streda, 14. apríla 2010

Cestovné príbehy

KRAJINA POZNAČENÁ ĽUĎMI


Hluk, špina a smrad dosahujú v Indii ohromujúce rozmery. Je celkom možné, že táto krajina je veľmocou hluku, špiny a smradu. Táto kombinácia presahuje predstavivosť tých, čo sem prichádzajú po prvý krát a verím, že mnohé črevné ťažkosti týchto neskúsených cestovateľov plynú z tohto ohromenia, ktoré celkom ohromuje a ochromuje ich schopnosť sa tomu všetkému brániť.
Už prvá prechádzka ulicami vás vystaví nečakanému náporu. Stačí keď si všimnete ako si muži uľavujú pri pisoároch na najnemožnejších miestach pred očami všetkých ostatných. Keď stojíte na peróne nádražia po členky v odpadkoch, nemôže vás neohromiť rozpor medzi tvrdením na tabuľke na každom stĺpe „Indické železnice hrdosť celého národa“ a faktom, že každú chvíľu niekto skočí do koľajiska, aby tam zanechal svoj smradľavý názor na takú hrdosť.
Nikde som nevidel, že by sa niekto staral o odvoz odpadkov z ulíc, ale videl som viac krát absurdný pokus o umytie podlahy v hoteli. Väčšinou to končí tým, že akýsi podivný muž tú špinu rozotrie mokrou handrou, ktorá sama o sebe je len zdrojom ďalšej špiny.
Celkom nám vyrazilo dych, keď sme vo Varanasí stáli na brehu posvätnej rieky Gangha a pozerali sa, ako sa v jej mútnych vodách ľudia kúpu a umývajú si zuby. Neďaleko plávali nafúknuté mŕtve telá posvätných kráv. O kus ďalej hádzali do tých istých vôd mŕtve telá detí, bráhmanov a tých, čo zomreli na lepru. Nikto si to nevšímal.
V Naj Dillí som po prvý krát v živote videl smog. To som ešte netušil, čo ma čaká vo Varanasí. Keď sme šli taxíkom z Varanasí na miesto, kde prvý krát kázal Budha (a kde sme konečne na chvíľu nevideli len samú špinu a necítili smrad), bolo nás päť. Sedel som na zadnom sedadle v strede medzi indickými kolegami a po prvý krát v živote (a dúfam, že aj naposledy) som zažil nápor neovládateľnej paniky. Otvorenými oknami taxíka sa na nás tlačili také kúdole smogu, smradu a prachu, že som mal okamžité nutkanie vyskočiť a ujsť. Ovládol som sa len tým, že som sa ubezpečil, že vyskočiť z taxíka, je ako skočiť doprostred toho všetkého a navždy zahynúť zahltený tou masou špiny. Radšej som uprednostnil pariť sa v taxíku za zavretými okienkami.
Napriek tomu všetkému ma optimizmus neprechádzal. Cestou z Varanasí do Naj Dillí sme mali ísť vlakom od rána celý deň. Veril som, že to bude odmenou za všetko dovtedajšie utrpenie.
„Krajina nemôže byť škaredá. Žiadna krajina nie je škaredá, ani špinavá a nesmrdí.“
Takto som ubezpečoval seba aj kolegu. Potom sa vlak pohol a ja som onemel na dlhých tristo kilometrov.
Naozaj, žiadna krajina nie je škaredá, ani špinavá a nesmrdí, keď sa na ňu pozeráte spoza okna rýchlo idúceho vlaku. Ale v žiadnej inej krajine nemajú miestni ten šokujúci zvyk rannej toalety. V Indii sa dedinčania tešia z každého vlaku, čo prejde okolo. Nechcú si to nechať ujsť ani ráno, keď ich telo tlačí uľaviť si od bežných potrieb. Riešia to fatálne pre veci neznalých cestujúcich vo vlaku. Vylezú si na najbližší kopček a dívajú sa na prechádzajúci vlak bez toho, aby prerušili svoje ranné uľavovanie. A vidieť tristo kilometrov serúcich domorodcov odrovná každého obdivovateľa exotických krajín. Neviem ako vyzerá indický vidiek z vlaku. A ani to nikomu neodporúčam vedieť…

Žiadne komentáre: