Ale celkom sme zabudli na miestne zvyky a na ohlásenú recepciu išli poriadne hladoví. Ibaže jedlo nepodávali hneď, ale až hlboko v noci a tak som si opražené rybičky, roznášané čašníkmi, nakladal naozaj s chuťou. To by nevadilo, ale k tomu bola aj akási bledá majonézová omáčka a v nej bola tá zrada. Môj kolega mikrobiológ tvrdí, že človek môže zjesť aj bacil cholery a ak je naozaj hladný, jednoducho ho v žalúdku všetky tie tráviace kyseliny rozložia. Len tých bacilov nesmie byť veľa. A tej zradnej omáčky bolo priveľa. Poznal som to už na druhý deň, keď som si chystal vlastnú prednášku. Podľa všetkých príznakov som ju nemohol dokončiť bez nutnej prestávky. A nedalo sa zaručiť, že bude jediná.
Na vedeckých konferenciách panuje prísne pravidlo o dodržiavaní predpísaného časového limitu na prednášku. Ak ho prekročíte, niektorí organizátori vás nielen napomenú, ale aj rázne vypnú mikrofón. Nikdy sa mi to nestalo a nechcel som, aby sa mi to stalo ani tu. A tak som svoju prednášku začal slovami.
„Milé kolegyne, vážení kolegovia, ak by som toto pódium opustil náhle uprostred prednášky, nie je to preto, že by som si vás nevážil...“
Odmenou za úprimnosť mi bola podpora všetkých zúčastnených v sále. Počúvali s takými sympatiami, že moja prednáška trvala nakoniec dvojnásobok predpísaného času a nikto nezaprotestoval. Naopak po potlesku sa niektorí kolegovia prihlásili ku mne so zaručenými návodmi ako si účinne pomôcť.
A zdalo sa, že najhoršie som predsa len prekonal. Lenže večer pred naším odchodom sme ešte s niekoľkými kolegami zašli do miestnej záhradnej reštaurácie a ja som si nepredvídavo objednal chladené indické pivo. Taký drahý spôsob ako sa stať rýchlobežcom by som nikomu neodporúčal. A to nás čakala nočná jazda spacím rýchlikom plným indických zvláštností. Aby to nebolo jednoduché, v čase odchodu prišli na nádražie naraz tri vlaky do Varanasí. Boli sme traja Slováci a každý z nás neomylne uveril, že ten správny vlak je akurát ten, čo tí druhí dvaja rázne zamietli. Najhoršie ale bolo, že sme chceli ušetriť a neprijali sme nápad najskúsenejšieho z nás, Milana Bonu, aby sme si najali kuliho, ktorý nás k správnemu vlaku bezpečne dovedie. Namiesto toho sme naivne zastavovali solídnejšie vyzerajúcich Indov a dokonca aj vojakov a pýtali si od nich radu. Všetci krútili odmietavo hlavou, ale tie ich pohľady sa nedali prehliadnuť. Bola to tak nápadná zmena, že ešte aj v horúčke mi bolo jasné, že tu sa deje niečo zásadné. V Indii sa totiž voči vám budú správať preúctivo, ak máte nasledujúce tri charakteristiky - ste beloch, máte peniaze a zdravie. Ak vám niečo z toho chýba, s veľkým zadosťučinením vám to dajú najavo. A mne z tých troch charakteristík ostalo len to, že som bol biely ako stena z hrôzy ako túto noc vlastne prekonám, keď ani do vlaku nevieme trafiť.
Indické vlaky vyzerajú ako keby ich nikdy nenatreli, snáď len akousi podkladovou okrovou farbou. Ich vonkajšie steny sú polepené počítačovými zoznamami cestujúcich v každom vagóne. Ibaže tie práve niekto strhol a už to vyzeralo, že vlak, na ktorom sme sa nakoniec predsa len všetci zhodli, odíde bez nás. Ak ste totiž nenastúpili do toho správneho vagónu, prestúpiť ste mohli až na ďalšej stanici. A takéto prestupovanie naslepo mohlo trvať celú noc. Dôrazne som preto svojich priateľov upozornil, že nie som v stave zažívať žiadne cestovateľské experimenty. Potrebujem si čím skôr ľahnúť.
Bol to malý zázrak, ale ten vagón sme akosi, na poslednú chvíľu, našli. Celý natešený som sa hnal uličkou, aby som našiel naše ležadlá. V týchto vagónoch nebývajú kupé, ale len akési otvorené oddelenia so štyrmi lôžkami a v uličke sú zase ďalšie lôžka popri stene. Dve naše lôžka som našiel bez problémov, ale na tom v chodbičke už niekto ležal. Bolo po polnoci a vyzeralo to, že tam ktosi spí už od Naj Dillí. Obrátil som sa bezradne na nášho sprievodcu Milana a ten sa rozhodol zasiahnuť naozaj rázne. Na konverzáciu tohto druhu mal vždy po ruke palicu a aj tentoraz sa ju rozhodol použiť, ale nevšimol si, že za spiacim Indom leží dieťa. A to bola fatálna chyba. V Indii si môžete (ak máte zmienené tri charakteristiky) dovoliť takmer všetko, ale kráv a detí sa nesmiete dotknúť.
Spustil sa neuveriteľný krik. Dieťa začalo plakať, jeho otec vykrikovať a v úzkej chodbičke nám trom cudzincom začalo byť pekne tesno a horúco. Indovia v nočných košeliach sa začali na nás hrozivo tlačiť a v tej presile a izolácii vagóna nebolo zjavnej záchrany. Tu sa totiž už neargumentovalo, tu sa už len stupňovali výkriky pred rozhodujúcim lynčujúcim útokom. A v tom všetkom sa mne už podlamovali kolená a naozaj som nebol v najlepšej kondícii na vagónovú bitvu.
„Upokojme to,“ hovorím Milanovi, ale to bolo len zbožné želanie. Indovia mali dojem, že sa tentoraz celkom oprávnene môžu vyvŕšiť na arogantných cudzincoch, ktorým sa za normálnych okolností toľko klaňajú, a tak sme si to mali trpko vypiť aj za všetkých ostatných. V duchu som to už vzdával, keď sa náhle udiala jedna z tých rozprávkových scén, ktorú prináša len život na cestách. Do najväčšieho kriku a strkanice, odrazu zaznel čísi pokojný, ale dôrazný hlas. Nehovoril hlasno, ale každý ho počul a navyše Indovia mu aj rozumeli. Bol to bielovlasý starec sediaci na najvyššom lôžku v polohe lotosového kvetu a dívajúci sa na tú našu pozemskú hádku akoby z nebies. Niekoľkými dobre volenými slovami upokojil miestnych a tí sa mlčky rozostúpili. A vzápätí ako čertík zo škatuľky vyskočil odkiaľsi ten magor sprievodca, čo tu mal byť už dávno, aby nám oznámil, že síce máme pravdu, ale vlastne nemáme pravdu, pretože nás ktosi v miestenkovej kancelárii premiestnil o niekoľko kupé ďalej, ale v tom istom vagóne. Zaviedol nás tam a naozaj nás tu čakali tri voľné lôžka. Konečne som mohol odpadnúť. Ale ešte nie úplne. V týchto vagónoch sú pri lôžkach reťaze. Nimi si má cestujúci zamknúť batožinu, pretože v noci sa kradne. Lenže my sme nemali zámky. A tak som si oblečený ľahol na cestovné tašky a v tejto polohe sa modlil ešte za jednu božiu pomoc - aby som nemusel ísť na miestny záchod. Je to príliš drsný zážitok, aby sa to dalo opísať a hlavne to je bez papiera (ktorý tam zásadne chýba) pre našinca aj tak neupotrebiteľné zariadenie. Okrem toho som bol už tak slabý, že som nebol schopný ani si vybrať acylpyrín z tašky pod nohami. Prežil som tak v horúčke jednu z najdlhších nocí vo svojom živote. Vo Varanasí ma do taxíka už obaja spolucestujúci podopierali a hnali sme sa do najbližšieho hotela. Konečne útulne, čisto a tiež nevyhnutné súkromie. S úľavou som sa usadil na tom obecne dostupnom tróne a v duchu si gratuloval, že už som konečne v relatívnom bezpečí. No a potom všetkom, po umytí rúk, na ceste šuchtavou k lôžku vás prepadne zákerná myšlienka. Naozaj kacírska otázka - aký je rozdiel sedieť v tej intímnej miestnosti na dohľad posvätnej rieky Gangy, ku ktorej ani nestihnete dobehnúť, a naopak sedieť si pohodlne doma, na tej dôverne známej doske, čo tiež znamená domov? Načo mám cestovať tie tisíce kilometrov, aby som sa pozeral do tých štyroch stien, ktoré mám aj doma a tam navyše aj dôverne známe? Načo teda cestovať? Ale len čo sa trochu postavíte na nohy, vyrazíte na ďalšiu etapu vašej cesty, a potom na ďalšie cesty. Hľadať tú odpoveď...

Žiadne komentáre: