Dobre už bolo. To je známa a obľúbená hláška zakaždým, keď sa u nás niekto chce posťažovať. A sťažujeme sa skoro stále. Preto to nemám rád. Je to poznačené pesimizmom a ja som sa vždy považoval za reálneho optimistu. Ale musím pripustiť, že v cestovaní tou obrovskou celosvetovou pavučinou leteckých liniek dobre už naozaj bolo.
Keď sa lámalo 19-te a 20-te storočie, ľudia to nazvali "La Belle Epoque", krásna doba. Krásnu dobu brutálne zrušila prvé svetová vojna. Krásnu dobu cestovania na prelome 20-teho a 21-storočia brutálne zrušila vojna proti terorizmu.
Vzlietnuť do oblakov bol dávny ľudský sen. A kúpiť si lístok na ten sen, nechať sa zviezť a zase bezpečne pristáť bolo veľkou civilizačnou úlohou leteckých spoločností. A aby masy ľudí presvedčili o tom, že ten sen sa dá uskutočniť, organizovali na začiatku 20-teho storočia na palubách vtedajších veľmi nedokonalých lietadiel tanečné zábavy a dokonca čapovali pivo rovno so sudov (čo by sa dnes chápalo ako vynášanie potenciálnej bomby na palubu). Mimochodom tým čapovaním piva sa hrdili Československé aerolínie. Napriek tomu, ešte v 60-tych rokoch bolo cestovanie lietadlom malým dobrodružstvom a vrecká pre prípad nevoľnosti neboli pri každom sedadle náhodou. Ale cestovať lietadlom koncom 20-storočia bol pôžitok. Lietadlá už boli veľké, pohodlné, bezpečné a lietali takmer za každého počasia. Tie lepšie spoločnosti dokázali veľmi dlhý let naprogramovať dokonca tak, že vás zobrali na palubu poobede, nakŕmili, stlmili svetlá, urobili vám noc a vy ste sa z nej zobudili v skutočné ráno v deväťtisíc kilometrov vzdialenej exotickej krajine. Všetky spoločnosti usporadúvali na svojich palubách priam hostiny. V jednej z najlepších leteckých spoločností sveta, Malaysian Airways, podávali v turistickej triede počas letu na vaše želanie namiešané koktaily bez obmedzenia. Pri lete s nimi som tiež po prvý (a jediný) krát zažil, že si cestujúci od veľkej radosti zaspievali. Boli to moravskí podnikatelia, ktorí sa napriek záplavám v rodnej krajine tešili so zdanlivo bezodnej a hlavne bezplatnej zásoby palubného baru. Úlohou leteckých spoločností bolo presvedčiť vás, že vstupom na palubu vstupujete do cestovateľského neba, kde sa o vaše blaho starajú krásne anjelské bytosti ochotné splniť každé vaše anjelsky nevinné želanie. Ako dôkaz pri mne malajská letuška Elyana prebdela noc, keď som sa po zrážke s malajským odvodňovacím kanálom vracal domov skrvavený akoby som stretol malajského tigra.
Do tohto cestovateľského neba sa vchádza letiskom a všetko je ešte aj dnes tomu prispôsobené. Všimnite si aká bizarná je ponuka miestnych obchodíkov. V drvivej väčšine ponúkajú niečo, čo vám späť na zemi môže byť len ťažko užitočné. Ale tu to má svoje miesto, vstupujeme predsa na cestu splnených želaní, akokoľvek bláznivých a neužitočných. Ale časy sa menia. A ako obvykle začali s tým Američania dávno pred vojnou proti terorizmu. V rámci znižovania cien leteniek zaviedli "arašidové lety". Na nich ste dostali naozaj len arašidy a kolu (ale v skutočnosti viac ľadu, než koly). Potom ktosi zistil, že každý trojmiliónty pasažier môže dostať z malého vrecúška arašidov vyrážky, či dokonca záchvat a od tej doby kŕmia nielen toho trojmiliónteho, ale aj ostatné dva milióny deväťstodeväťdesiatdeväť tisíc deväťstodeväťdesiatdeväť spolucestujúcich náhradkou - praclíkmi. Na rozdiel od praclíkov, arašidy boli aspoň jedlé. Môžem vám to potvrdiť. Počas celodenného letu z Oklahoma City do St. Louis, zo St. Louis do Washingtonu a z Washingtonu do New Yorku som zakaždým dostal kolu (ale skôr len ľad poliaty kolou) a nový balíček nejedlých praclíkov. Verte mi, že pri tejto diéte na vás (na každého okrem toho trojmiliónteho pasažiera, čo už odpadol pri arašidoch) môžu prísť vyrážky, či dokonca záchvat. Určite záchvat hladu.
Tento zlozvyk sa po krachu niekoľkých veľkých leteckých spoločností rýchlo preniesol aj do Európy. A ako obvykle, k slovu sa dostali tí, čo túžia byť pápežskejší od pápeža. Pamätám si ešte časy, keď na amerických vnútroštátnych linkách bolo treba za pivo (vlastne za akýkoľvek alkohol, ale mali len pivo) platiť. Dnes na trase Bratislava - Mníchov, alebo Oslo - Tromso namiesto letušky v úlohe pohostinného anjela príde palubná predavačka a čokoľvek by ste chceli, musíte si zaplatiť. Časy sa menia, už aj v nebi treba platiť. To že sa na palubách nefajčí, viem pochopiť (hoci neviem pochopiť ako to niektorí fajčiari vydržia celé hodiny). Ale najnovšie sa zoskupuje hŕstka šialencov, ktorí by veľmi radi zakázali na palubách aj alkohol, pretože každý tristomiliónty pasažier by sa mohol opiť. A tak kvôli tomu jednému treba dvestodeväťdesiatdeväť miliónom deväťstodeväťdesiatdeväť tisícom deväťstodeväťdesiatdeviatim pasažierom zakázať pozrieť čo i len na zubnú pastu, lebo veď aj v tej je alkohol.
Naplnili sa žiaľ aj prorocké slová odpornej colníčky, ruskej babizne slúžiacej na letisku v Tbilisi. Keď som sa ohradil proti tomu ako arogantne nás pri vstupe do lietadla prehliadali (roky pred vojnou proti terorizmu) a upozornil ju na to, že predsa nie sme nejaké stádo ale klienti leteckej spoločnosti, zarazila sa len na chvíľu a potom odsekla: "Vy ne klienti, vy pasažiri." Ruský uniformovaný byrokrat je asi to najhoršie stvorenie na tejto planéte - svojou aroganciou, lenivosťou a neschopnosťou. Bojme sa neschopných, lebo tí sú schopní všetkého. A je šokujúce pozorovať ako sa ruský uniformovaný byrokrat stal v tichosti celosvetovým vzorom.
Pod zámienkou boja proti teroristom (ktorých pri veľkom preháňaní môže byť niekoľko stoviek) terorizujú dnes desaťtisíce vyžratých a arogantných uniformovaných byrokratov milióny cestujúcich. Pôvodne nezamestnaní zobratí rovno z ulice, či slabo platení pomocní robotníci sa prevlekom do uniforiem bezpečnostných služieb stali veľkými pánmi nad každým kto urobil tú chybu, že si kúpil letenku. Tí kto nikdy necestovali ďalej ako za hranice ich mesta (a sú na to snáď dokonca aj hrdí?), dnes majú v takmer neobmedzenej moci všetkých tých opovážlivých zazobancov, ktorí si trúfnu cestovať. Liezť im do ponožiek a spodnej bielizne, vyzúvať ich, svietiť im do očí (a čoskoro iste aj do hrdla a do ucha), hnať ich z jednej uličky do druhej, presvecovať ich a aj ich batožinu, vylamovať zámky na tej batožine a liezť do nej - to je rozkoš uniformovaných domasedov. Raz som bol svedkom scény, ktorá mi doslova vyrazila dych. Keby bol pán Franz Kafka, autor absurdných próz, poblízku, určite by sa zaradoval. Na opustenom a zabudnutom mini-letisku kdesi v americkom štáte Iowa prechádzal príslušník strážnej služby z jednej budovy do druhej. A pri tom prechádzaní ho jeho kolegovia, zamestnanci tej istej bezpečnostnej služby, dôkladne skontrolovali! Tomu sa hovorí boj proti nezamestnanosti. Títo chlapci a dievčatá si robotu vždy nájdu. Keď som nie tak dávno odlietal z Mexico City, zastavila ma pred vstupom do lietadla príslušníčka bezpečnostnej služby a ukázala na moje topánky. Tie topánky som mal už dvadsať rokov. Sú to moje cestovateľské topánky. Boli so mnou už v Indii aj Malajzii, ale aj v Egypte, pobehali celú Európu a kus Ameriky. Som na ne hrdý, sú súčasťou mojich ciest. Musel som ich vyzuť. To by ešte nebolo také zlé. Vydržím byť chvíľu bosý, ak oni vydržia odór mojich ponožiek. Ale potom to prišlo. Tá uniformovaná byrokratka zobrala moje milované topánky do svojich úradných rúk v bielych rukavičkách a pomaly, dôkladne, s chuťou na nich prelomila podrážky. Potom mi ich vrátila. Svetobežnícke topánky odsúdené na invaliditu. Symboly doby, kedy cestovať lietadlom znamenalo vystúpiť do nebies. Doby, ktorá skončila s tými topánkami.
Keď lietadlo vzlietne, opúšťa na zemi svoj tieň. Dnes ten tieň cestuje s vami aj desaťkilometrov nad zemou. Je to tieň globalizujúcej sa hlúposti.
streda 31. decembra 2008
streda 24. decembra 2008
SKÚSENOSŤ VEDECKÉHO BEZDOMOVCA
Môj jedálny lístok počas vedeckej stáže v španielskej Seville pripomínal diétu sklerotika - každý deň to isté. Po relatívne najväčšom luxuse jogurtových raňajok a amatérsky zmajstrovanom sendviči na obed ma na privát večer čakalo vždy to isté. Prášková polievka. Vysvetlenie je prosté. Neviem variť a jediné, čo ako tak zvládnem sú práškové polievky. Tie som rutinne vylepšoval, bez ohľadu na druh práškovej polievky, varenými zemiakmi a na drobno nakrájanými párkami. Na reštauráciu som nemal. Jednak pre malé štipendium, ale tiež kvôli mizernej zdravotnej poistke, ktorá s mojimi notorickými problémami so zubami nepočítala. A tiež som si odkladal bokom peniaze na plánovanú cestu po Andalúzii. Z takejto diéty som nielen poriadne schudol, ale časom sa mi o jedle začalo snívať. Najmä o mäse. Tie tri mesiace som prežil na nie menej než tridsiatich troch práškových polievkach.
Ku koncu pobytu sa našiel voľný týždeň aj na vytúžený výlet po slávnych turistických atrakciách Andalúzie. Chcel som vidieť všetko a keďže som mal málo peňazí býval som v najlacnejších hoteloch, cestoval po krajine miestnymi autobusovými spojmi a po mestách zásadne chodil peši. Tak som prekráčal Cádizom, Algecíras, odskočil si do Ceuty na africkom pobreží, navštívil britský Gibraltár, v Malage vyliezol na miestny hradný alcázar a rovnako nadšene zdolával aj jednotlivé pamiatky Granady. S mapkou mesta v ruke som šiel neúnavne po všetkých vyznačených turistických atrakciách, až som s údivom zastal pred jedným z kostolov. Mätúce bolo to, že môj stručný turistický bedeker túto pamiatku ignoroval. Zaváhal som na okamih. Zlákal ma totiž podivuhodný mlčanlivý zástup, ktorý sa pred budovou zhromaždil a práve sa pohol dnu.
Nasledoval som zo zvedavosti tie mlčanlivé postavy. Navzájom sa nezdravili, ani nerozprávali. Ocitli som sa spolu s nimi v akejsi veľkej predsieni, religióznej čakárni, kde opäť všetci tí neznámi automaticky zaujali trpezlivý, vyčkávací postoj. Skôr, než som si stihol uvedomiť, že do tejto uzavretej spoločnosti zjavne ako cudzinec neopatrím, otvorili sa dvere, vošiel mních a pozval všetkých dnu. Dal si záležať, aby ma ubezpečil, že pozvanie platí aj pre mňa a tak som vstúpil. Vo veľkej miestnosti, kde som sa spolu s ostatnými ocitol, mi bolo hneď jasné o čo ide. Boli sme druhou smenou vo veľkej čistej jedálni, kde podávali obed pre bezdomovcov. Mal som hlad a bol som aj zvedavý. A tak som ostal.
Keďže neviem po španielsky, rozhodol som sa radšej na nič nepýtať, len nasledovať všetko, čo robia moji spoločníci. Nebolo to ťažké, v tomto spoločenstve mlčanlivých si nikto nevšímal druhých. Sústredili sa plne na jedlo. Už hustá rybacia polievka na úvod zajedaná bielym pečivom dala môjmu pustovníckemu žalúdku poriadne zabrať. Bolo jej takmer kopcom a na požiadanie vám pridali koľko ste len chceli. Moji spoločníci pri stole si automaticky pýtali repete. Po očku som ich pozoroval. Nevyzerali ani zle, ani odpudivo. Dvaja pri našom stole mali na sebe dokonca aj čosi ako oblek, hoci starý a ošúchaný. Všetci mali aj bandasky na jedlo a keď priniesli druhý chod, bez rozpakov, skúseným pohybom ho šupli pod stolom do bandasky a pýtali si ešte. Bola to tiež ryba, tentoraz so šalátom a zemiakmi. Porcia bola opäť kopcovitá, ale mojim mlčanlivým spoločníkom to zjavne nerobilo žiadne problémy. Niektorí si pýtali aj do tretice. Tak ako sme sa zišli, tak sme sa aj rozišli. Mlčky.
Pri odchode sme ešte dostali každý veľkú igelitovú tašku s takou porciou krájaného chleba, ktorá mi pri mojom laboratórnom živorení vystačila obvykle na týždeň. Ak som dobre pochopil, pre miestnych to mala byť denná dávka. K tomu sme fasovali ešte aj nejaké čokolády a pomaranč. Odišiel som v mlčanlivom zamyslení. Už o dve ulice ďalej som zistil, že je zle. Nevládal som chodiť. Ledva som došiel do najbližšieho kostola, tam sa celkom svetsky zložil na lavicu a sedel bez pohybu najmenej hodinu. Nevládal som sa hýbať, ledva som dýchal. Po dva a pol mesačnej diéte bol obed pre bezdomovcov nad moje sily. Bol som plný na prasknutie. A kým som ako tak nabral silu opäť vstať a ísť, spomenul som si na výrok istého známeho vedca, ktorý začiatkom tohto storočia vyhlásil: "Veda to je chlieb a maslo, ale bez džemu." Ten pán zjavne nezažil obed so španielskymi bezdomovcami. A nikdy nepočul o práškových polievkach...
Ku koncu pobytu sa našiel voľný týždeň aj na vytúžený výlet po slávnych turistických atrakciách Andalúzie. Chcel som vidieť všetko a keďže som mal málo peňazí býval som v najlacnejších hoteloch, cestoval po krajine miestnymi autobusovými spojmi a po mestách zásadne chodil peši. Tak som prekráčal Cádizom, Algecíras, odskočil si do Ceuty na africkom pobreží, navštívil britský Gibraltár, v Malage vyliezol na miestny hradný alcázar a rovnako nadšene zdolával aj jednotlivé pamiatky Granady. S mapkou mesta v ruke som šiel neúnavne po všetkých vyznačených turistických atrakciách, až som s údivom zastal pred jedným z kostolov. Mätúce bolo to, že môj stručný turistický bedeker túto pamiatku ignoroval. Zaváhal som na okamih. Zlákal ma totiž podivuhodný mlčanlivý zástup, ktorý sa pred budovou zhromaždil a práve sa pohol dnu.
Nasledoval som zo zvedavosti tie mlčanlivé postavy. Navzájom sa nezdravili, ani nerozprávali. Ocitli som sa spolu s nimi v akejsi veľkej predsieni, religióznej čakárni, kde opäť všetci tí neznámi automaticky zaujali trpezlivý, vyčkávací postoj. Skôr, než som si stihol uvedomiť, že do tejto uzavretej spoločnosti zjavne ako cudzinec neopatrím, otvorili sa dvere, vošiel mních a pozval všetkých dnu. Dal si záležať, aby ma ubezpečil, že pozvanie platí aj pre mňa a tak som vstúpil. Vo veľkej miestnosti, kde som sa spolu s ostatnými ocitol, mi bolo hneď jasné o čo ide. Boli sme druhou smenou vo veľkej čistej jedálni, kde podávali obed pre bezdomovcov. Mal som hlad a bol som aj zvedavý. A tak som ostal.
Keďže neviem po španielsky, rozhodol som sa radšej na nič nepýtať, len nasledovať všetko, čo robia moji spoločníci. Nebolo to ťažké, v tomto spoločenstve mlčanlivých si nikto nevšímal druhých. Sústredili sa plne na jedlo. Už hustá rybacia polievka na úvod zajedaná bielym pečivom dala môjmu pustovníckemu žalúdku poriadne zabrať. Bolo jej takmer kopcom a na požiadanie vám pridali koľko ste len chceli. Moji spoločníci pri stole si automaticky pýtali repete. Po očku som ich pozoroval. Nevyzerali ani zle, ani odpudivo. Dvaja pri našom stole mali na sebe dokonca aj čosi ako oblek, hoci starý a ošúchaný. Všetci mali aj bandasky na jedlo a keď priniesli druhý chod, bez rozpakov, skúseným pohybom ho šupli pod stolom do bandasky a pýtali si ešte. Bola to tiež ryba, tentoraz so šalátom a zemiakmi. Porcia bola opäť kopcovitá, ale mojim mlčanlivým spoločníkom to zjavne nerobilo žiadne problémy. Niektorí si pýtali aj do tretice. Tak ako sme sa zišli, tak sme sa aj rozišli. Mlčky.
Pri odchode sme ešte dostali každý veľkú igelitovú tašku s takou porciou krájaného chleba, ktorá mi pri mojom laboratórnom živorení vystačila obvykle na týždeň. Ak som dobre pochopil, pre miestnych to mala byť denná dávka. K tomu sme fasovali ešte aj nejaké čokolády a pomaranč. Odišiel som v mlčanlivom zamyslení. Už o dve ulice ďalej som zistil, že je zle. Nevládal som chodiť. Ledva som došiel do najbližšieho kostola, tam sa celkom svetsky zložil na lavicu a sedel bez pohybu najmenej hodinu. Nevládal som sa hýbať, ledva som dýchal. Po dva a pol mesačnej diéte bol obed pre bezdomovcov nad moje sily. Bol som plný na prasknutie. A kým som ako tak nabral silu opäť vstať a ísť, spomenul som si na výrok istého známeho vedca, ktorý začiatkom tohto storočia vyhlásil: "Veda to je chlieb a maslo, ale bez džemu." Ten pán zjavne nezažil obed so španielskymi bezdomovcami. A nikdy nepočul o práškových polievkach...
streda 17. decembra 2008
NIČ ĽUDSKÉ NÁM NEMÔŽE BYŤ CUDZIE
Viem, že v slušnej spoločnosti nie je téma verejných toaliet práve najvítanejšia, ale na druhej strane je neodškriepiteľnou pravdou, že ani veľmi slušný človek sa ich použitiu pri cestách nevyhne. To ako sa s touto potrebou vyrovnávame na verejnosti je navyše znakom stupňa civilizácie tej-ktorej krajiny. A práve tu, v tej najnedôstojnejšej chvíli, na nás čakajú na cestách mnohé zákerné prekvapenia. Napríklad to, že v Indii zásadne nepoužívajú papier. Naozaj, papier tam proste nie je. Namiesto neho má poslúžiť voda z pristaveného vedierka. Ako, to sa ma nepýtajte, neskúšal som, neviem. Na druhej strane táto indická tradícia nielen chráni lesy, ale ešte je vraj zdravá pre každého kto sa vo svojej chamtivosti dopracoval až k zlatej žile. Za vyššieuvedené informácie neručím, ale toaletný papier si so sebou zoberte nielen do Indie.
Na druhej strane sa v Japonsku zaobídete aj bez papiera, ak narazíte na ultra-moderný model misy, ktorá skôr pripomína záchrannú sedačku pre pilotov nadzvukových stíhačiek. Toľko gombíkov a ukazovateľov tam máte na výber ako v pilotnej kabíne. Až na to, že ak si nesprávne navolíte teplotu a stlačíte istý gombík, gejzír horúcej vody vás vystrelí až po plafón. Ale len čo dopadnete, v mise zabudovaná automatika vám citlivé miesta s účasťou "pofúka". Takže Japonci vlastne vďaka technike doviedli indickú zdravotnú užitočnosť z vlastnoručnej trápnosti do elegantnej pohodlnosti. Ďalším prekvapením na cestách sú takzvané turecké záchody, ktoré vedia človeka tiež pekne potrápiť. Najmä ak sa s nimi kedysi stretla dáma v žiarivej večernej toalete na nevečernej toalete v slávnom Boľšom Teatri v Moskve. Hoci som na dámskej toalete v Boľšom Teatri nebol, mám svoju skúsenosť s ruským prístupom k tejto veci. V Petrohrade na jednej diskotéke boli nielen turecké záchody, ale kabínky mali dokonca len polovičné dvere ako do amerického saloonu. To našinca nutne musí uviesť do rozpakov. V určitých polohách sa skrátka nerád zoznamujem s neznámymi. Na druhej strane chápem, že ruským vojakom, ktorí boli na výmenu na mesiac v našich kasárňach nutne muselo robiť problémy prispôsobiť ich turecké spôsoby na náš európsky záchod. Udržať balans na okrajoch porcelánovej misy po celý potrebný čas, musí byť nutne veľmi obtiažne. Veď aj výsledok takéhoto mesačného bombardovania z výšky bol skutočne hrozný.
Na druhej strane okolnosti nás niekedy donútia vytvoriť si dokonca určitý vzťah k týmto miestam - tak napríklad prehnane mastná klobása, zjedená počas dovolenky našej rodiny v poľskom prímorskom mestečku, ma donútila zotrvať na takomto zariadení v kempe niekoľko dní. Po celé hodiny uprený pohľad na vnútornú stranu dverí kabínky s ručne vyrobenou tabuľkou a insitným nápisom "Udržujte čistotu!" ma priviedol k myšlienke, že práve tá tabuľka je najvhodnejším suvenírom z môjho pobytu pri poľskom mori. Veď práve len tá tabuľka bola pre mňa tou najčastejšie videnou a obdivovanou (viď. amatérska ručná práca!) zo všetkých krás toho kraja sveta.
Ospravedlňujem sa každej útlocitnej duši za tieto životne dôležité informácie o činnosti, ktorá nás všetkých spája kdekoľvek sa ocitneme. Veď napríklad absurdný zlozvyk českých a slovenských staviteľov ponechať vždy otvor vo vrchnej časti steny oddeľujúcej mužské a ženské toalety, a dať tak voľný priechod zvukom i komentárom z oboch strán (nezabúdajme, že ženy chodia na tieto miesta zásadne v dobre organizovaných skupinách dvoch a viacerých klebetníčok!), vás rovnako dobre zaskočí aj v Malajzii. Ešte viac pre zblíženie pohlaví robia krčmári a barmani v Bruseli, hlavnom meste Európskej Únie. Stretnete sa tu s niečím, čo som nevidel nikde na svete a nepoznám pre to žiadne vysvetlenie. K toaletám vedie obvyklá chodbička, ibaže vylepšená pisoárom zabudovaným v stene - takže každá dáma, ktorá hľadá úľavu, musí prejsť okolo neznámeho muža, ktorý plní pisoár a zároveň sa tvári, že tam vôbec nie je. Naozaj pikantná bruselská pomôcka na netradičné zoznámenie! Ale skutočne najväčší šok som v tomto smere zažil v nemeckom meste Aachen.
Nemci sú vraj národ mimoriadne čistotný. Je to krajina, ktorá bezpochyby súperí o zlatú medailu v hygiene s Japonskom a Spojenými štátmi. Práve preto som vo svojom živote urobil jediný výnimočný pokus a navštívil toaletu na železničnej stanici. Teda mieste, ktoré by som vzhľadom ku skúsenostiam z našich železničných staníc v živote veľkým oblúkom obišiel. Ale na toalete železničnej stanice v Aachene ma upokojilo, že kabínky mali dvere z pevného plechu a boli vybavené mincovým automatom. Bolo mi jasné, že keď si za takúto úľavu človek zaplatí v Nemecku, nemôže urobiť chybu. A predsa! Po vhodení mince a priateľskom zabzučaní dvier, som otvoril dvere. Naskytol sa mi vďaka tomu šokujúci pohľad na tak obrovskú kopu zanechanú zrejme desiatkami veľmi vynaliezavých predchodcov, že som so zhrozeným výkrikom plechové dvere okamžite zabuchol. V zarazenom tichu, zoči-voči pribuchnutým dverám mi pomaly začínalo dochádzať. Tak ako v sovietskom Rusku čašníci zámerne neupratali zo stola po prvých návštevníkoch reštaurácie, aby nemuseli obsluhovať ďalších, aj tu v kapitalistickom Nemecku prišiel ktosi na geniálny zlepšovák. Bez upratovania a starostí s čistotou sa automat tejto toalety plnil spoľahlivo mincami obetí poznania, že určité veci sú nám všetkým na celej Zemeguli spoločné...
Na druhej strane sa v Japonsku zaobídete aj bez papiera, ak narazíte na ultra-moderný model misy, ktorá skôr pripomína záchrannú sedačku pre pilotov nadzvukových stíhačiek. Toľko gombíkov a ukazovateľov tam máte na výber ako v pilotnej kabíne. Až na to, že ak si nesprávne navolíte teplotu a stlačíte istý gombík, gejzír horúcej vody vás vystrelí až po plafón. Ale len čo dopadnete, v mise zabudovaná automatika vám citlivé miesta s účasťou "pofúka". Takže Japonci vlastne vďaka technike doviedli indickú zdravotnú užitočnosť z vlastnoručnej trápnosti do elegantnej pohodlnosti. Ďalším prekvapením na cestách sú takzvané turecké záchody, ktoré vedia človeka tiež pekne potrápiť. Najmä ak sa s nimi kedysi stretla dáma v žiarivej večernej toalete na nevečernej toalete v slávnom Boľšom Teatri v Moskve. Hoci som na dámskej toalete v Boľšom Teatri nebol, mám svoju skúsenosť s ruským prístupom k tejto veci. V Petrohrade na jednej diskotéke boli nielen turecké záchody, ale kabínky mali dokonca len polovičné dvere ako do amerického saloonu. To našinca nutne musí uviesť do rozpakov. V určitých polohách sa skrátka nerád zoznamujem s neznámymi. Na druhej strane chápem, že ruským vojakom, ktorí boli na výmenu na mesiac v našich kasárňach nutne muselo robiť problémy prispôsobiť ich turecké spôsoby na náš európsky záchod. Udržať balans na okrajoch porcelánovej misy po celý potrebný čas, musí byť nutne veľmi obtiažne. Veď aj výsledok takéhoto mesačného bombardovania z výšky bol skutočne hrozný.
Na druhej strane okolnosti nás niekedy donútia vytvoriť si dokonca určitý vzťah k týmto miestam - tak napríklad prehnane mastná klobása, zjedená počas dovolenky našej rodiny v poľskom prímorskom mestečku, ma donútila zotrvať na takomto zariadení v kempe niekoľko dní. Po celé hodiny uprený pohľad na vnútornú stranu dverí kabínky s ručne vyrobenou tabuľkou a insitným nápisom "Udržujte čistotu!" ma priviedol k myšlienke, že práve tá tabuľka je najvhodnejším suvenírom z môjho pobytu pri poľskom mori. Veď práve len tá tabuľka bola pre mňa tou najčastejšie videnou a obdivovanou (viď. amatérska ručná práca!) zo všetkých krás toho kraja sveta.
Ospravedlňujem sa každej útlocitnej duši za tieto životne dôležité informácie o činnosti, ktorá nás všetkých spája kdekoľvek sa ocitneme. Veď napríklad absurdný zlozvyk českých a slovenských staviteľov ponechať vždy otvor vo vrchnej časti steny oddeľujúcej mužské a ženské toalety, a dať tak voľný priechod zvukom i komentárom z oboch strán (nezabúdajme, že ženy chodia na tieto miesta zásadne v dobre organizovaných skupinách dvoch a viacerých klebetníčok!), vás rovnako dobre zaskočí aj v Malajzii. Ešte viac pre zblíženie pohlaví robia krčmári a barmani v Bruseli, hlavnom meste Európskej Únie. Stretnete sa tu s niečím, čo som nevidel nikde na svete a nepoznám pre to žiadne vysvetlenie. K toaletám vedie obvyklá chodbička, ibaže vylepšená pisoárom zabudovaným v stene - takže každá dáma, ktorá hľadá úľavu, musí prejsť okolo neznámeho muža, ktorý plní pisoár a zároveň sa tvári, že tam vôbec nie je. Naozaj pikantná bruselská pomôcka na netradičné zoznámenie! Ale skutočne najväčší šok som v tomto smere zažil v nemeckom meste Aachen.
Nemci sú vraj národ mimoriadne čistotný. Je to krajina, ktorá bezpochyby súperí o zlatú medailu v hygiene s Japonskom a Spojenými štátmi. Práve preto som vo svojom živote urobil jediný výnimočný pokus a navštívil toaletu na železničnej stanici. Teda mieste, ktoré by som vzhľadom ku skúsenostiam z našich železničných staníc v živote veľkým oblúkom obišiel. Ale na toalete železničnej stanice v Aachene ma upokojilo, že kabínky mali dvere z pevného plechu a boli vybavené mincovým automatom. Bolo mi jasné, že keď si za takúto úľavu človek zaplatí v Nemecku, nemôže urobiť chybu. A predsa! Po vhodení mince a priateľskom zabzučaní dvier, som otvoril dvere. Naskytol sa mi vďaka tomu šokujúci pohľad na tak obrovskú kopu zanechanú zrejme desiatkami veľmi vynaliezavých predchodcov, že som so zhrozeným výkrikom plechové dvere okamžite zabuchol. V zarazenom tichu, zoči-voči pribuchnutým dverám mi pomaly začínalo dochádzať. Tak ako v sovietskom Rusku čašníci zámerne neupratali zo stola po prvých návštevníkoch reštaurácie, aby nemuseli obsluhovať ďalších, aj tu v kapitalistickom Nemecku prišiel ktosi na geniálny zlepšovák. Bez upratovania a starostí s čistotou sa automat tejto toalety plnil spoľahlivo mincami obetí poznania, že určité veci sú nám všetkým na celej Zemeguli spoločné...
streda 10. decembra 2008
ČO JE AMERIKA
Na Slovensku hovoríme "To je Amerika" ako veľmi stručný opis niečoho obdivuhodného a mimoriadneho. Ale len malá časť tých, čo tento výraz používajú, môže preveriť to, čo je Amerika aj v skutočnosti. V univerzitnom mestečku Iowa City špeciálne Centrum medzinárodných štúdií deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchajwanu, registruje všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dáva na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Strávil polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom na rešpektovanie môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Súhlasil som, Bruce zavolal a o dva dni sme už sedeli spolu na pive. Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. To bol len ďalší dôkaz, že na Slovensku naozaj bol.
Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v ňom profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som pre to asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma: "Nič nie je stratené. Toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.
O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale bol to omyl.
"Chyť sa kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy. "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."
"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.
"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"
Bruce pridal plyn, ja som podľa v detstve načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy. Krajina pod nami bola plná farieb a každú minútu ponúkala nové pohľady a scenérie, ktoré si pri riadení auta nemôžete všimnúť. Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať, ale keď ma začal upozorňovať na polia, vhodné pre núdzové pristátie, radšej som nechal kontrolu riadenia lietadla až do konca jemu. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.
"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."
Celkom s ním nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu - a aj pre istotu - pristávací manéver urobil s bravúrou sám. Aj toto je Amerika.
Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v ňom profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som pre to asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma: "Nič nie je stratené. Toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.
O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale bol to omyl.
"Chyť sa kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy. "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."
"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.
"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"
Bruce pridal plyn, ja som podľa v detstve načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy. Krajina pod nami bola plná farieb a každú minútu ponúkala nové pohľady a scenérie, ktoré si pri riadení auta nemôžete všimnúť. Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať, ale keď ma začal upozorňovať na polia, vhodné pre núdzové pristátie, radšej som nechal kontrolu riadenia lietadla až do konca jemu. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.
"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."
Celkom s ním nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu - a aj pre istotu - pristávací manéver urobil s bravúrou sám. Aj toto je Amerika.
streda 3. decembra 2008
SPOLOČNOSŤ SPACÍCH VAGÓNOV
Sú rôzne druhy cestovania. Ale len spacie vagóny vám dajú skúsenosť dočasného súžitia s celkom neznámymi osobami až po intímnosť spoločne strávenej noci. Nikde inde a za žiadnych iných okolností by ste svojej povesti dbalú dámu nedonútili spať na spoločnej poschodovej posteli s neznámym mužom, či dokonca mužmi. Ruské železnice vám túto životnú skúsenosť doprajú kedykoľvek. Pikantné na tom je, že do poslednej chvíle neviete, čo vás čaká. A tak tiež nemôžete protestovať. Pri všetkej biede ruských železníc, toto majú vyšpekulované dobre. Našťastie nie som dáma, ale musím priznať, že cesta z Minska do Varšavy s dvoma Bielorusmi v spoločnom kupé mi dala poriadne zabrať. Mal som byť pred týmto druhom dobrodružstva včas varovaný už cestou do Minska. To som pre zmenu cestoval s ruským manželským párom, typickou vzorkou dnešných dní. On vysokoškolsky vzdelaný matematik, ona strojný inžinier. V novom demokratickom zriadení opustili prácu, ktorá je hanebne smiešne platená, a začali predávať na ulici. Šaty a textil, ktoré by našinec nedal nielen na seba, ale ani do skrine, aby sa na ten textilný odpad nechytili mole. Ale v Rusku aj to ide na dračku. A tak bývalý matematik s bývalou strojnou inžinierkou cestujú každý mesiac spoza Moskvy do Varšavy. Tu na Jarmarku Europa (čo je pôvodný športový štadión prerobený na bazár a zároveň najväčší európsky monument tohto druhu obchodu) nakúpia plné vrecia handier, dovlečú sa s tým do vlaku, napracú to do všetkých kútov kupé (ja som si ubránil naozaj len tú pričňu na spanie) a potom len tŕpnu, či im uplácanie a rôzne triky dovolia z tých handier žiť aj s rodinou ďalší mesiac.
O tom, že svet Ruska (a do jeho sféry už opäť patrí aj takzvane nezávislé Bielorusko) oproti ostatnej časti Európy nikdy nestratí charakter neprekročiteľných hraníc, vás presvedčí pozoruhodná technická zastávka na hraniciach Poľska s Bieloruskom. Vlak tam rozdelia na jednotlivé vagóny, ktoré po jednom zatiahnu do veľkých dielní. Vyzdvihnú ich aj s vami do dvojmetrovej výšky a vymenia podvozky z európskych za ruské - širokorozchodné. Aby ste počas tejto procedúry mali o čom rozmýšľať, na začiatku vám už z princípu arogantní pasováci zoberú pas a odídu s ním preč. Procedúra výmeny kolies, na ktorých sa poveziete ďalej, a výmeny vášho pocitu sebavedomého občana na vždy podozrievaného cudzinca bez zjavných práv, trvá hodinu aj viac. Počas nej sa pri vagónoch začínajú objavovať čudné postavy, ktoré potom uvidíte znovu v celej zóne ruského vplyvu. Sú to ženy s veľkými nákupnými taškami, z ktorých vyťahujú fľaše vodky, cigarety ale aj sáčky s jabĺčkami a ponúkajú ich na predaj. Tovar, ktorý je v pásme s normálnym rozchodom vagónových kolies samozrejmosťou, je tu na hranici šírej Rusi zdrojom existencie tisícov ľudí. Tí by mohli za normálnych okolností robiť niečo užitočnejšie. Napríklad učiť matematiku, alebo vykonávať profesiu strojného inžiniera.
Na spiatočnú cestu spacím vlakom z Minska do Varšavy mi osud pridelil opäť zaujímavú vzorku spolucestujúcich. Staršieho pána som si všimol už na nástupišti. Vyprevádzala ho dcéra s manželom a ich dcérkou. Zvláštne súsošie, v ktorom najpohyblivejšia bola malá štebetalka-vnučka a najmenej života bolo v našom cestujúcom. Vyzeral sympaticky, ale tiež socialisticky opotrebovane. Aj to lúčenie patrilo k rituálom, ktoré sa u nás už dávno nepestuje. Ľuďom v krajinách s normálnych rozchodom koľajníc cestovanie zovšednelo. Môžu sa pohnúť kam chcú a kedy chcú. Pri toľkom cestovaní, niet už času na lúčenie. Skupinka na peróne v Minsku však poctivo svätila rituál rozpačitého mlčania a môj spolucestujúci nastupoval do vlaku so zjavnou úľavou, že už nemusí vymýšľať, čo múdreho by na poslednú chvíľu povedal svojim blízkym. Nevyzeral totiž na typ, ktorého by v takej chvíli aj čosi múdre napadlo.
Druhým spolucestujúcim bol mladý kolega toho prvého. Pribehol upotene v poslednej chvíli a od samej radosti, že všetko stihol, hneď sa dal do hovoru so mnou. Bol nadšený tým, čo ho čaká. Šiel na Západ! A pritom v skutočnosti obaja šli zastupovať na pol roka svoju firmu len kamsi do Čiech. Ťažko môže našinec zdieľať nadšené pocity z takého výletu, ktorý si my môžeme dopriať kedykoľvek. Ale snažil som sa mladého spolucestujúceho aspoň povzbudiť niekoľkými informáciami o tom ako ten český Západ vyzerá, aby sa mal na čo tešiť. Akonáhle sa vlak pohol, obaja Bielorusi automaticky začali ďalší cestovateľský rituál. Keďže v týchto vlakoch reštauračné vozne buď nie sú, alebo tam nič nemajú, či sú a majú, ale je to nekvalitné a predražené, každý skúsený cestovateľ sa v týchto končinách zásobí proviantom z domu. Ale to, čo vytiahli tí dvaja, mi vyrazilo dych. Mladý začal samozrejme vodkou a pečeným kuriatkom. To ale tromfol starší fľašou akýchsi kyslých uhoriek a najväčším sendvičom na svete, ktorý som kedy videl. Kto-vie, či je to ich rodinný vynález, ale ten sendvič pozostával asi z viac ako desiatich chlebových krajcov prekladaných všetkým možným, ale hlavne salámou. Na výšku to malo takmer pol metra. Pre ľudí, čo málo cestujú, alebo vôbec nemôžu cestovať, je jedlo náhražkou sveta. Tým, že hodujú, zaháňajú hlad po skutočných cestách, cestujú na mieste. A keď už im osud dožičí, aby sa naozaj pohli, berú si na cesty tento zvyk so sebou. Ponúkli aj mňa. Ja som sa revanšoval naším pivom a čokoládou, z čoho som mienil vyžiť celú cestu späť. Tak sme takmer dva dni jedli, pili a debatovali. Hody všeoblápajúcej družby zavládli v našom kupé! S mladším bola pohoda, pýtal sa vytrvalo len na to, čo ho čaká v Čechách, zaujímalo ho všetko. A všetky tie samozrejmosti života v krajinách s užším rozchodom koľajníc ho privádzali do nefalšovaného úžasu a nadšenia. So starším to bolo ťažšie. Cítil, že by sa ako starší mal blysnúť nejakou životnou skúsenosťou, ale vo veci cestovania na "Západ" zjavne žiadnu nemal. Tak to skúšal sugestívnymi otázkami, odpozorovanými zo starých ruských filmov. Sú to tie vágne nahrávky na hlbokomyseľnú úvahu typu "kto je najväčší filozof na svete", pričom mal vopred pripravenú odpoveď (Ghándí samozrejme!) a o filozofii nevedel zhola nič. Tomu pánovi tiež liezol pekne na nervy otvorený, prostoreký obdiv mladšieho kolegu ku všetkému tomu, čo oni v širokorozchodných krajinách nemajú. Ten starší si myslel, že toľká odovzdanosť je nevhodná, takpovediac neštátnická a že ja by som mal z tohto stretnutia získať aj lepší dojem o Bielorusku. Mal by som sa skrátka dozvedieť niečo, čo by ma ubezpečilo, že opúšťam krajinu, ktorá nie je len tak hocičím. Pili sme, zakusovali, mladý sa neúnavne pýtal, starší sa mlčky mračil, pozeral nespokojne z okna a číhal na svoju chvíľu. A dočkal sa.
Už takmer na konci našej cesty, pred Varšavou, na poslednú chvíľu svitlo v očiach môjho staršieho spolucestujúceho. Pravdupovediac prial som mu, aby na niečo prišiel. Patril ku generácii, ktorá posledná si ešte naplno vytrpela komunistický experiment a dnes nemá nárok ani len na úctu mladších, lebo tí majú už celkom iné starosti. Trpieť je zlé, ale trpieť pre nič je ubíjajúce. Potom je pochopiteľná snaha hľadania aspoň náznaku ľudskej dôstojnosti aj v celkom nedôstojných podmienkach. Nie sme v tom o nič lepší, či horší ako Bielorusi. Aj vodka už urobila svoje, mali sme všetci také tie až do plaču družné pocity nerozborného bratstva a to bol ten pravý okamih na otázku všetkých otázok:
"A viete vy vlastne, Gustáv Augustínovič, kde leží srdce Európy?!"
Sklamane som pokýval hlavou, opäť netrafil! Či skôr na jeho vlastnú smolu natrafil na asi jediného experta - kardiológa pre otázku kde všade leží srdce Európy. Predovšethým, za roky existencie Československa sme stále počúvali, že srdcom Európy je vraj Praha. Lenže plagát pred medzinárodným letiskom v Budapešti, vítal návštevníkov z cudziny oznamom, že vstupujú do krajiny, ktorá celá je údajne srdcom Európy. Aj Slovinsko na pobreží Jadranu ašpiruje v prospektoch leteckej spoločnosti Adria na tento hrdý titul. Letecká spoločnosť Air France vás naopak pozýva na cesty do celého sveta priamo zo srdca Európy, ktorým je pochopiteľne Francúzsko. To isté sa tvrdí o susediacom Luxemburgu a Holandsku. Počul som tiež politický komentár BBC, kde sa tvrdilo, že politické turbulencie v Taliansku netreba brať na ľahko, lebo Taliansko predsa leží v strede Európy! Naopak londýnske Timesy nadpísali svoj článok o Bosne titulkom "Európske srdce v amerických rukách". Vo výklade Megastore vo Varšave som zasa našiel knihu N. Daviesa "Srdce Európy - Krátka história Poľska. Niet čudo, že Európy, ktoré musí byť na toľkých miestach súčasne, hrozí každú chvíľu infarkt... Okrem mnohých ďalších miest a krajín s titulom srdce Európy, existuje aj presne zameraný stred tohto kontinentu. Vlastne sú tri. Na Ukrajine majú pri meste Rahov stĺp označujúci presný stred stredu Európy. Podobný majú aj v Litve. No a na Slovensku máme tiež jeden, na vrchu akejsi hory pri obci Krahule ležiacej (kde inde než) na strednom Slovensku. V maďarskej dedinke Tállya ale asi o týchto úradných stredoch starého svetadielu nič nevedia, lebo každému návštevníkovi miestnych vínnych pivníc vydajú diplom o návšteve geodetického stredu Európy.
Stručne som sa pokúsil vysvetliť staršiemu Bielorusovi obtiažnosť lokalizácie srdca Európy, ale rezolútne to zamietol. Moja západniarska prešpekulovaná nejednoznačosť ho len popudila.
"Nič neviete, Gustáv Augustínovič! Ničomu nerozumiete."
Celé dva dni som tušil, že to so mnou takto dopadne, ale aj tak som bol zvedavý na pointu. "Srdce Európy leží," významná pomlčka, "v našom ťažko skúšanom Bielorusku. My sme srdce Európy!"
Ale to nebolo všetko. Kým sme dorazili do Varšavy, dozvedel som sa akú dôležitú úlohu zohrá národ tak podceňovaného Bieloruska v budúcnosti Európy a sveta. Podľa môjho spolucestujúceho je totiž Európa stredom sveta, takže ak je Bielorusko stredom Európy, potom je automaticky aj stredom stredu sveta. Na tak dôležitom mieste, v samom strede Všehomíra, Bielorusko nesklame - ubezpečoval ma môj starší spolucestujúci. Už som vystupoval aj s kuframi z vagóna, keď mi ešte na záver dôverne (a od vodky aj trochu šušlavo) pošepkal do ucha: "My spasíme svet. Zapamätajte si to!"
Zapamätal som si to, lebo viem, že to myslel úprimne. Tá vodka a dva dni družnej cesty len uvoľnili zábrany tomu, aby povedal, čo si v hĺbke duše skutočne myslí. A možno nielen on. Priznám sa tiež, že by som Bielorusku prial, aby spasilo svet. Svet totiž potrebuje byť každú chvíľu niekým spasený a je principiálne jedno, kto tú nevďačnú prácu vykoná. Ak vám teda kedykoľvek bude ťažko na duši, nezúfajte. Priam v srdci Európy, sú takí, ktorí sú na tom ďaleko horšie ako my a predsa je ich najväčšou starosťou ako nás všetkých spasiť...
O tom, že svet Ruska (a do jeho sféry už opäť patrí aj takzvane nezávislé Bielorusko) oproti ostatnej časti Európy nikdy nestratí charakter neprekročiteľných hraníc, vás presvedčí pozoruhodná technická zastávka na hraniciach Poľska s Bieloruskom. Vlak tam rozdelia na jednotlivé vagóny, ktoré po jednom zatiahnu do veľkých dielní. Vyzdvihnú ich aj s vami do dvojmetrovej výšky a vymenia podvozky z európskych za ruské - širokorozchodné. Aby ste počas tejto procedúry mali o čom rozmýšľať, na začiatku vám už z princípu arogantní pasováci zoberú pas a odídu s ním preč. Procedúra výmeny kolies, na ktorých sa poveziete ďalej, a výmeny vášho pocitu sebavedomého občana na vždy podozrievaného cudzinca bez zjavných práv, trvá hodinu aj viac. Počas nej sa pri vagónoch začínajú objavovať čudné postavy, ktoré potom uvidíte znovu v celej zóne ruského vplyvu. Sú to ženy s veľkými nákupnými taškami, z ktorých vyťahujú fľaše vodky, cigarety ale aj sáčky s jabĺčkami a ponúkajú ich na predaj. Tovar, ktorý je v pásme s normálnym rozchodom vagónových kolies samozrejmosťou, je tu na hranici šírej Rusi zdrojom existencie tisícov ľudí. Tí by mohli za normálnych okolností robiť niečo užitočnejšie. Napríklad učiť matematiku, alebo vykonávať profesiu strojného inžiniera.
Na spiatočnú cestu spacím vlakom z Minska do Varšavy mi osud pridelil opäť zaujímavú vzorku spolucestujúcich. Staršieho pána som si všimol už na nástupišti. Vyprevádzala ho dcéra s manželom a ich dcérkou. Zvláštne súsošie, v ktorom najpohyblivejšia bola malá štebetalka-vnučka a najmenej života bolo v našom cestujúcom. Vyzeral sympaticky, ale tiež socialisticky opotrebovane. Aj to lúčenie patrilo k rituálom, ktoré sa u nás už dávno nepestuje. Ľuďom v krajinách s normálnych rozchodom koľajníc cestovanie zovšednelo. Môžu sa pohnúť kam chcú a kedy chcú. Pri toľkom cestovaní, niet už času na lúčenie. Skupinka na peróne v Minsku však poctivo svätila rituál rozpačitého mlčania a môj spolucestujúci nastupoval do vlaku so zjavnou úľavou, že už nemusí vymýšľať, čo múdreho by na poslednú chvíľu povedal svojim blízkym. Nevyzeral totiž na typ, ktorého by v takej chvíli aj čosi múdre napadlo.
Druhým spolucestujúcim bol mladý kolega toho prvého. Pribehol upotene v poslednej chvíli a od samej radosti, že všetko stihol, hneď sa dal do hovoru so mnou. Bol nadšený tým, čo ho čaká. Šiel na Západ! A pritom v skutočnosti obaja šli zastupovať na pol roka svoju firmu len kamsi do Čiech. Ťažko môže našinec zdieľať nadšené pocity z takého výletu, ktorý si my môžeme dopriať kedykoľvek. Ale snažil som sa mladého spolucestujúceho aspoň povzbudiť niekoľkými informáciami o tom ako ten český Západ vyzerá, aby sa mal na čo tešiť. Akonáhle sa vlak pohol, obaja Bielorusi automaticky začali ďalší cestovateľský rituál. Keďže v týchto vlakoch reštauračné vozne buď nie sú, alebo tam nič nemajú, či sú a majú, ale je to nekvalitné a predražené, každý skúsený cestovateľ sa v týchto končinách zásobí proviantom z domu. Ale to, čo vytiahli tí dvaja, mi vyrazilo dych. Mladý začal samozrejme vodkou a pečeným kuriatkom. To ale tromfol starší fľašou akýchsi kyslých uhoriek a najväčším sendvičom na svete, ktorý som kedy videl. Kto-vie, či je to ich rodinný vynález, ale ten sendvič pozostával asi z viac ako desiatich chlebových krajcov prekladaných všetkým možným, ale hlavne salámou. Na výšku to malo takmer pol metra. Pre ľudí, čo málo cestujú, alebo vôbec nemôžu cestovať, je jedlo náhražkou sveta. Tým, že hodujú, zaháňajú hlad po skutočných cestách, cestujú na mieste. A keď už im osud dožičí, aby sa naozaj pohli, berú si na cesty tento zvyk so sebou. Ponúkli aj mňa. Ja som sa revanšoval naším pivom a čokoládou, z čoho som mienil vyžiť celú cestu späť. Tak sme takmer dva dni jedli, pili a debatovali. Hody všeoblápajúcej družby zavládli v našom kupé! S mladším bola pohoda, pýtal sa vytrvalo len na to, čo ho čaká v Čechách, zaujímalo ho všetko. A všetky tie samozrejmosti života v krajinách s užším rozchodom koľajníc ho privádzali do nefalšovaného úžasu a nadšenia. So starším to bolo ťažšie. Cítil, že by sa ako starší mal blysnúť nejakou životnou skúsenosťou, ale vo veci cestovania na "Západ" zjavne žiadnu nemal. Tak to skúšal sugestívnymi otázkami, odpozorovanými zo starých ruských filmov. Sú to tie vágne nahrávky na hlbokomyseľnú úvahu typu "kto je najväčší filozof na svete", pričom mal vopred pripravenú odpoveď (Ghándí samozrejme!) a o filozofii nevedel zhola nič. Tomu pánovi tiež liezol pekne na nervy otvorený, prostoreký obdiv mladšieho kolegu ku všetkému tomu, čo oni v širokorozchodných krajinách nemajú. Ten starší si myslel, že toľká odovzdanosť je nevhodná, takpovediac neštátnická a že ja by som mal z tohto stretnutia získať aj lepší dojem o Bielorusku. Mal by som sa skrátka dozvedieť niečo, čo by ma ubezpečilo, že opúšťam krajinu, ktorá nie je len tak hocičím. Pili sme, zakusovali, mladý sa neúnavne pýtal, starší sa mlčky mračil, pozeral nespokojne z okna a číhal na svoju chvíľu. A dočkal sa.
Už takmer na konci našej cesty, pred Varšavou, na poslednú chvíľu svitlo v očiach môjho staršieho spolucestujúceho. Pravdupovediac prial som mu, aby na niečo prišiel. Patril ku generácii, ktorá posledná si ešte naplno vytrpela komunistický experiment a dnes nemá nárok ani len na úctu mladších, lebo tí majú už celkom iné starosti. Trpieť je zlé, ale trpieť pre nič je ubíjajúce. Potom je pochopiteľná snaha hľadania aspoň náznaku ľudskej dôstojnosti aj v celkom nedôstojných podmienkach. Nie sme v tom o nič lepší, či horší ako Bielorusi. Aj vodka už urobila svoje, mali sme všetci také tie až do plaču družné pocity nerozborného bratstva a to bol ten pravý okamih na otázku všetkých otázok:
"A viete vy vlastne, Gustáv Augustínovič, kde leží srdce Európy?!"
Sklamane som pokýval hlavou, opäť netrafil! Či skôr na jeho vlastnú smolu natrafil na asi jediného experta - kardiológa pre otázku kde všade leží srdce Európy. Predovšethým, za roky existencie Československa sme stále počúvali, že srdcom Európy je vraj Praha. Lenže plagát pred medzinárodným letiskom v Budapešti, vítal návštevníkov z cudziny oznamom, že vstupujú do krajiny, ktorá celá je údajne srdcom Európy. Aj Slovinsko na pobreží Jadranu ašpiruje v prospektoch leteckej spoločnosti Adria na tento hrdý titul. Letecká spoločnosť Air France vás naopak pozýva na cesty do celého sveta priamo zo srdca Európy, ktorým je pochopiteľne Francúzsko. To isté sa tvrdí o susediacom Luxemburgu a Holandsku. Počul som tiež politický komentár BBC, kde sa tvrdilo, že politické turbulencie v Taliansku netreba brať na ľahko, lebo Taliansko predsa leží v strede Európy! Naopak londýnske Timesy nadpísali svoj článok o Bosne titulkom "Európske srdce v amerických rukách". Vo výklade Megastore vo Varšave som zasa našiel knihu N. Daviesa "Srdce Európy - Krátka história Poľska. Niet čudo, že Európy, ktoré musí byť na toľkých miestach súčasne, hrozí každú chvíľu infarkt... Okrem mnohých ďalších miest a krajín s titulom srdce Európy, existuje aj presne zameraný stred tohto kontinentu. Vlastne sú tri. Na Ukrajine majú pri meste Rahov stĺp označujúci presný stred stredu Európy. Podobný majú aj v Litve. No a na Slovensku máme tiež jeden, na vrchu akejsi hory pri obci Krahule ležiacej (kde inde než) na strednom Slovensku. V maďarskej dedinke Tállya ale asi o týchto úradných stredoch starého svetadielu nič nevedia, lebo každému návštevníkovi miestnych vínnych pivníc vydajú diplom o návšteve geodetického stredu Európy.
Stručne som sa pokúsil vysvetliť staršiemu Bielorusovi obtiažnosť lokalizácie srdca Európy, ale rezolútne to zamietol. Moja západniarska prešpekulovaná nejednoznačosť ho len popudila.
"Nič neviete, Gustáv Augustínovič! Ničomu nerozumiete."
Celé dva dni som tušil, že to so mnou takto dopadne, ale aj tak som bol zvedavý na pointu. "Srdce Európy leží," významná pomlčka, "v našom ťažko skúšanom Bielorusku. My sme srdce Európy!"
Ale to nebolo všetko. Kým sme dorazili do Varšavy, dozvedel som sa akú dôležitú úlohu zohrá národ tak podceňovaného Bieloruska v budúcnosti Európy a sveta. Podľa môjho spolucestujúceho je totiž Európa stredom sveta, takže ak je Bielorusko stredom Európy, potom je automaticky aj stredom stredu sveta. Na tak dôležitom mieste, v samom strede Všehomíra, Bielorusko nesklame - ubezpečoval ma môj starší spolucestujúci. Už som vystupoval aj s kuframi z vagóna, keď mi ešte na záver dôverne (a od vodky aj trochu šušlavo) pošepkal do ucha: "My spasíme svet. Zapamätajte si to!"
Zapamätal som si to, lebo viem, že to myslel úprimne. Tá vodka a dva dni družnej cesty len uvoľnili zábrany tomu, aby povedal, čo si v hĺbke duše skutočne myslí. A možno nielen on. Priznám sa tiež, že by som Bielorusku prial, aby spasilo svet. Svet totiž potrebuje byť každú chvíľu niekým spasený a je principiálne jedno, kto tú nevďačnú prácu vykoná. Ak vám teda kedykoľvek bude ťažko na duši, nezúfajte. Priam v srdci Európy, sú takí, ktorí sú na tom ďaleko horšie ako my a predsa je ich najväčšou starosťou ako nás všetkých spasiť...
streda 26. novembra 2008
ZOČI-VOČI MALAJSKÉMU TIGROVI
Určite aj vy poznáte ten pocit, keď napriek porekadlu "všade dobre, doma najlepšie" je pre vás práve v danej chvíli všade lepšie, než doma. Domáce škriepky a hádky nielen politické, ale aj medzi priateľmi a kolegami, či v rodine, dosahujú takú intenzitu, že sa stávate zajatcom jedinej neodbytnej myšlienky - ak je všade dobre, tak načo sedieť doma? V takomto rozpoložení vás nutne musí napadnúť, že len pohľad zoči-voči napríklad takému malajskému tigrovi vám môže navrátiť vieru, že doma to predsa len nie je ešte to najhoršie, čo vás v živote a vo svete môže stretnúť. A tak som teda ušiel - do Malajzie.
Ako to už býva, očakávanie exotiky nebýva vždy napĺňané do takej miery a takým spôsobom, ako si predstavujeme. Namiesto koloritu zaostalej ľudožrútskej krajiny som našiel civilizáciu vo viacerých oblastiach vyspelejšiu, bohatšiu a veľkorysejšiu, než akú som zanechal doma. Jediného malajského tigra som videl vypchatého v Národnom múzeu a nezanechal na mňa ktovieaký dojem. Na uliciach hlavného mesta Kuala Lumpur ho tiež nestretnete, a tak mojou nádejou na liečbu šokom ostával sľubovaný výlet do malajskej džungle. Ten sme absolvovali na záver medzinárodnej konferencie v chránenej študijnej ploche Pasoh, v džungli s najvyššou hustotou stromov na svete. Bežný návštevník sem zavíta len výnimočne a ako sme sa na mieste dozvedeli, malajský tiger už vôbec nie. Táto ukážková džungľa je totiž obklopená kilometrami obrábanej pôdy a dedinského osídlenia. Organizátori výletu však považovali za dostatočne nebezpečný náš dobrovoľný výstup na vrchol tridsaťmetrovej duralovej konštrukcie s tromi vežami, ktoré slúžia pre štúdium všetkých poschodí džungľovej vegetácie. Nakoniec sme teda nepodpisovali reverz, že by nám nevadilo prípadné potykanie si s tigrom, ale omnoho vecnejšie prehlásenie, že v prípade nášho pádu z niektorej študijnej veže si následky ponesieme sami. Podpísal som s ľahkým srdcom a prvý sa hnal hore strmým kovovým rebríkom. To som samozrejme netušil, že na vrchu, v prieleze na samotnú plošinu veže, na mňa bude čakať malý, zelený, prudko jedovatý malajský had. Hneď mi bolo jasné, že padnúť z tejto veže je možné, hoci sa cítite (ako ja v tej chvíli) fyzicky zdatný i zručný. Cúvnuť sa už nedalo, lebo za mnou sa tlačili ďalší z tých, čo ľahkovážne podpísali reverz, že určite nespadnú a ak, tak na vlastné náklady. Zaujímavé, že prvé, čo ma napadlo v tejto ťažkej chvíli rozhodovania, bolo - urobiť si snímku nebezpečného hada. Ako stopu pre policajné vyšetrovanie príčiny postupného pádu celého zástupu cudzincov s odhaľujúcim dôkazom vo fotoaparáte jedného z nich. O snímku som sa naozaj pokúsil, ale výsledok bol nulový. Had mal skutočne dokonalé mimikry na pozadí zelených korún okolitých stromov. Kamera s bleskom mi mala naivne poslúžiť aj ako štít, a tak som nabral odvahu akosi sa okolo hada prešmyknúť na plošinu nad ním. Toto stretnutie dopadlo nakoniec bez následkov a na môj vzrušený opis toľkého dobrodružstva reagovali miestni znalci len pobaveným úsmevom. A aby nás zbavili pocitu, že sme priďaleko od civilizácie, na obedňajšiu prestávku v džungli nám rozdali balíčky zaručene pravých Kentucky Fried Chicken. Takto, vlastne nedobrodružne, ubehol môj pobyt v Malajzii až po posledný deň, keď som mal za úlohu už len príjemné okúpanie v bazéne univerzitného campusu, zbalenie kufrov a transport na letisko. A práve vtedy, medzi prvým a druhým bodom môjho denného plánu, sa to stalo! Z dodnes pre mňa záhadných príčin som sa pri preskakovaní tropického odvodňovacieho kanála (treba priznať, že neporovnateľne väčšieho oproti tým našim, netropickým) pošmykol a padol tak nešťastne, že následné jazvy môžem pokojne vydávať za stretnutie z naozajstným malajským tigrom. Jediným, nepodareným skokom som sa tak z absolútnej pohody krásneho dňa stal nešikovným aktérom krvavej príhody. Ubezpečujem vás, že ani veľmi milá starostlivosť malajskej letušky Elyany počas celého spiatočného letu ma celkom nevyviedla z trápneho pocitu, že som sa zachoval ako nemehlo. Môj profesor sa ma doma pokúsil utešiť tým, že mi prezradil, ako on pre zmenu padol v Sao Paolo do kanalizačnej šachty. Slovinský kolega a vydavateľský redaktor ma zasa listom ubezpečil, že má na stole rukopis cestopisu autorky, ktorej sa v rozpätí piatich rokov podarilo dvakrát padnúť do tej istej kanalizačnej šachty kdesi v Afrike. Ale korunu tomu nasadil až 72-ročný správca univerzitnej budovy, kde pracujem.
"Nič si z toho nerob," prihovoril sa mi súcitne, "u nás v dedine sme mali tiež takého jedného..."
Ten taký jeden u nich v dedine si v prvej polovici minulého storočia vyslúžil prezývku "vedec", lebo vychodil až päť tried základnej školy a bol teda najvzdelanejším široko - ďaleko. Tiež si ale vyslúžil povesť neskutočného nemehla, pretože sa mu podarilo pri naberaní vody z obecnej studne padnúť dolu hlavou do šesťmetrovej hĺbky. Nič sa mu nestalo, ale jeho matka vraj do konca života pri spomienke na toľkú hanbu krútila neveriaco hlavou a hovorievala: "Vzdelaný človek, a tak životu nepotrebný..."
Takže pozor, priatelia - malajský tiger môže byť nebezpečným spoločníkom, ale ani malajské tropické kanále netreba podceňovať!
Ako to už býva, očakávanie exotiky nebýva vždy napĺňané do takej miery a takým spôsobom, ako si predstavujeme. Namiesto koloritu zaostalej ľudožrútskej krajiny som našiel civilizáciu vo viacerých oblastiach vyspelejšiu, bohatšiu a veľkorysejšiu, než akú som zanechal doma. Jediného malajského tigra som videl vypchatého v Národnom múzeu a nezanechal na mňa ktovieaký dojem. Na uliciach hlavného mesta Kuala Lumpur ho tiež nestretnete, a tak mojou nádejou na liečbu šokom ostával sľubovaný výlet do malajskej džungle. Ten sme absolvovali na záver medzinárodnej konferencie v chránenej študijnej ploche Pasoh, v džungli s najvyššou hustotou stromov na svete. Bežný návštevník sem zavíta len výnimočne a ako sme sa na mieste dozvedeli, malajský tiger už vôbec nie. Táto ukážková džungľa je totiž obklopená kilometrami obrábanej pôdy a dedinského osídlenia. Organizátori výletu však považovali za dostatočne nebezpečný náš dobrovoľný výstup na vrchol tridsaťmetrovej duralovej konštrukcie s tromi vežami, ktoré slúžia pre štúdium všetkých poschodí džungľovej vegetácie. Nakoniec sme teda nepodpisovali reverz, že by nám nevadilo prípadné potykanie si s tigrom, ale omnoho vecnejšie prehlásenie, že v prípade nášho pádu z niektorej študijnej veže si následky ponesieme sami. Podpísal som s ľahkým srdcom a prvý sa hnal hore strmým kovovým rebríkom. To som samozrejme netušil, že na vrchu, v prieleze na samotnú plošinu veže, na mňa bude čakať malý, zelený, prudko jedovatý malajský had. Hneď mi bolo jasné, že padnúť z tejto veže je možné, hoci sa cítite (ako ja v tej chvíli) fyzicky zdatný i zručný. Cúvnuť sa už nedalo, lebo za mnou sa tlačili ďalší z tých, čo ľahkovážne podpísali reverz, že určite nespadnú a ak, tak na vlastné náklady. Zaujímavé, že prvé, čo ma napadlo v tejto ťažkej chvíli rozhodovania, bolo - urobiť si snímku nebezpečného hada. Ako stopu pre policajné vyšetrovanie príčiny postupného pádu celého zástupu cudzincov s odhaľujúcim dôkazom vo fotoaparáte jedného z nich. O snímku som sa naozaj pokúsil, ale výsledok bol nulový. Had mal skutočne dokonalé mimikry na pozadí zelených korún okolitých stromov. Kamera s bleskom mi mala naivne poslúžiť aj ako štít, a tak som nabral odvahu akosi sa okolo hada prešmyknúť na plošinu nad ním. Toto stretnutie dopadlo nakoniec bez následkov a na môj vzrušený opis toľkého dobrodružstva reagovali miestni znalci len pobaveným úsmevom. A aby nás zbavili pocitu, že sme priďaleko od civilizácie, na obedňajšiu prestávku v džungli nám rozdali balíčky zaručene pravých Kentucky Fried Chicken. Takto, vlastne nedobrodružne, ubehol môj pobyt v Malajzii až po posledný deň, keď som mal za úlohu už len príjemné okúpanie v bazéne univerzitného campusu, zbalenie kufrov a transport na letisko. A práve vtedy, medzi prvým a druhým bodom môjho denného plánu, sa to stalo! Z dodnes pre mňa záhadných príčin som sa pri preskakovaní tropického odvodňovacieho kanála (treba priznať, že neporovnateľne väčšieho oproti tým našim, netropickým) pošmykol a padol tak nešťastne, že následné jazvy môžem pokojne vydávať za stretnutie z naozajstným malajským tigrom. Jediným, nepodareným skokom som sa tak z absolútnej pohody krásneho dňa stal nešikovným aktérom krvavej príhody. Ubezpečujem vás, že ani veľmi milá starostlivosť malajskej letušky Elyany počas celého spiatočného letu ma celkom nevyviedla z trápneho pocitu, že som sa zachoval ako nemehlo. Môj profesor sa ma doma pokúsil utešiť tým, že mi prezradil, ako on pre zmenu padol v Sao Paolo do kanalizačnej šachty. Slovinský kolega a vydavateľský redaktor ma zasa listom ubezpečil, že má na stole rukopis cestopisu autorky, ktorej sa v rozpätí piatich rokov podarilo dvakrát padnúť do tej istej kanalizačnej šachty kdesi v Afrike. Ale korunu tomu nasadil až 72-ročný správca univerzitnej budovy, kde pracujem.
"Nič si z toho nerob," prihovoril sa mi súcitne, "u nás v dedine sme mali tiež takého jedného..."
Ten taký jeden u nich v dedine si v prvej polovici minulého storočia vyslúžil prezývku "vedec", lebo vychodil až päť tried základnej školy a bol teda najvzdelanejším široko - ďaleko. Tiež si ale vyslúžil povesť neskutočného nemehla, pretože sa mu podarilo pri naberaní vody z obecnej studne padnúť dolu hlavou do šesťmetrovej hĺbky. Nič sa mu nestalo, ale jeho matka vraj do konca života pri spomienke na toľkú hanbu krútila neveriaco hlavou a hovorievala: "Vzdelaný človek, a tak životu nepotrebný..."
Takže pozor, priatelia - malajský tiger môže byť nebezpečným spoločníkom, ale ani malajské tropické kanále netreba podceňovať!
streda 19. novembra 2008
CUDZINEC, KTORÝ NERUŠÍ
Môj dávny priateľ žije v San Francisku a volá sa Larry. Hoci ide o jasne americké meno (dala mu ho matka podľa hrdinu populárneho románu z päťdesiatych rokov, ktorý čítala v tehotenstve a nedomyslela drobný zádrhel - ten románový hrdina bol na nešťastie americký špión), pochádza zo Slovenska. Emigroval ešte za hlbokého socializmu, okrem mnohých iných dôvodov aj preto, že nejaký komunistický snaživec tú knihu o americkom špiónovi tiež čítal. Larry mal preto ako autor brisknej satiry zákaz publikovať zdanlivo nie kvôli satire, ale kvôli príbuzenstvu s menovcom špiónom. Srandy celý kopec - ako sme hovorievali za komunizmu. Ale vo chvíli nášho stretnutia už bolo po vláde komunizmu a my s Larrym sme sa mohli po rokoch konečne opäť zvítať. Bolo to srdečné, milé, dojemné. Po dobrej večeri a dlhej debate o našich dovtedajších osudoch prišiel čas ísť spať. Larry zariadil naše ubytovanie v hoteli Hilton (to meno má u nás zvuk a urobilo náležitý dojem) v spoločnej izbe (môj priateľ počas americkej emigrácie predsa len až tak veľmi nezbohatol, aby nemyslel aj ekonomicky). Zaľahli sme teda do postelí a ešte pred prianím dobrej noci si Larry náhle spomenul:
"Ozaj, máš so sebou vatu do uší?"
Mal som solídne letecké štuple do uší ešte od prvej lekcie lietania v Iowe, ktoré som používal pri svojich častých cestách ako prevenciu proti hluku v lietadlách. Než som si ich nasadil, položil som logickú otázku:
"Prečo?"
"Len si ich nasaď. Strašne totiž chrápem."
Emigrácia a roky poznačia človeka všelijako. Preto som sa nečudoval, nasadil si štuple do uší a spokojne zaspal.
Ráno som sa zobudil čerstvý, vyspatý a spokojný. Naopak Larry vyzeral zničene, unavene a nespokojne. Čo sa tiež dá čakať od človeka, ktorý strašne chrápe. Pre istotu som sa ale s účasťou opýtal:
"Tak ako si sa vyspal, drahý priateľ?"
Larry sa na mňa pozrel podivuhodne rezignujúcim pohľadom a naštvane povedal:
"Vôbec som sa nevyspal! Nemohol som. Veď TY strašne chrápeš! A najhoršie na tom bolo to, že kvôli tým tvojím štupľom do uší som ten tvoj chrápací koncert nemal ako prerušiť..."
"Ozaj, máš so sebou vatu do uší?"
Mal som solídne letecké štuple do uší ešte od prvej lekcie lietania v Iowe, ktoré som používal pri svojich častých cestách ako prevenciu proti hluku v lietadlách. Než som si ich nasadil, položil som logickú otázku:
"Prečo?"
"Len si ich nasaď. Strašne totiž chrápem."
Emigrácia a roky poznačia človeka všelijako. Preto som sa nečudoval, nasadil si štuple do uší a spokojne zaspal.
Ráno som sa zobudil čerstvý, vyspatý a spokojný. Naopak Larry vyzeral zničene, unavene a nespokojne. Čo sa tiež dá čakať od človeka, ktorý strašne chrápe. Pre istotu som sa ale s účasťou opýtal:
"Tak ako si sa vyspal, drahý priateľ?"
Larry sa na mňa pozrel podivuhodne rezignujúcim pohľadom a naštvane povedal:
"Vôbec som sa nevyspal! Nemohol som. Veď TY strašne chrápeš! A najhoršie na tom bolo to, že kvôli tým tvojím štupľom do uší som ten tvoj chrápací koncert nemal ako prerušiť..."
streda 12. novembra 2008
KTO V TALIANSKU KRADNE?
Keď sme sa s mojou drahou ženou Janinou o pár rokov konečne vybrali na zájazd po Taliansku aj my, navrhol som jednoduchý zlepšovák - nech si Janina láskavo svoje drahé prstene a retiazky nechá doma. Vopred som ju varoval, že nemienim zvádzať márny boj s celou talianskou mafiou v úlohe manžela ošklbanej turistky. Moja žena poslúchla. Osud však chcel, že aktérom najväčšieho šoku našej cesty som sa mal stať ja.
Pestrý jedálny lístok kultúrnych pamiatok na trase Florencia - Rím sme tak ako iní konzumovali v behu. Dosť chuti nám však ostalo aj na Rím, kde nás srdečne privítala naša sprievodkyňa, Slovenka vydaná za pravého Rimana. Tá nám navyše dobrosrdečne poradila, aby sme pohľadnice rozhodne nekupovali nikde inde, než pred istým rímskym kostolom, kde sú zaručene najlacnejšie. Ostatne, o tom istom nás inštruovali aj šoféri nášho zájazdového autobusu už na prvom hraničnom priechode, takže zmienené pohľadnice a kostol boli očakávané v rozpoložení v akom naši starí otcovia očakávali svadobnú noc. Teda, presnejšie, s výnimkou mňa. Ja som totiž už pri prvej zmienke o pohľadniciach včas inštruoval svoju ženu, že na tento trik sa teda nachytať určite nedáme. Je síce pekné, že sa nám všetci oficiálni zástupcovia cestovnej kancelárie pokúšajú odporučiť najlacnejšie pohľadnice Ríma (a to údajne hneď v dvoch sadách!), ale každému skúsenému cestovateľovi musí byť jasné, že práve také sú aj tak neupotrebiteľné. Okrem toho som svojej drahej manželke pripomenul známy fakt, že som voči davovej nákupnej psychóze imúnny. Tým som považoval celú vec za vybavenú. Na pohľadnice som úplne zabudol, veď sme počas celodennej prehliadky Ríma mali dosť iných podnetov na zamyslenie.
Práve nadmiera zážitkov a únava z toľkého chodenia sú snáď ospravedlnením, že moja ostražitosť poľavila. Pri vychádzaní z ďalšieho z celej šnúry kostolov sprievodkyňa náhle prerušila svoj poučný výklad a konečne vyslovila to magické zaklínadlo - tam sú tie najlacnejšie pohľadnice! Bol som absolútne nepripravený. Nielenže ma tým pádom zaskočilo, že naša turistická skupina sa z ospalých a unudených tvorov stala hordou útočníkov na označený stánok, ale najväčším šokom pre mňa bolo, že práve ja som tú hordu viedol! Vlna dychtivých záujemcov o dokonale neupotrebiteľné pohľadnice ma niesla takou silou, že nebolo obrany. Ale veď ako sa tiež vzpierať zoči voči staručkému predavačovi pohľadníc, ktorý pri pohľade na vlnu nákupuchytivých turistov až tak podskakoval za svojím pultíkom. Bol som pri ňom prvý! Rýchlo mi strčil do rúk dve sady pohľadníc ("Nezabudnite si skontrolovať - sú označené rímskou I. a rímskou II.!"), dal som mu peniaze a už sa valili ďalší. V tom som zistil, že mám v ruke dve sady číslo I., tak som sa vrátil, vybojoval si starčekovu pozornosť, on mi jednu sadu pohľadníc rýchlo vymenil, ale v tej chvíli už sa dohrnula hlavná masa našich sfanatizovaných turistických krajanov a odtrhla nás od seba. Odhodený bokom zástupom z reťaze spustených spotrebiteľov, mal som šancu sa rozhliadnuť.
Účinok davovej hystérie bol fascinujúci. Len o kúsok ďalej stepovali za svojimi pultíkmi iní predavači a vykrikovali, že aj oni majú tie isté pohľadnice za tú istú cenu. Ale nikto ich nepočúval, kým starý predavač nepredal úplne všetky. Až potom extáza opadla, zájazdoví turisti na chvíľu spočinuli v krátkom okamihu nasýtenia a už nás sprievodkyňa hnala ďalej za inými kostolmi a pamiatkami. Bol som z toho všetkého (a najmä sám zo seba) náležite vyvalený. V nasledujúcej bazilike som sa pri pohľade na stropné maľby utešoval nie síce bohvieako invenčnou ale aspoň utešujúcou myšlienkou - skúsenosť s pohľadnicami bola síce dosť zahanbujúca, ale aspoň nie drahá... A v tej chvíli ma oblial pot. Veď ja som práve v ten deň menil peniaze a žiadne malé bankovky som pri sebe nemal! To, čo som v náhlivosti strčil do ruky predavačovi pohľadníc boli všetky naše peniaze na najbližšie dni! Kúpiť dve sady pohľadníc, ktoré nechcete, je unikát. Ale kúpiť ich za stonásobnú cenu...
Keď som to povedal mojej drahej žene Janine, pokúsili sa o ňu mdloby. O tom, že som obchodný samovrah, vedela už z domoviny. Ale, že môj talent prekračuje hravo aj hranice, to nemohla tušiť ani v najčiernejších snoch. A tak zatiaľ, čo ju ženský zvyšok zájazdu utešoval na tému "s chlapmi zažijete mladá pani aj horšie", zašiel som za sprievodkyňou. Keď už samovrah, tak dokonalý. A tak som ju požiadal, aby sme sa tam vrátili...
Celý zájazd pohotovo odhlasoval náš návrat k (teraz už naozaj) pamätnému kostolu v očakávaní ďalšieho zážitku, ktorý nebol v cene zájazdu. Keď som vystupoval z autobusu, ktorý sa našťastie až k námestíčku pred kostolom dostať nemohol, sprevádzali ma schizofrenické pohľady našich spoluzájazdníkov. Jedným okom ma ľutovali a v druhom to iskrilo očakávaním s akým dlhým nosom (pri tejto mojej beztak nadpriemernej okrase) sa vrátim. Nekonečne dlhé schody ku kostolu sme so sprievodkyňou vyšliapali ako dvaja trúchliaci pozostalí...
Stánok sme videli už zdiaľky, ale starčeka nikde. Zdalo sa akoby s "úlovkom" zmizol. Kto by sa mu tiež mohol čudovať. Porazenecky sme dokráčali k stánku a rozhliadli sa ešte naposledy. V tej chvíli sa starček objavil! Čítal si na stoličke za pultíkom noviny a ako bol malý a prikrčený, vôbec ho nebolo vidieť. A že čo si želáme... Netuším, čo mu rozprávala sprievodkyňa, ale rapotala ako guľomet... Vidieť Talianov gestikulovať, to je ako účastniť sa festivalu ručnej akrobatiky, ale naša sprievodkyňa k tomu ešte pridala nefalšovaný slovanský temperament a výraz Panny Márie Sedembolestnej, patrónky Slovenska. Starček ju počúval pozorne, dôkladne si ma zatiaľ prezrel a nechal ju rapotať až do úplného vyčerpania dychu. Potom rozvážne a veľmi pomaly pokýval hlavou, chápavo ma poklepal po pleci a vysolil mi na ruku celý preplatok... Ešte nám zamával na rozlúčku a vrátil sa pokojne k svojim novinám.
Takže, ak by ste boli zvedaví kto všetko v Taliansku kradne, môžem vás z vlastnej skúsenosti ubezpečiť, že jeden staručký predavač s najlacnejšími pohľadnicami Ríma určite nie...
Pestrý jedálny lístok kultúrnych pamiatok na trase Florencia - Rím sme tak ako iní konzumovali v behu. Dosť chuti nám však ostalo aj na Rím, kde nás srdečne privítala naša sprievodkyňa, Slovenka vydaná za pravého Rimana. Tá nám navyše dobrosrdečne poradila, aby sme pohľadnice rozhodne nekupovali nikde inde, než pred istým rímskym kostolom, kde sú zaručene najlacnejšie. Ostatne, o tom istom nás inštruovali aj šoféri nášho zájazdového autobusu už na prvom hraničnom priechode, takže zmienené pohľadnice a kostol boli očakávané v rozpoložení v akom naši starí otcovia očakávali svadobnú noc. Teda, presnejšie, s výnimkou mňa. Ja som totiž už pri prvej zmienke o pohľadniciach včas inštruoval svoju ženu, že na tento trik sa teda nachytať určite nedáme. Je síce pekné, že sa nám všetci oficiálni zástupcovia cestovnej kancelárie pokúšajú odporučiť najlacnejšie pohľadnice Ríma (a to údajne hneď v dvoch sadách!), ale každému skúsenému cestovateľovi musí byť jasné, že práve také sú aj tak neupotrebiteľné. Okrem toho som svojej drahej manželke pripomenul známy fakt, že som voči davovej nákupnej psychóze imúnny. Tým som považoval celú vec za vybavenú. Na pohľadnice som úplne zabudol, veď sme počas celodennej prehliadky Ríma mali dosť iných podnetov na zamyslenie.
Práve nadmiera zážitkov a únava z toľkého chodenia sú snáď ospravedlnením, že moja ostražitosť poľavila. Pri vychádzaní z ďalšieho z celej šnúry kostolov sprievodkyňa náhle prerušila svoj poučný výklad a konečne vyslovila to magické zaklínadlo - tam sú tie najlacnejšie pohľadnice! Bol som absolútne nepripravený. Nielenže ma tým pádom zaskočilo, že naša turistická skupina sa z ospalých a unudených tvorov stala hordou útočníkov na označený stánok, ale najväčším šokom pre mňa bolo, že práve ja som tú hordu viedol! Vlna dychtivých záujemcov o dokonale neupotrebiteľné pohľadnice ma niesla takou silou, že nebolo obrany. Ale veď ako sa tiež vzpierať zoči voči staručkému predavačovi pohľadníc, ktorý pri pohľade na vlnu nákupuchytivých turistov až tak podskakoval za svojím pultíkom. Bol som pri ňom prvý! Rýchlo mi strčil do rúk dve sady pohľadníc ("Nezabudnite si skontrolovať - sú označené rímskou I. a rímskou II.!"), dal som mu peniaze a už sa valili ďalší. V tom som zistil, že mám v ruke dve sady číslo I., tak som sa vrátil, vybojoval si starčekovu pozornosť, on mi jednu sadu pohľadníc rýchlo vymenil, ale v tej chvíli už sa dohrnula hlavná masa našich sfanatizovaných turistických krajanov a odtrhla nás od seba. Odhodený bokom zástupom z reťaze spustených spotrebiteľov, mal som šancu sa rozhliadnuť.
Účinok davovej hystérie bol fascinujúci. Len o kúsok ďalej stepovali za svojimi pultíkmi iní predavači a vykrikovali, že aj oni majú tie isté pohľadnice za tú istú cenu. Ale nikto ich nepočúval, kým starý predavač nepredal úplne všetky. Až potom extáza opadla, zájazdoví turisti na chvíľu spočinuli v krátkom okamihu nasýtenia a už nás sprievodkyňa hnala ďalej za inými kostolmi a pamiatkami. Bol som z toho všetkého (a najmä sám zo seba) náležite vyvalený. V nasledujúcej bazilike som sa pri pohľade na stropné maľby utešoval nie síce bohvieako invenčnou ale aspoň utešujúcou myšlienkou - skúsenosť s pohľadnicami bola síce dosť zahanbujúca, ale aspoň nie drahá... A v tej chvíli ma oblial pot. Veď ja som práve v ten deň menil peniaze a žiadne malé bankovky som pri sebe nemal! To, čo som v náhlivosti strčil do ruky predavačovi pohľadníc boli všetky naše peniaze na najbližšie dni! Kúpiť dve sady pohľadníc, ktoré nechcete, je unikát. Ale kúpiť ich za stonásobnú cenu...
Keď som to povedal mojej drahej žene Janine, pokúsili sa o ňu mdloby. O tom, že som obchodný samovrah, vedela už z domoviny. Ale, že môj talent prekračuje hravo aj hranice, to nemohla tušiť ani v najčiernejších snoch. A tak zatiaľ, čo ju ženský zvyšok zájazdu utešoval na tému "s chlapmi zažijete mladá pani aj horšie", zašiel som za sprievodkyňou. Keď už samovrah, tak dokonalý. A tak som ju požiadal, aby sme sa tam vrátili...
Celý zájazd pohotovo odhlasoval náš návrat k (teraz už naozaj) pamätnému kostolu v očakávaní ďalšieho zážitku, ktorý nebol v cene zájazdu. Keď som vystupoval z autobusu, ktorý sa našťastie až k námestíčku pred kostolom dostať nemohol, sprevádzali ma schizofrenické pohľady našich spoluzájazdníkov. Jedným okom ma ľutovali a v druhom to iskrilo očakávaním s akým dlhým nosom (pri tejto mojej beztak nadpriemernej okrase) sa vrátim. Nekonečne dlhé schody ku kostolu sme so sprievodkyňou vyšliapali ako dvaja trúchliaci pozostalí...
Stánok sme videli už zdiaľky, ale starčeka nikde. Zdalo sa akoby s "úlovkom" zmizol. Kto by sa mu tiež mohol čudovať. Porazenecky sme dokráčali k stánku a rozhliadli sa ešte naposledy. V tej chvíli sa starček objavil! Čítal si na stoličke za pultíkom noviny a ako bol malý a prikrčený, vôbec ho nebolo vidieť. A že čo si želáme... Netuším, čo mu rozprávala sprievodkyňa, ale rapotala ako guľomet... Vidieť Talianov gestikulovať, to je ako účastniť sa festivalu ručnej akrobatiky, ale naša sprievodkyňa k tomu ešte pridala nefalšovaný slovanský temperament a výraz Panny Márie Sedembolestnej, patrónky Slovenska. Starček ju počúval pozorne, dôkladne si ma zatiaľ prezrel a nechal ju rapotať až do úplného vyčerpania dychu. Potom rozvážne a veľmi pomaly pokýval hlavou, chápavo ma poklepal po pleci a vysolil mi na ruku celý preplatok... Ešte nám zamával na rozlúčku a vrátil sa pokojne k svojim novinám.
Takže, ak by ste boli zvedaví kto všetko v Taliansku kradne, môžem vás z vlastnej skúsenosti ubezpečiť, že jeden staručký predavač s najlacnejšími pohľadnicami Ríma určite nie...
streda 22. októbra 2008
KRÍDLA NA VOZÍČKU - poviedka
"Bojíš sa?" opýtala sa ho mama, ktorá sa v skryte duše určite bojí už týždne.
"Nie," usmial sa Peter, "ja sa teším."
Petrova mama len neveriaco pokrútila hlavou, ale to nemohol vidieť. Tlačila totiž jeho vozíček štrkom vysypanými chodníčkami parku a mala s tým dosť práce. Kedy si architekti konečne spomenú, že do parku by radi zašli aj vozíčkári? A dokonca aj takí, čo chcú byť astronautmi. Petrova mama dotlačila vozíček dvadsaťročného syna až k detským preliezkam, aby okrem strachu teraz zažila aj poriadne zahanbenie. Nedalo sa totiž uhnúť pred udiveným (a dokonca aj rozhorčenými) pohľadmi mladých mamičiek, keď do kráľovstva hier ich detí vtrhol tento dospelák, aby ako každý deň predviedol svoje tarzanie prostocviky. Len na rukách podliezal, húpal sa a premiestňoval celým komplexom detských preliezok, aby skončil až na samom vrchole, na desaťmetrovej veži, svojimi obľúbenými výmykmi. Tých urobil na päť sérií po sto a potom sa spotený spokojne spustil späť po najbližšiu preliezku, aby mu mama mohla pomôcť do vozíčka.
"Mami, ty to nechápeš. Tu som za blázna, ale tam hore..."
Peter sa pozrel šťastne nad seba, ale cez koruny stromov nebo nebolo vidieť, "Tam sú všetci v bezváhovom stave vozíčkármi. Oni, tí dobre trénovaní a vyšportovaní astronauti, sa tam premenia na invalidov. Odrazu sú im ich skvelé nohy nanič. Budú ich za sebou vliecť prázdnym priestorom a budú im zavadzať. Budú si musieť zvykať na niečo, čo im je cudzie. Len ja, mami, len ja budem tam hore bez nôh ako doma. Hoci som tam ešte nikdy nebol..."
Všetko to začalo celkom nevinne. Čo asi môže robiť chalan, ktorý sa narodí so zakrpatenými dolnými končatinami? Od bedier prakticky len s kýptikmi? Peter vášnivo rád čítal. Čo iné, než vymyslené ale aj skutočné príbehy z vesmíru, kde aj to nenormálne je vlastne normálne. Jeho obľúbenými vymyslenými príbehmi boli "Sirény z Titanu" a "Obchodníci s vesmírom". Ale potom narazil na úžasný príbeh Normana Mailera o programe Apollo pod názvom "Oheň na Mesiaci". Zaujali ho myšlienky o "duši strojov". A tiež ten paradox, že dobyvatelia vesmíru sa vracali usmiati, šťastní, ale fyzicky na úrovni invalidov na vozíčku. Takých ako Peter. Neskôr kdesi vypátral, že pri lete Apollo 6 strávili dvaja astronauti celé dva týždne len sediac v kreslách v kabíne o rozmeroch 3,3x2,3 metrov. To sa ťažko čudovať, že ich z kabíny vynášali. Lenže technika sa zdokonaľuje, pracovný priestor pre dobyvateľov vesmíru zväčšuje a aj tak sa po pristátí stávajú rovnako postihnutými ako je on - vozíčkármi. Ale prečo? Petrovi to nedalo spať a tak si všetko naštudoval. Závery ho ohromili. Títo vyšportovaní, špičkovo vycvičení vyslanci ľudstva sa v bezváhovom stave pomaly, ale iste menia na tiene svojej pôvodnej fyzickej podoby. Počas prvých vesmírnych letov boli astronauti po niekoľkých dňoch letu takí zoslabnutí, že nedokázali ani len zdvihnúť ruku a z letu sa zotavovali celý mesiac. Jednej ruskej posádke po dlhodobom pobyte na obežnej dráhe Zeme, trvala úplná rehabilitácia až rok. Na bezváhový stav vo vesmíre si rýchlo zvykli a cítili sa dobre, ale po návrate na Zem im vadila náhle pocítená ťarcha vlastného tela, mali poruchy rovnováhy, pohybových funkcií a ich svalstvo reagovalo netradične. Niektorí sa museli znovu učiť chodiť.
To Petra zaujalo. On ako astronaut by také problémy po návrate nemal. Vrátil by sa tam, kde to už pozná - na vozíček. A naopak v beztiaži by mu jeho nohy vôbec nechýbali. To, že ich nemá, by sa naopak stalo výhodou. To už si totiž naštudoval, že najväčšie problémy majú astronauti práve s nevyužívanými spodnými končatinami. Do nich sa ukladá krv, ktorú v bezváhovom stave telo len s námahou distribuuje rovnomerne do končatín tak, ako bolo zvyknuté na Zemi. Svalstvo astronautov sa bez obvyklej záťaže scvrkáva. Albert Einstein prirovnal tento stav beztiaže k voľnému pádu a astronaut NASA Dave Wolf k tomu dodal: "Je to ako by ste skočili z vysokej budovy a leteli dolu dva týždne." Za ten čas im ubúda svalstvo o 1% za mesiac, hoci prvé výskumy hovorili až o 10-15%. Najhoršie dopadnú ich typické "kuracie lýtka", ktoré bez úžitku atrofujú až o tretinu. A tie Peter predsa nemá, jemu by nemalo čo atrofovať!
"Ty na to máš, povedz im to!" Tak ho povzbudzovala jeho priateľka Veronika. Zoznámili sa v práci. Peter totiž pracuje pre mestskú políciu v meste Trenčín. Šiesti vozíčkári sa tu striedajú pri monitoroch, ktoré sledujú najkritickejšie miesta mesta. Normálni operátori mali ešte plno iných aktivít, nedokázali sa tak sústrediť ako Peter a jemu podobne postihnutí. Spolu dokázali desaťnásobne zvýšiť efektívnosť celého systému pri identifikácii páchateľov a včasnom nahlásení kriminálnej činnosti. Stali sa tak známymi, že sa na nich prišla pozrieť aj miestna televízna stanica. Jej moderátorkou je príjemná, drobná a večne usmievavá Veronika. Peter ju zaujal a tak sa stretli aj mimo ich práce. Petrovým nápadom bola nadšená. "To predsa nemôžeš nechať tak, to musíš povedať, ponúknuť ako nápad!"
Peter len trpko pokýval hlavou nad šálkou zeleného čaju v kaviarni blízko sídla miestnej televíznej stanice, kam za Veronikou prišiel. "Ale komu, komu to mám povedať, za kým ísť?"
Veronika tú skepsu chápala. Slovensko a vesmír? Nebuďte smiešni! Čo má takáto malá krajina spoločné s vesmírnymi letmi? Zabudnite! Ale vstup krajiny do Európskej Únie dal Petrovi nádej. Veď na spoločnom európskom projekte orbitálnej stanice sa môže podieľať každý občan Únie. Ale aj vozíčkár? S tým bol problém. Zodpovední v hlavnom meste sa tvárili, že Peter ani neexistuje. Hanbili sa zaň. Prvý reprezentant krajiny v európskom projekte stálej orbitálnej stanice a pošleme tam invalida na vozíčku? Nebuďte smiešni!
Peter medzičasom doviedol svoj nápad do konkrétnej podoby. Vychádzal z toho, že doterajšia predstava astronauta podliehala myšlienkovému stereotypu, že do vesmíru môžu ísť len samí svalovci. A to len preto, aby sme ich potom zavreli do tesných kabín bez možnosti prirodzeného pohybu. Títo muži a ženy, fyzicky ideálne dimenzovaní pre pozemské podmienky, nesú na obežné dráhy so svojim svalnatým telom tiež potrebu adekvátne udržiavať svoju fyzickú kondíciu, v úzkom priestore vesmírnych kabín nevyužiteľnú. A tak z vesmírnych hrdinov robíme dravcov z klietok zoologických záhrad, ktorí návštevníkov neustále udivujú slabomyseľným pochodom tri kroky tam a tri kroky späť. Aby to zachránili, odporučili odborníci astronautom veselé výlety po vesmírnej lodi - na bicykli bez kolies. Najnovšie musia nosiť aj špeciálne tlakové nohavice, ktoré majú zabrániť odtoku krvi do nôh. Ani tak to nepomáha a po rekordných pobytoch na orbitálnych staniciach sa naši vesmírni prieskumníci spamätávajú len ťažko. Ťažko sa potom čudovať záverom, podľa ktorých dlhšie lety v beztiažnom stave môžu viesť u účastníkov pilotovaných letov k nenávratným zmenám pohyblivosti. Vozíčkárovi by sa niečo také nemalo stať. U vozíčkárov sa dá predpokladať aj určitý návyk na menší priestor, navyše úzke tubusy vesmírnych staníc vyžadujú najmä pohyb rukami. Je tu tiež šanca väčšieho prispôsobenia sa sedavému zamestnaniu. Dá sa očakávať prirodzená schopnosť sústredenia, pretože nie sú rozptyľovaní toľkými možnosťami telesných aktivít. Práca s počítačom je pre nich prirodzenou šancou pre kontakt s okolím. Pomocníkom by mohla byť aj mimoriadna motivácia, ktorou môžu kompenzovať svoj handicap v súťaži s ostatnými. Veď, čo je pre nich na Zemi handicapom, môže sa na obežnej dráhe stať vzpruhou, vďaka ktorej sa najambicióznejší budú môcť stať opäť rovnocennými partnermi iným, či ich dokonca predstihnúť. Vesmír by im pomohol oslobodiť sa od izolácie, v ktorej na Zemi žijú. Najvytrvalejším z nich môže dať celoživotnú náplň a cieľ. Títo ľudia sú invalidní z nášho pozemského, prízemného pohľadu. Vesmír by k nim mohol byť láskavejší, alebo nie?
To všetko bolo pekné, keby to mal ochotu niekto počúvať. Ale na Slovensku také uši Peter nenašiel. Vlastne áno. Mama ho počúvala, ale tá si mohla len občas povzdychnúť nad jeho bláznivým nápadom. A potom Veronika. Lenže tá sa rozhodla konať.
Skvelou príležitosťou bolo pozvanie na workshop pracovníkov miestnych televízií krajín strednej a východnej Európy v priestoroch európskeho parlamentu v Štrasburgu. Musí tu predsa byť niekto, kto bude vedieť pomôcť, poradiť. A na poslednú chvíľu sa aj našiel. Bol to francúzsky lektor a novinár, ktorého Petrov nápad v podaní Veroniky zaujal. Treba dodať, že najskôr ho zaujala Veronika a potom ten nápad. Ale hlavne, že vedel za kým ísť.
"Je to skvelá šanca, musíš sa jej chytiť," naliehala po návrate Veronika. Ale Peter sa zaťal, nemienil ju počúvať. A hlavne nemienil počúvať jej chváloreči na nejakého jej francúzskeho nápadníka. A okrem toho. Nápad je jedna vec, ale naozaj ho realizovať? Má vôbec na to?
Petrova mama by bola najradšej, keby ostalo len pri nápade. Ale Veronika sa rozhodla konať. Ako novinárka dokázala nájsť, čo hľadala a vedela, čo Peter potrebuje vedieť. Napríklad fakt, že prvá paraolympiáda telesne postihnutých sa uskutočnila už v roku 1960 v Ríme. Našla aj kontakt na Štefana Danka, slovenského vozíčkára, ktorý sa medzi telesne postihnutými dokázal prepracovať na majstra sveta v hode oštepom. A hlavne celkom čerstvú správu o novozélandskom horolezcovi Markovi Inglisovi, ktorý to po amputácii oboch nôh nevzdal a v máji roku 2006 vyšiel na špeciálne upravených protézach na Mont Everest. A odtiaľ je to do vesmíru predsa už len krok!
A ani to by nepomohlo, keby francúzsky novinár Marc na popud Veroniky nenašiel cestu do CEES (Centre Europée d´Etudes Spatiales), kde boli ochotní Petra vypočuť a pozrieť si, či je schopný svoju myšlienku aj sám naplniť. Poslali mu pozvanie. A odvtedy majú mamičky na detskom ihrisku v parku o jednu bláznivú atrakciu viac. Akýsi vozíčkár tam totiž denne lozí len po rukách po všetkých preliezkach, aby nakoniec na najvyššej veži urobil svojich obľúbených sto výmykov. A keď sa ho mama pri tlačení vozíčku štrkovitými chodníkmi von z parku pýta, či sa nebojí toho všetkého, čo ho čaká, len zavrtí hlavou. Už sa teší. Tam hore dostane krídla.
"Nie," usmial sa Peter, "ja sa teším."
Petrova mama len neveriaco pokrútila hlavou, ale to nemohol vidieť. Tlačila totiž jeho vozíček štrkom vysypanými chodníčkami parku a mala s tým dosť práce. Kedy si architekti konečne spomenú, že do parku by radi zašli aj vozíčkári? A dokonca aj takí, čo chcú byť astronautmi. Petrova mama dotlačila vozíček dvadsaťročného syna až k detským preliezkam, aby okrem strachu teraz zažila aj poriadne zahanbenie. Nedalo sa totiž uhnúť pred udiveným (a dokonca aj rozhorčenými) pohľadmi mladých mamičiek, keď do kráľovstva hier ich detí vtrhol tento dospelák, aby ako každý deň predviedol svoje tarzanie prostocviky. Len na rukách podliezal, húpal sa a premiestňoval celým komplexom detských preliezok, aby skončil až na samom vrchole, na desaťmetrovej veži, svojimi obľúbenými výmykmi. Tých urobil na päť sérií po sto a potom sa spotený spokojne spustil späť po najbližšiu preliezku, aby mu mama mohla pomôcť do vozíčka.
"Mami, ty to nechápeš. Tu som za blázna, ale tam hore..."
Peter sa pozrel šťastne nad seba, ale cez koruny stromov nebo nebolo vidieť, "Tam sú všetci v bezváhovom stave vozíčkármi. Oni, tí dobre trénovaní a vyšportovaní astronauti, sa tam premenia na invalidov. Odrazu sú im ich skvelé nohy nanič. Budú ich za sebou vliecť prázdnym priestorom a budú im zavadzať. Budú si musieť zvykať na niečo, čo im je cudzie. Len ja, mami, len ja budem tam hore bez nôh ako doma. Hoci som tam ešte nikdy nebol..."
Všetko to začalo celkom nevinne. Čo asi môže robiť chalan, ktorý sa narodí so zakrpatenými dolnými končatinami? Od bedier prakticky len s kýptikmi? Peter vášnivo rád čítal. Čo iné, než vymyslené ale aj skutočné príbehy z vesmíru, kde aj to nenormálne je vlastne normálne. Jeho obľúbenými vymyslenými príbehmi boli "Sirény z Titanu" a "Obchodníci s vesmírom". Ale potom narazil na úžasný príbeh Normana Mailera o programe Apollo pod názvom "Oheň na Mesiaci". Zaujali ho myšlienky o "duši strojov". A tiež ten paradox, že dobyvatelia vesmíru sa vracali usmiati, šťastní, ale fyzicky na úrovni invalidov na vozíčku. Takých ako Peter. Neskôr kdesi vypátral, že pri lete Apollo 6 strávili dvaja astronauti celé dva týždne len sediac v kreslách v kabíne o rozmeroch 3,3x2,3 metrov. To sa ťažko čudovať, že ich z kabíny vynášali. Lenže technika sa zdokonaľuje, pracovný priestor pre dobyvateľov vesmíru zväčšuje a aj tak sa po pristátí stávajú rovnako postihnutými ako je on - vozíčkármi. Ale prečo? Petrovi to nedalo spať a tak si všetko naštudoval. Závery ho ohromili. Títo vyšportovaní, špičkovo vycvičení vyslanci ľudstva sa v bezváhovom stave pomaly, ale iste menia na tiene svojej pôvodnej fyzickej podoby. Počas prvých vesmírnych letov boli astronauti po niekoľkých dňoch letu takí zoslabnutí, že nedokázali ani len zdvihnúť ruku a z letu sa zotavovali celý mesiac. Jednej ruskej posádke po dlhodobom pobyte na obežnej dráhe Zeme, trvala úplná rehabilitácia až rok. Na bezváhový stav vo vesmíre si rýchlo zvykli a cítili sa dobre, ale po návrate na Zem im vadila náhle pocítená ťarcha vlastného tela, mali poruchy rovnováhy, pohybových funkcií a ich svalstvo reagovalo netradične. Niektorí sa museli znovu učiť chodiť.
To Petra zaujalo. On ako astronaut by také problémy po návrate nemal. Vrátil by sa tam, kde to už pozná - na vozíček. A naopak v beztiaži by mu jeho nohy vôbec nechýbali. To, že ich nemá, by sa naopak stalo výhodou. To už si totiž naštudoval, že najväčšie problémy majú astronauti práve s nevyužívanými spodnými končatinami. Do nich sa ukladá krv, ktorú v bezváhovom stave telo len s námahou distribuuje rovnomerne do končatín tak, ako bolo zvyknuté na Zemi. Svalstvo astronautov sa bez obvyklej záťaže scvrkáva. Albert Einstein prirovnal tento stav beztiaže k voľnému pádu a astronaut NASA Dave Wolf k tomu dodal: "Je to ako by ste skočili z vysokej budovy a leteli dolu dva týždne." Za ten čas im ubúda svalstvo o 1% za mesiac, hoci prvé výskumy hovorili až o 10-15%. Najhoršie dopadnú ich typické "kuracie lýtka", ktoré bez úžitku atrofujú až o tretinu. A tie Peter predsa nemá, jemu by nemalo čo atrofovať!
"Ty na to máš, povedz im to!" Tak ho povzbudzovala jeho priateľka Veronika. Zoznámili sa v práci. Peter totiž pracuje pre mestskú políciu v meste Trenčín. Šiesti vozíčkári sa tu striedajú pri monitoroch, ktoré sledujú najkritickejšie miesta mesta. Normálni operátori mali ešte plno iných aktivít, nedokázali sa tak sústrediť ako Peter a jemu podobne postihnutí. Spolu dokázali desaťnásobne zvýšiť efektívnosť celého systému pri identifikácii páchateľov a včasnom nahlásení kriminálnej činnosti. Stali sa tak známymi, že sa na nich prišla pozrieť aj miestna televízna stanica. Jej moderátorkou je príjemná, drobná a večne usmievavá Veronika. Peter ju zaujal a tak sa stretli aj mimo ich práce. Petrovým nápadom bola nadšená. "To predsa nemôžeš nechať tak, to musíš povedať, ponúknuť ako nápad!"
Peter len trpko pokýval hlavou nad šálkou zeleného čaju v kaviarni blízko sídla miestnej televíznej stanice, kam za Veronikou prišiel. "Ale komu, komu to mám povedať, za kým ísť?"
Veronika tú skepsu chápala. Slovensko a vesmír? Nebuďte smiešni! Čo má takáto malá krajina spoločné s vesmírnymi letmi? Zabudnite! Ale vstup krajiny do Európskej Únie dal Petrovi nádej. Veď na spoločnom európskom projekte orbitálnej stanice sa môže podieľať každý občan Únie. Ale aj vozíčkár? S tým bol problém. Zodpovední v hlavnom meste sa tvárili, že Peter ani neexistuje. Hanbili sa zaň. Prvý reprezentant krajiny v európskom projekte stálej orbitálnej stanice a pošleme tam invalida na vozíčku? Nebuďte smiešni!
Peter medzičasom doviedol svoj nápad do konkrétnej podoby. Vychádzal z toho, že doterajšia predstava astronauta podliehala myšlienkovému stereotypu, že do vesmíru môžu ísť len samí svalovci. A to len preto, aby sme ich potom zavreli do tesných kabín bez možnosti prirodzeného pohybu. Títo muži a ženy, fyzicky ideálne dimenzovaní pre pozemské podmienky, nesú na obežné dráhy so svojim svalnatým telom tiež potrebu adekvátne udržiavať svoju fyzickú kondíciu, v úzkom priestore vesmírnych kabín nevyužiteľnú. A tak z vesmírnych hrdinov robíme dravcov z klietok zoologických záhrad, ktorí návštevníkov neustále udivujú slabomyseľným pochodom tri kroky tam a tri kroky späť. Aby to zachránili, odporučili odborníci astronautom veselé výlety po vesmírnej lodi - na bicykli bez kolies. Najnovšie musia nosiť aj špeciálne tlakové nohavice, ktoré majú zabrániť odtoku krvi do nôh. Ani tak to nepomáha a po rekordných pobytoch na orbitálnych staniciach sa naši vesmírni prieskumníci spamätávajú len ťažko. Ťažko sa potom čudovať záverom, podľa ktorých dlhšie lety v beztiažnom stave môžu viesť u účastníkov pilotovaných letov k nenávratným zmenám pohyblivosti. Vozíčkárovi by sa niečo také nemalo stať. U vozíčkárov sa dá predpokladať aj určitý návyk na menší priestor, navyše úzke tubusy vesmírnych staníc vyžadujú najmä pohyb rukami. Je tu tiež šanca väčšieho prispôsobenia sa sedavému zamestnaniu. Dá sa očakávať prirodzená schopnosť sústredenia, pretože nie sú rozptyľovaní toľkými možnosťami telesných aktivít. Práca s počítačom je pre nich prirodzenou šancou pre kontakt s okolím. Pomocníkom by mohla byť aj mimoriadna motivácia, ktorou môžu kompenzovať svoj handicap v súťaži s ostatnými. Veď, čo je pre nich na Zemi handicapom, môže sa na obežnej dráhe stať vzpruhou, vďaka ktorej sa najambicióznejší budú môcť stať opäť rovnocennými partnermi iným, či ich dokonca predstihnúť. Vesmír by im pomohol oslobodiť sa od izolácie, v ktorej na Zemi žijú. Najvytrvalejším z nich môže dať celoživotnú náplň a cieľ. Títo ľudia sú invalidní z nášho pozemského, prízemného pohľadu. Vesmír by k nim mohol byť láskavejší, alebo nie?
To všetko bolo pekné, keby to mal ochotu niekto počúvať. Ale na Slovensku také uši Peter nenašiel. Vlastne áno. Mama ho počúvala, ale tá si mohla len občas povzdychnúť nad jeho bláznivým nápadom. A potom Veronika. Lenže tá sa rozhodla konať.
Skvelou príležitosťou bolo pozvanie na workshop pracovníkov miestnych televízií krajín strednej a východnej Európy v priestoroch európskeho parlamentu v Štrasburgu. Musí tu predsa byť niekto, kto bude vedieť pomôcť, poradiť. A na poslednú chvíľu sa aj našiel. Bol to francúzsky lektor a novinár, ktorého Petrov nápad v podaní Veroniky zaujal. Treba dodať, že najskôr ho zaujala Veronika a potom ten nápad. Ale hlavne, že vedel za kým ísť.
"Je to skvelá šanca, musíš sa jej chytiť," naliehala po návrate Veronika. Ale Peter sa zaťal, nemienil ju počúvať. A hlavne nemienil počúvať jej chváloreči na nejakého jej francúzskeho nápadníka. A okrem toho. Nápad je jedna vec, ale naozaj ho realizovať? Má vôbec na to?
Petrova mama by bola najradšej, keby ostalo len pri nápade. Ale Veronika sa rozhodla konať. Ako novinárka dokázala nájsť, čo hľadala a vedela, čo Peter potrebuje vedieť. Napríklad fakt, že prvá paraolympiáda telesne postihnutých sa uskutočnila už v roku 1960 v Ríme. Našla aj kontakt na Štefana Danka, slovenského vozíčkára, ktorý sa medzi telesne postihnutými dokázal prepracovať na majstra sveta v hode oštepom. A hlavne celkom čerstvú správu o novozélandskom horolezcovi Markovi Inglisovi, ktorý to po amputácii oboch nôh nevzdal a v máji roku 2006 vyšiel na špeciálne upravených protézach na Mont Everest. A odtiaľ je to do vesmíru predsa už len krok!
A ani to by nepomohlo, keby francúzsky novinár Marc na popud Veroniky nenašiel cestu do CEES (Centre Europée d´Etudes Spatiales), kde boli ochotní Petra vypočuť a pozrieť si, či je schopný svoju myšlienku aj sám naplniť. Poslali mu pozvanie. A odvtedy majú mamičky na detskom ihrisku v parku o jednu bláznivú atrakciu viac. Akýsi vozíčkár tam totiž denne lozí len po rukách po všetkých preliezkach, aby nakoniec na najvyššej veži urobil svojich obľúbených sto výmykov. A keď sa ho mama pri tlačení vozíčku štrkovitými chodníkmi von z parku pýta, či sa nebojí toho všetkého, čo ho čaká, len zavrtí hlavou. Už sa teší. Tam hore dostane krídla.
streda 15. októbra 2008
Slovensko
Električkou do raja
Tých, čo preleteli oceán, pričasto trápi jav známy ako - jet lag. Ide o chorobné príznaky preletu cez viaceré časové pásma – skrátka, pretočia sa vám hodiny v hlave, najmä keď letíte proti smeru času. A tak, keď je u nás v Bratislave noc, vy máte ešte deň. Zvlášť kruté je to poobede, lebo všade okolo je život a vám sa chce priam akútne spať. Hlava vám môže padnúť v každej nevhodnej chvíli. Takto, ešte poznačený prirýchlym striedaním kontinentov, som sa vybral na druhý deň po prílete do práce. Všetko prebehlo v poriadku, ale po ceste z laboratória som sa ešte zastavil na riaditeľstve nášho vedeckého Ústavu. A prišiel som v pravej chvíli, jeden z kolegov mal akurát malú oslavu. Tak sme posedeli, podebatili, vypil som asi dva poháre vína a v pohode odkráčal na električku. Nastúpil som dobre, lebo na električke bol nápis RAČA a my bývame štyri zastávky pred konečnou v Rači. Sadol som si k oknu, pozrel von – a náhle vypli prúd. Teda v mojej hlave určite. Moderná biológia tvrdí, že aj keď spíme, v mieste zvanom štvorhrbolie sú stále rozsvietené štyri pohotovostné žiarovky. Obávam sa, že v tej chvíli zlyhali, alebo aspoň niektoré z nich. A nastala tma tmúca a ticho ako v hrobe…
Neviem ako ste vy vyrovnaní s posmrtným životom. Ja som o tom nikdy poriadne neuvažoval. Nebolo to aktuálne, nebolo to ani perspektívne. Nič, čo by sa dalo zaradiť do týždenného plánu a na konci týždňa odškrtnúť. Na takéto úvahy prosto nie je dnes čas. Takže som na svoj vstup na druhý svet nebol psychicky pripravený. A tak ma úprimne zaskočilo ako rýchlo som ten prestup do inej ligy zobral na vedomie. Takmer ako samozrejmosť. Len som sa trochu čudoval. Tak toto je naozaj ten koniec všetkých koncov?! Veď sa len vžite do môjho pohľadu. Z úplného prázdna odrazu otvoríte oči a neviete, kde ste. Nad vami stojí podivuhodná ženská a hovorí vám čosi ako:
„Toto je koniec…“
Koniec? Koniec života?! Naozajstný koniec? Tak skoro?! A keby aj, tak takto som si anjela pri bráne nebeskej nepredstavoval! V zornom poli mojich ledva rozlepených očí sme v tejto chvíli tu na celom druhom svete boli len my dvaja – ja a ona. To by ale celkom sedelo, vždy som veril, že do raja nás uvádzajú ženy. Veď som ich zopár stretol aj tam na zemi a výlet s nimi do toho chvíľkového raja stál za to. Ale táto ženská bola akási čudná. Nepekná, úradná, neanjelská. Na toľko pochybností je jediná kontrolná otázka:
„Ale prečo?! A prečo tak skoro?“
Namiesto odpovede sa ten podivný tvor začal smiať, či skôr konsky hlasno a od pľúc rehotať. Vďaka tomu sa ukázalo, že má celkom neanjelsky štrbavé zuby. Keď sa dorehotala, povedala s istotou:
„Lebo sme v Rači.“
To bol záchytný bod. Rača, to poznám. A tento anjel – to budem asi v slovenskom raji. Štvrtá cenová skupina bez obsluhy. Rozhliadol som sa. Mala pravdu. Električkou sa do raja ťažko dostanete. Električky majú konečnú. Tam obracajú späť, do života. Tak som vystúpil…
streda 8. októbra 2008
Slovensko
Smutný príbeh horolezca
Malá krajina má aj veľhory malé. Vysoké Tatry sú ako vreckové Himaláje. Akokoľvek sú malé, predsa len sa v nich dá vystúpiť na miesta, kde nehrozí, že by vás ušliapali zástupy turistov. Aj preto sa náš hrdina, malý húževnatý horolezec, vybral na osamelú túru hrebeňmi najvyšších končiarov. Patril k tým domácim, ktorí z duše neznášajú masy turistov, valcujúce okolitú krajinu a nerešpektujúce elementárne zásady súžitia s horami. Preto si vybral opustenú trasu, kde mohol byť s velebnosťou Matky Prírody sám. Ale ako to už v horách býva, po niekoľkých hodinách sa počasie náhle zmenilo a náš horolezec poznal, že samota nemusí byť vždy len príjemná. Ocitol sa vo víchrici, na nechránenom horskom štíte. Bojoval s vetrom, dažďom a chladom. Bojoval o život, lebo stratil smer. Napretý proti prudkým poryvom ľadového vzduchu bojoval o každý krok už ani nie preto, aby niekam došiel, ale aby sa vôbec hýbal a nezamrzol. Postupoval veľmi pomaly a takto ho zastihla noc. Tá mu zároveň dala nádej. Vďaka tme uvidel svetielko vzdialenej, osamelej horskej chaty. Postupoval ešte celé hodiny, ale svetielko ho spoľahlivo viedlo, až konečne padol na pokraji vysilenia do dverí vyhriatej drevenej chaty. Privítal ho hurónsky rev skupiny nemeckých turistov, ktorí sa nechali doobeda vyviezť lanovkou k chate, okamžite zapadli do baru a pri bare ich aj zastihla správa, že návrat dolu do hotela je kvôli víchrici nemožný. Prijali to s nadšením a hneď aj oslávili objednávkou novej rundy povestnej borovičky, slovenskej obdoby džinu. Večer sľuboval príjemné barové dobrodružstvo.
Toto všetko náš horolezec nevnímal. S pomocou miestneho personálu potichu v kúte vypil horúci čaj a ešte sa stihol dovliecť do veľkej spoločnej spálne, kde oblečený padol na najbližšiu posteľ. Vysilením okamžite zaspal. Nesníval dlho, z pokraja bezvedomia ho náhle čosi surovo vytrhlo. Otvoril oči a uvidel pred sebou v tme hrozivý obraz – obrovský žiarivý neidentifikovateľný predmet, ktorý sa neúprosne rútil priamo naňho. Vyzeralo to ako mesiac, či skôr dva zrkadlovo spojené polmesiace, tak hrozivo blízko, že nášho hrdinu zamrazil pocit, že sa naň rúti celá obloha. Skôr než stihol hrôzou vykríknuť, ten predmet dopadol na nášho šťúplučkého, do húžvy vyšportovaného malého horolezca. V tom okamihu mu vyrazila dych váha dvoch statných, tlstých, dobre živených tiel. Nášmu hrdinovi nebolo súdené znovu nabrať dych. Vždy, keď sa o to pokúsil, s hrozivou neúprosnosťou bol priklincovaný späť k posteli náporom oboch tiel. Boli tak obrovské, že nášmu hrdinovi spod nich trčali len nožičky a ručičky ako rozčapenej myši, pridupnutej pevným dezénom horolezeckej topánky. Ani len ten myšací piskľavý vzdych z nášho hrdinu nevyšiel. Dve telá ho rytmicky pridusovali a nielenže mu nedali nadýchnuť sa, ale v hrozných náporoch vyrážali z neho aj ten zvyšok vzduchu, ktorý mu v pľúcach ešte ostal. Vtedy konečne pochopil.
Na jeho úbohom, vychudnutom, od prírody malom tele sa natriasali dve kopy sadla, dve obrovské, dobre živené ľudské huspeniny, vybičované k všetko drviacemu náhlemu, neodkladnému náporu vášne. Poháňané navyše do nekonečna nadmierou alkoholu. Ich vášnivé nápory boli hroznejšie ako lavína, lebo tá padne len raz. Takto sa dve huspeninovité telá spojili do jedného dvojmetrákového kladiva lásky, ktoré neúprosne búšilo a búšilo, aby rytmicky vyrážalo zvyšky života z nášho nešťastného hrdinu. Márne sa pokúšal kričať. Vždy, keď otvoril ústa, nový úder ľúbostného kladiva mu vyrazil slová z úst. Ani pohnúť sa mu nedalo pod tou masou, ktorej by iste podľahol, aj keby nebol na smrť vysilený. A vtedy, v tej krutej osudovej chvíli si náš hrdina s hrôzou uvedomil, že nie je strašné zomrieť kdesi opustený v skalnej rozsadline od chladu a vyčerpania, či pod lavínou udusením. V našej dobe globálneho turizmu číha nová, hroznejšia smrť. Hroznejšia o to, že je nehrdinská, neromantická, trápno-smiešne banálna. Veď čo už môže byť horšie, ako dodýchať nie vo velebnej samote snehového záveja, ale v teple horskej chaty, pod dvojicou vypasených a ožratých nemeckých turistov, ktorí sa omylom rozhodli práve na jeho zničenom tele vzdať vrúcny hold najväčším radostiam života...
streda 1. októbra 2008
Malajzia
Čo je na svete isté?
Na Univerzite v Serdangu pri Kuala Lumpur začínala vedecká konferencia. Fyzicky som na nej síce bol, ale po správnosti som sa jej vlastne nemal zúčastniť. Príčinou bola nešťastná plastiková kartička s názvom VISA-card. Je samozrejme pohodlné, že dnes cestovatelia nielenže so sebou nemusia vláčiť kilá zlatých prútov, ba dokonca ani objemné zväzky bankoviek, ale práve tá pohodlnosť ma rozmaznala k trestuhodnej bezstarostnosti. A trest sa dostavil práve v deväť a pol tisíca kilometrov vzdialenej Malajzii.
Som nadšený majiteľ VISA-karty. Kamkoľvek vo svete cestujem, beriem ju so sebou. Dáva mi pocit istoty a bezpečnosti finančného zaistenia. Teda dávala... Poslúžila všade - v Mexiku, Indii aj Turecku, v Pobaltí som dokonca videl asi najviac obchodov a bánk, ktoré vyvesením nálepky VISA, ponúkali svoje služby. Používal som túto vymoženosť s takou ľahkosťou, že na cestu do Malajzie som si už ani nebral všetky sprievodné dokumenty a ani len telefónne čísla horúcej linky mojej banky. Skrátka uveril som dokonalosti techniky a technika ma teraz, v prvý deň celosvetovej konferencie zradila. Pikantné o to viac, že práve v ten prvý deň som mal mať prednášku pred medzinárodným fórom kolegov-vedcov. Všetci prítomní v sále mohli sedieť spokojne - zaplatili povinný konferenčný poplatok. Len ja som nemal ako, pretože som si práve sem nezobral ani len železnú rezervu dolárov. Všetky moje peniaze boli zakliate v malom kúsku plastiku.
Prvé varovanie sa dostavilo už v Kuala Lumpure, keď som si na nákup v miestnom supermarkete menom Sogo chcel vybrať malú hotovosť z automatu. Vložil som rutinérsky kartičku do automatu a vyťukal príslušný kód. Nič, automat kartičku vrátil. Zneistel som, ale tiež som si hneď spomenul, že moja karta bola nedávno, v pravidelnom ročnom intervale, obmenená. Má teda aj nový tajný PIN kód. Hneď ma prepadla hrozivá pochybnosť, či som si nový PIN poznačil. Spásna nádej bola v poznámkovom bloku, ktorý nosím stále pri sebe. Nový PIN tam bol. Opäť som teda vložil kartičku do automatu, vyťukal nový kód a - opäť sa mi kartička vrátila. Tentoraz sprevádzaná varovným signálom. To už začalo byť vážne. Na tretí pokus si automat kartičku môže ponechať a ja budem doslova na holom. Začal som znovu študovať čísla v mojom zápisníku. Boli napísané tak nedbalo a navyše mojím povestným škrabopisom, že som mohol urobiť chybu. Nakoniec, utajenie netajenie, poprosil som kolegu, ktorý so mnou cestoval, aby mi ten rébus pomohol rozlúštiť. Po krátkej porade sme dospeli ku sérii čísiel, ktoré boli mojou poslednou šancou. Bolo to ako keď v kasíne chcete rozbiť bank jedinou číselnou kombináciou. V duchu som prebral modlitbičku o anjeličkovi-strážničkovi, čo viem ešte z detstva, vložil plastikovú kartu, vyťukal kód, zavrel oči a stlačil… Po chvíli to v automate povzbudivo zahrkalo. To som otvoril jedno oko. Potom automat vydal späť moju kartu (ešte že to!) a už s očami vyvalenými naplno som z úľavou videl ako sa nedobytné dvierka otvárajú a do priehradky sa vysúvajú požadované bankovky. Šťastne som si odfúkol…
Lenže tu, vo veľkom univerzitnom kampuse, nezabral automat ani na to nové, osvedčené PIN číslo. Bolo ráno a zástup Malajčanov a Malajčaniek s ich zaručene funkčnými kreditnými kartami v rukách za mnou rástol. Malajská kolegyňa z organizačného výboru, ktorá ma ochotne sprevádzala, zavelila na ústup. Bol najvyšší čas, moja prednáška mala začať o desať minút.
Počas prednášky som si v duchu prebral všetky možnosti blížiacej sa katastrofy. Čiastku potrebnú na zaplatenie konferenčného poplatku (nehovoriac o ubytovaní a strave) som bez kreditnej karty nemal ako zohnať. Kolega mi nemohol pomôcť, hoci on sa spolieha na osvedčené zväzky bankoviek v ponožke. Ale tak veľké ponožky zasa nemal. Nikoho iného som tu nepoznal (to je nevýhoda exotických celosvetových stretnutí) a ani volanie o pomoc domov nemalo význam. Nikto tam za mňa peniaze z VISA konta vybrať nemohol, veď som aj s kreditnou kartou tu - v Serdangu. Mojim údelom bola vytrvalosť.
Po prednáške mi trpezliví organizátori pridelili iného malajského kolegu aj s autom. Vyrazili sme. Dva ďalšie automaty moju kartu spoľahlivo odmietli. Malajský kolega nestrácal optimizmus a ponúkol mi návštevu najbližšej banky. Vošli sme tam, za okienkom sa na nás ktosi usmial, zobrali moju VISA-kartu a požiadali nás o chvíľu strpenia. Chvíľa strpenia bola nekonečná. Jedinou aktuálnou konverzačnou témou s neznámym malajským kolegom mohla byť len nespoľahlivosť kreditných kárt a techniky. Tak to už radšej mlčať. Naše mlčanie prerušil príchod vedúceho úradníka banky, ktorý mi zdvorilo, ale rezolútne kartu vrátil s tým, že ich banka si s ňou nevie poradiť a požadované peniaze mi vydať nemôžu. To už som bol na pokraji paniky.
Neprial by som vám ten pocit, keď vás jeden z pilierov globalizácie tohto sveta opustí. Nutne sa do vás vkrádajú kacírske myšlienky na čo, preboha, sa už človek v dnešnom svete môže spoľahnúť. Čo je ešte na tomto svete isté?!
Malajský kolega sa tváril trpezlivo, a ani po tejto skúsenosti nestrácal nádej. Len sa pýtal, či mám ešte nejaký nápad. A nápad sa dostavil! Automat, ktorý som využil v Kuala Lumpur patril najväčšej malajskej banke - to bola moja posledná šanca. Opýtal som sa, či niekde poblízku nie je pobočka tejto banky. Bola.
Pred serdangskou pobočkou najväčšej malajskej banky bol aj automat. Okamžite som na ňom ako kúzelník-iluzionista pred zvedavými očami malajského kolegu predviedol rutinérsky všetky úkony na to, aby namiesto zajaca z kúzelníckeho klobúka tentoraz vypadli peniaze z peňažného automatu. Po obvyklom hrkote nahlas zvažujúceho stroja sa opäť ozval v ten deň už zlovestne známy varovný signál a automat kartu vrátil. Do pobočky som vtrhol v stave najvyššej paniky. Bol som už zúfalo odhodlaný svojich peňazí sa domôcť a to s využitím všetkých dostupných prostriedkov až po medzinárodný škandál.
Už som ani nebol v stave vystáť nejaký rad a rovno požiadal malajského kolegu, nech ma ohlási u šéfa pobočky. Zakrátko sme sedeli v jeho pracovni. Bol to veľký, tučný, flegmatický, upotený, ale zdvorilý úradník. Vypočul si celú históriu, zobral opatrne moju VISA-kartu do rúk, dôkladne si ju prezrel, vyťukal si jej číslo na počítači a kamsi túto informáciu poslal. S výsledkom nebol spokojný. Začal som sa potiť, čo v Malajzii nie je žiadny problém. Ale ja som sa potil dvojnásobne.
Šéf pobočky zachoval pokoj. Ešte raz si prezrel všetky údaje na karte, požiadal ma o pas, opýtal sa na banku, ktorá mi kartu vydala (čo nepomohlo, lebo jej slovenský názov naozaj nemá nárok vyniknúť v medzinárodnej konverzácii) a potom zdvihol telefón. Volal do centrály v Kuala Lumpure.
Po celý čas sedel malajský kolega vedľa mňa a pokúšal sa ma držať nad hladinou beznádeje povzbudivými pohľadmi. Občas so šéfom pobočky prehodili zopár slov v malajčine, čo mohol byť rovnako príhovor za mňa, ako úvaha, či nie je na čase odhaliť medzinárodného podvodníka. Bol som sám uprostred neznámej krajiny a jediné plastikové spojenie s domovom a mojím kontom zlyhávalo krok za krokom. Telefónna linka s centrálou v Kuala Lumpur každú chvíľu vypadávala. V serdangskej pobočke vládol ospalý, provinčný pokoj. Nikto sa nikam neponáhľal a ja som sa vo svojom pote mohol už kúpať. Spomenul som si víťazoslávne, že potvrdenky z automatov si vždy odkladám. Prehrabal som všetky vrecká a ten zo supermarketu Sogo som skutočne našiel. Plný obnovenej energie a optimistických gest, nadšene som ho podal šéfovi pobočky. Zdvorilo sa pozrel na dokrčený, upotený papierik a zasa mi ho vrátil. Neurobilo to naňho žiadny očividný dojem. Telefonoval ďalej.
Keď telefónna linka vypadla po druhý krát a šéf serdangskej pobočky po tretí krát diktoval komusi tých nemálo údajov z mojej plastikovej kartičky, náhle nadvihol povzbudivo obočie. Svitla nádej. Ale stála na jednej podmienke, vlastne otázke.
„Ako sa volala vaša matka za slobodna?“ opýtal sa šéf serdangskej pobočky, keď sa ku mne dôverne nahol.
„Čo?!“ nechápal som.
„Meno vašej matky pred vydajom.“
„Ale... moja matka nemala nikdy žiadne VISA konto, ani teraz, ani pred vydajom.“
„Ale uviedli ste ju vo svojom dotazníku k VISA-karte, alebo nie?“
Tak ako som neznášal dotazníky a ako ma iritujú aj dnes, v tej chvíli som šťastne vydýchol a ochotne som diktoval.
Šéf pobočky si to meno nechal pre istotu ešte aj napísať na kúsok papierika. A bolo rozhodne prinajmenšom kuriózne počuť ako sa po malajsky vyslovuje meno mojej matky, ktoré ani u nás nie je obvyklé. Ale zabralo.
Dostal som svoje peniaze, šťastím vydýchol, srdečne potriasol ruku šéfovi serdangskej pobočky a aj malajskému kolegovi. A až keď som vyšiel von na rozpálenú ulicu, konečne som pochopil. Pochopil som, že kto iný ako svetoví bankári vie, že naozaj všetko na tomto svete môže byť neisté - len matka je vždy istá...
streda 24. septembra 2008
Egypt
Príbuzní v ďalekej cudzine
Vždy som si myslel, že príbuzných v ďalekej cudzine môžu mať len ľudia. Ale asi sú aj výnimky.
Jedného dňa sa v malej oravskej dedinke, uprostred Európy, kde máme rodinnú drevenicu, objavil tučniak. Pravdupovediac, bol tam už pekne dlho, ale my sme ho objavili až vtedy, keď som musel zísť z nášho kopca dolu do obchodu so železiarskym tovarom. Pre spestrenie som so sebou zobral našu šesťročnú dcéru Veroniku. A tá, ako inak, toho tučniaka objavila na polici nad pokladňou železiarstva. Pochopiteľne, nemohli ju zaujať klince, farby, ani sekery a pílky, ale tučniak v železiarstve predsa len nie je každodenná záležitosť. On tam navyše stál už pekne dlho a čierny plyšový kožuch mal poriadne zaprášený. Našej Veronike to nevadilo, ona potrebuje darčeky pri každej príležitosti. Aj pri príležitosti nákupu klincov. Povedal som však rázne nie.
Môj odpor k tučniakovi trval týždeň, čo je dosť slušný výkon. Ale nakoniec som už Veronikine pomrnkávania a túžobné volania nedokázal dlhšie počúvať. Šli sme sa na tučniaka teda aspoň pozrieť – len pozrieť. Veronika bola nadšená. Ale aj majiteľ obchodu bol nadšený. Pochopil, že je to jeho životná šanca. Toho tučniaka (ktorý vďaka batériám čaptavo chodil, mával krídlami a vydával akési elektronické tučniacke zvuky) musel zobrať na predaj asi vo chvíľkovom pominutí zmyslov. My s Veronikou sme mu preto museli pripadať ako poslovia z nebies.
„Dám vám zľavu.“
To som považoval vzhľadom k vrstve prachu na tučniakovi za pochopiteľné. Ale nie nevyhnutné, veď sme sa prišli len pozrieť.
„Pozrite, len sa pozrite.“
A tak sme sa pozerali ako tučniak čaptavo chodí, máva krídlami a vydáva akési elektronické tučniacke zvuky. Mne na tom nepripadalo nič mimoriadne lákavé. Veronika a majiteľ obchodu boli celí bez seba. Ale to nemalo byť všetko.
„Ale to ešte nie je všetko,“ dramaticky prehlásil majiteľ, keď tučniak dočaptal, dokýval krídlami a dokvákal. „Toto,“ zatváril sa majiteľ tajomne a zobral nič netušiaceho tučniaka do rúk, „toto je – samec! A mám aj samičku!“ A vzápätí doniesol odkiaľsi zo skladu škatuľu a z nej vytiahol presne rovnakého tučniaka ako bol ten z regálu. Postavil ich vedľa seba.
„Otecko tučniak – mamička tučniačka, nech sa páči!“
Pozreli sme na seba s Veronikou v nemom úžase – tučniacka farma v Oravskej Lesnej? Malé plyšové tučniačatá ľahko a rýchlo?! Než by som stratil aj posledné zvyšky súdnosti, rázne som dal najavo, že táto svadba je možná len cez moju mŕtvolu. Vzápätí mi malá Veronika jasne dala najavo, že ak nič nekúpime, mám počítať aj s jej mŕtvolou. Majiteľ bol na mŕtvicu už dávno. A do toho teraz ešte aj dvaja tučniaci čaptajúci, kývajúci krídlami a kvákajúci niečo v ich rodnej, elektronickej reči.
Považujem za veľké víťazstvo zdravého rozumu, že sme odišli len so samičkou (tou nezaprášenou). Nepripomínajte mi, prosím, že sme sa šli len pozrieť. Výsledkom bol jasný kompromis.
O mesiac sme s mojou dobrou ženou Janinou zavítali v rámci dovolenky do egyptskej Hurghady. Pôvodne pustá rybárska dedinka, premenená za pár rokov v turistické centrum plné hotelov, pláží, bazénov a obchodíkov. To isté je Kuta na Bali, alebo ktorákoľvek chorvátska dedinka na jadranskom pobreží. Obchodíkov v Hurghade nie je veľa a len jeden z nich sa tváril, že je dokonca „duty free“. Zlákalo nás to, prešli sme ním, nič sme nekúpili. Ale priniesli sme domov dobrú správu. Naša tučniačka má v Hurghade strýka. Stojí tam na polici pokrytý prachom a čaká, kedy príde miestna Veronika a zoberie si ho domov aj s tetou schovanou kdesi v sklade…
streda 17. septembra 2008
Mexiko
Svet je malý
Pred svojou prvou cestou do Mexika na spisovateľský kongres som o tejto zemi nič nevedel. Dokonca som nevedel ani to, že už tam je na ročnom pobyte môj vedecký kolega a keď som sa konečne odhodlal skontaktovať sa s ním, vyzeralo to beznádejne. Na moje faxové správy neodpovedal. Ako sa neskôr ukázalo, ani nemohol. Fax im z kancelárie laboratória práve ukradli. Môj telegram, ktorý stál náš laboratórny rozpočet dvojmesačný prídel na poštovné, k nemu nikdy nedorazil. E-mailové spojenie sme nemali a list som mu posielal až v dobe, keď už podľa všetkých skúseností s poštovým spojením, bolo neskoro.
A práve ten list dorazil proti všetkým zvyklostiam o týždeň skôr, deň pred mojím odletom. Kolega hneď zavolal späť a tak sme si stihli na poslednú chvíľu povedať, že letím a že ma bude čakať na letisku v Mexico City. A letel som.
Moja cesta bola o to napínavejšia, že som nielenže letel prvý krát do Mexika, ale z Mexico City som sa musel ešte dostať čím skôr do stovky kilometrov vzdialeného mesta Guadalajara. Môj kolega však splnil perfektne úlohu občerstvovacej stanice na mojej ceste do neznáma. Privítal ma na letisku a zoznámil s miestnym pivom značky Montejo i polievkou zvanou pozole. Podal mi tiež obšírny výklad toho, čo mám, môžem a nesmiem, posadil ma večer do autobusu do Guadalajary a poprial šťastnú cestu.
Kto kedy cestoval nočnými mexickými autobusovými linkami vie, že je to luxus u nás nevídaný ani na medzinárodných linkách. Malo mi byť teda pohodlne a dobre, ale nebolo, lebo som sa hnal nocou kamsi do neznáma. A na diaľničných mýtniciach lemovali cestu nielen stráže vojakov, ale aj hliadky podivuhodných civilistov v pončách, s takou výzbrojou v rukách ako keby sme prekračovali frontovú líniu. Do Guadalajary som toho veľa nenaspal.
Okolo piatej ráno som konečne vystúpil na autobusovej stanici v Guadalajare. Bolo to mojich prvých dvanásť hodín na mexickej pôde a zatiaľ som z Mexika videl hlavne vnútrajšok zatemneného autobusu. Teraz ma čakala ďalšia úloha, dostať sa taxíkom do hotelu. A nie je to také jednoduché V takýchto chvíľach má cudzinec dva problémy - aby ho neokradli už pri platení a aby ho neokradli dodatočne pri ceste taxíkom. Dánskych kolegov na ceste na ten istý kongres obrali v neskorú nočnú hodinu uprostred Mexico City. Malý zelený taxík so štátnou licenciou ich zaviezol do bočnej uličky, kde na nich už čakali taxikárovi kumpáni. Preto som od svojho kolegu dostal jednu dobrú radu a jedno varovanie. Dobrou radou je vyhľadať na stanici búdku so službou „Pre-paid taxi“. V Mexiku (ale aj inde, napríklad v Indii alebo Malajzii) majú múdru inštitúciu predplatenej cesty taxíkom Oznámite kam idete, oni vás zúčtujú, vydajú potvrdenku a na tú vás privolaný taxík odvezie kam treba. To druhé možné okradnutie som očakával na zadnom sedadle rozheganého taxíka s absolútnym odovzdaním. Obložil som sa batožinou a v duchu preberal obidva nacvičené údery karate, z ktorých jeden je údajne smrteľný, ale stále si ich pletiem. Nezvyknem sa báť, ale tiež si nezvyknem robiť ilúzie. Kolega varoval, že to najhoršie môžem očakávať, keď taxikár sám od seba zastaví v nejakom tmavom parku. A presne tam sme skončili.
Ulice Guadalajary boli skoro ráno pusté a šli sme dlho, keď taxikár náhle zastavil na okraji neznámeho, tmavého parku. Rýchlo som sa rozhliadol, z ktorej strany príde útok. Ale na pustej ulici sme boli sami. Nechápavo som sa pozrel na taxikára. Ani zaviesť do hotela, ani okradnúť – čo ten šialenec vlastne chce? Taxikárovi som na začiatku cesty nahlásil meno hotela „Plaza del Sol“. Ten dobrý muž ma naozaj zaviezol, ale na námestie, ktoré sa volalo „Plaza del Sol“. Keď mi medzinárodným gestom naznačil, že sme na mieste, bolo mi jasné, že mám celkom nečakaný problém. Nemal som na celú niekoľkomiliónovú Guadalajaru žiadny iný orientačný bod než názov hotela „Plaza del Sol“, ktorý sa tak nešťastne zhodoval s pustým námestím a parkom. Taxikár nerozumel anglicky a ja neviem po španielsky. Môžem vás ubezpečiť, že najopustenejší na svete si pripadáte okrem iných príležitostí aj vtedy, keď vám ani vlastný taxikár nerozumie. Vystúpiť s celou batožinou bol nezmysel. Nemal som kam ísť a iný taxikár by nebol o nič múdrejší. Taxikárovi som nemal čo povedať navyše, len opakovať „Plaza del Sol“. Na to on ochotne kýval hlavou a ponúkal ma vystúpiť. V šachu sa tomu hovorí patová situácia.
V rannom šere som sa bezradne rozhliadol okolo seba. V neznámej krajine a v neznámom meste, tisíce kilometrov od domova, som hľadal akýsi záchytný bod, náznak, pokyn z nebies, ktorý mi dá nádej a povzbudenie ako pokračovať. A našiel som ho. Na tej strane taxíka, kde som sedel, stál dlhý rad nízkych budov, ktoré tvorili kratšiu stranu štvorcového námestia s parkom. Všetky budovy tvorili obchody, alebo reštaurácie. Všetky boli zatvorené a tmavé. Len jediná z nich, práve tá pred ktorou sme stáli, mala do ustupujúcej tmy vysvietený veľký neónový nápis a na ňom jediné slovo - SLOVENSKO. Najskôr sa mi zdalo, že mám z nevyspatia asi už halucinácie. Ten nápis sa sem a vlastne nikde na svete okrem Slovenska nehodil - bol totiž naozaj písaný po slovensky. Nebolo to anglické SLOVAKIA ani španielske ESLOVACA, ale naozaj našské domácke SLOVENSKO. Nemohol to napísať nikto iný, než nejaký Slovák, ktorý sem zablúdil dlho predo mnou a zjavne nielen prežil, ale ešte tu aj vybudoval odkaz na našu spoločnú domovinu. Pri pohľade na ten neónový nápis mi došlo, že tu sa jednoducho stratiť nemôžem.
Ten hotel s nešťastným názvom „Plaza del Sol“ sme našli krátko na to v opačnom rohu námestia.
streda 10. septembra 2008
Gruzínsko
Semišky
Keby som bol Elvis Presley, tak vám túto príhodu o semiškách, ktoré mi verne slúžili dvanásť rokov, odspievam. Mal som tie svoje aspoň tak rád, ako Elvis tie jeho v piesni „Blue Suede Shoes“. Moje boli šedo-striebristé, mäkké, jemné, pohodlné topánky až po kotníky. Kúpil som ich počas vojenskej služby v obuvníckom družstve invalidov posádkového mesta, keď som sa po roku povinnej služby chystal do civilu. Boli prekvapujúco lacné, ale poctivá ručná práca - a aj o tom tento príbeh je.
Je hrozné cestovať krajinou, ktorá sa ešte len sťažka dostáva zo stredoveku do modernej doby, ako napríklad India. Ale ešte hroznejšie je cestovať krajinou, ktorá sa vďaka bratovražedným občianskym vojnám do stredoveku vrátila - a to je Gruzínsko. Krajinu, ktorá aj v minulej biede socializmu dokázala byť oázou hojnosti a nadbytku, naša spisovateľská výprava zastihla v stave úplného rozkladu a apatie. Celá krajina akoby ochrnula. Predstavte si napríklad pohľad na idúce nákladné auto. Na jeho vonkajšej palivovej nádrži bola taká vrstva hliny, že na nej už vyrašil záhon mladej trávy. Autobus, ktorý našu spisovateľskú výpravu vozil, mal priestrely v oknách. Prasknuté, alebo prestrelené okná áut (a videli ste ich neustále) v tejto krajine nevymieňajú, niet za čo. Naša literárna konferencia bola jedným z najdivokejších literárnych dobrodružstiev, aké som dovtedy zažil. Organizátori sa spoliehali predovšetkým na finančnú pomoc svojich priateľov. Typicky gruzínsky pevný okruh priateľstva však z významnej časti tvorili zrejme príslušníci trhu zvaného čierny, alebo tiež králi šedej ekonomiky. Ich podpora literatúre bola obdivuhodná, ale tiež dosť svojská. Každý deň prišlo nejaké iné auto luxusnej zahraničnej značky a jeho osádka bez slova vyložila basu whisky a kartóny cigariet Marlboro. Zjavne sa domnievali, že toto sú základné pohonné látky našich literárnych diskusií a aktivít. Zdá sa, že Gruzínsko je asi jediným štátom sveta, kde má literatúra až takú váhu aj u miestnej mafie. Z charakteru takéhoto zázemia sa dá predvídať, že program našej konferencie bol nepredvídateľný. Stávalo sa, že nás gruzínski organizátori proste opustili a my sme, udržujúc ako-tak rytmus nášho pracovného programu, čakali v neistote, čo bude ďalej. Tak sme sa v tretí deň konferencie ocitli na „exkurzii“ akejsi veľmi zapadnutej časti krajiny. S príšernými cestami naprieč strmými horami neznámo kam. Samopalmi vyzbrojení milicionári nám ochotne otvárali závory vymedzujúce tie úseky cesty, ktoré má vraj pod kontrolou miestna povstalecká gerila (ani sme nevedeli, že je v Gruzínsku nejaké povstanie!), ale za dňa vraj nebezpečie nehrozí. Náš šofér sa po celý čas tváril, že ak by nás nejakí odbojníci aj zastavili, asi by ich poznal po mene. Obchádzali sme teda zátarasy a prebíjali sa cestami, kde sa nedalo pre jamy v hojnosti predčiace dobre vyvinuté ovčie kiahne ísť priamo viac ako päťdesiat metrov. Naše trmácanie skončilo náhle a bez varovania v jednom malom mestečku. Tu nás organizátori jednoducho na námestí vyložili z áut a odišli niečo vybavovať.
Pre cudzinca ostáva vo chvíľach čakania jediná, nervy upokojujúca činnosť - fotografovanie. A tak sme vytiahli malé, automatické fotoaparáty a vo viere, že užitočne míňame čas, sme fotili. Zaujala nás najmä chatrná búdka, akýsi drevený stan s nápisom „Remont obuvi“. Bola to opravovnička topánok. Ale to by nebolo až také zaujímavé ako pohľad na malé dievčatko a psíča vo dverách tejto opravovne. Obaja boli ufúľaní a detsky zvedaví, keď tak na nás vykukovali z dverí. Rozkošný záber za každých okolností. Urobili sme každý zopár sníčkov, keď sa v tom ozvala ruština s gruzínskym prízvukom:
„Kde je ten Slovák?!“
Táto otázka patrí k záhadám, s ktorých som už zažil zopár a ich vysvetlenie sa už do smrti nedozviem. Je totiž naozaj záhadou prečo si z nás všetkých – Maďara, Slovinca, Chorváta, či Rumuna - vybral neznámy miestny muž práve mňa a ako vedel, že som Slovák. S nádejou na akési pozoruhodné vysvetlenie som sa k nemu ochotne prihlásil.
Muž patril k tomu typu, ktorý stretnete v Gruzínsku, tak ako v Indii, či Mexiku. Svoj život trávia tým, že postávajú, či posedávajú v húfoch na uliciach miest a dediniek, debatujú, popíjajú čaj a veľmi pozorne sledujú čokoľvek sa v ich zornom poli pohne. Vôbec najlepšie by bolo pri prechádzaní „ich“ ulice, každému sa zdvorilo pozdraviť. Práve oni totiž tvoria „mienkotvornú“ stráž každej takejto uličnej komunity. Hneď vás ošacujú a ak sa im nezdáte; to najlepšie, čo môžete urobiť, je čím skôr sa vzdialiť. Najhoršie, čo sa vám môže stať je nutnosť od nich niečo chcieť, či od nich akokoľvek závisieť. Sú tou vrstvou chudobných národov, ktorá tvorí najpočetnejšiu základňu štátu. Predpokladám, že veľa toho nenaprodukujú, ale je veľmi užitočné byť s nimi zadobre. Z tohto dôvodu náš rozhovor s neznámym mužom (neoholeným a v šatách od nosenia ošúchaných) začal tým najhorším možným variantom. Muž pristúpil tesne ku mne, pozrel sa mi priamo do očí a opýtal sa provokujúcim, zvýšeným hlasom:
„Prečo fotíš mrzáka?!“
Vedel som, že je zle. V tej búde s nápisom „Remont obuvi“ asi sedel mrzák. To je pri tomto remesle celkom bežné. Nevidel som ho, nevedel som o tom, ale to nie je ospravedlnenie. Neznámy muž si bol absolútne istý, že je v práve dať lekciu cudzincovi a vedel, tak ako ja, že sa pri tom môže plne spoľahnúť na solidaritu svojich uličných kumpánov. Mrzáci a deti sú v každej krajine nedotknuteľní. Beda každému cudzincovi, čo v tejto veci urobí chybu. A ja som tú chybu (hoci nevedomky) urobil.
Ako to už v takej chvíli býva, tí čo mi mali pomáhať, stáli mlčky okolo a prizerali sa ako toto nečakané divadlo dopadne. Kumpáni neznámeho sa pomaly začali sťahovať do kruhu okolo nás a naťahovali uši. Záležalo na každom slove a mne bolo jasné, že môžem hovoriť o čomkoľvek len nie o mrzákovi. Tým by som mužovi nahral šancu na iste už dobre pripravené poučenie pre arogantného, namysleného, necitlivého cudzinca.
„Viete, drahý priateľ,“ začal som opatrne. V zúfalej snahe vymyslieť niečo som sa pozrel zamyslene na svoje topánky, na svoje milované semišky, a spásna odpoveď bola na svete. „Odfotil som si váš „Remont obuvi“, lebo my u nás doma už žiadne opravovne obuvi nemáme.“
„To myslíte vážne?!“ pozrel sa na mňa prekvapene, ale tiež podozrievavo ten muž. Cítil, že ho vlečiem do neznámej témy a nerád sa vzdával tej svojej.
„Úplne vážne! Predstavte si, že u nás sa vyrábajú už tak mizerné topánky, že sa ani neoplatia opravovať. Samá umelá hmota. Rovno ich musíme vyhadzovať.“
„No toto?!“ začudoval sa potešene muž. Je vždy dobré, keď sa práve takíto predstavitelia miestnej mienky dozvedia od cudzinca čosi, čo im dáva pocit nadradenosti. V tej chvíli radi prepínajú na pohostinnú blahosklonnosť. „To ste na tom zle...“
„To teda sme,“ ochotne som pritakal.
„Kam ten svet speje,“ rozhodol sa udržiavať konverzáciu muž, ale vtom sa ešte na chvíľu, akoby sa len nerád vzdával možnej škriepky, chytil mentorského tónu. „No a keď už fotíš takú búdu, prečo neodfotíš niečo naozaj pekné!“
Muž urobil široké gesto po námestí, kde naozaj nič pekné nebolo. Vďaka tomu som si ale všimol, že kruh zvedavcov sa unudene rozchádza. Bolo vyhrané, stačilo sa len držať olejovacej techniky lichôtok.
„Šetrím si film na vaše krásne hory.“
„Ach áno,“ ochotne prikývol muž, „naše krásne hory“. Pozrel sa pozorne po vzdialených horách, akoby chcel skontrolovať, či sú ešte také krásne ako každý deň, a potom už celkom vecne dodal: „Bývam neďaleko, poď na vodku...“
Túto príhodu som s hrdinským pátosom, ktorý nasleduje vždy po veľkom strachu a šťastnom konci, rozprával po návrate domov žene. Tú však ani tak nezaujala moja dodatočne veselá príhoda ako stav mojich semišiek.
„Tie nemožné topánky už nosíš celú večnosť. Mal by si si kúpiť nové!“
Práve som sa vyzúval a tak som semišky zobral rozhorčene do rúk.
„Nové topánky?! Za tieto nezničiteľné, posledné ukážky poctivej ručnej práce?!“
Strčil som topánky žene pod nos ako dôkaz. Vševedúco potriasla hlavou a skôr než ma ponechala mojim naivitám, poznamenala: „Tak sa na tie svoje nezničiteľné topánky lepšie pozri.“
Pozrel som sa na svoje nezničiteľné topánky a mal som pocit blížiaceho sa infarktu. Ich podrážky boli naprieč šľapou kompletne prelomené. Už keď som stál pred gruzínskym „Remontom obuvi“ a zvádzal slovný súboj s neznámym mužom, museli byť takto fatálne načaté. Ale nevzdal som to. Hneď na druhý deň som šiel do opravovne obuvi na našom sídlisku. Promptne ma vyhodili.
„Takéto opravy už dávno nerobíme. My opravujeme len to, čo sa dá nalepiť, alebo zošiť. Skúste v meste.“
Skúsil som to v meste. Obišiel som neúspešne viacero opravovní. V tej poslednej mali so mnou zvlášť veľkú trpezlivosť. Pani od pultu odišla so semiškami dozadu a vrátila sa s nimi a starým obuvníkom navrch. Obuvník zobral semišky do rúk, znalecky dolomil rozšliapnuté podrážky a smutne pokýval hlavou.
„To by chcelo strhnúť celé podrážky a nasadiť nové. Ale to my už nedokážeme. Už pred takými dvadsiatimi rokmi nám prikázali popáliť staré dobré obuvnícke kopytá. Podľa socialistického plánu sme mali v našej krajine vyrábať také množstvo topánok, že by sa ich oprava už vôbec neoplatila.“
Tiež si spomínam na ten futuristický nápad, ale veď dnes už máme zasa kapitalizmus. Alebo nie?
„Pekné topánky,“ podal mi ich z ľútosťou, „také sa u nás už nerobia. A v tejto krajine vám ich už tiež nikto neopraví. To snáď jedine...“
„Ja viem“, povedal som v náhlom fatalistickom poznaní, „viem kde by mi ich ešte mohli opraviť.“
Šiel som domov a odložil som svoje milované, semišové topánky na policu. Veď snáď raz, až pôjdem zasa do Gruzínska...
streda 3. septembra 2008
Spojené štáty
Magické (elektrické) sily
Život je plný magických javov a udalostí. Život sám je magický, tajomný. Ale najtajomnejšie veci nás čakajú na cestách. Kedykoľvek sa pustíte do sveta, dávate šancu pre ďalší magický zážitok.
Pri svojej prvej ceste do Spojených štátov, na Medzinárodný spisovateľský program v Iowe, som bol nadšením priam nabitý. Čoskoro sa mali dostaviť následky. Hneď prvý deň sme uviazli vo výťahu. „To je mimoriadna udalosť,“ upokojovala nás hostiteľka programu Mary, „Už sa to nestane.“ Na druhý deň uviazla vo výťahu sama Mary.
Takže som ani nebol veľmi prekvapený, keď sme v ten istý deň nastúpili do univerzitného autobusu a ten sa odmietol pohnúť. Keď sme sa konečne dostali domov na internát, vyhlásili požiarny poplach – našťastie falošný. Na druhý deň večer sme hrali tenis s austrálskym kolegom Alanom. Svetlá na kurtoch náhle zhasli a my sme sa ocitli v tme. O niekoľko dní neskôr skolabovala vzduchotechnika na mojej izbe. Keď som vyšiel z izby zavolať pomoc, zamkol som za sebou dvere a už som ich neodomkol – zámok sa zasekol. Skrátka každá technická záležitosť v mojej blízkosti, ktorá mohla skolabovať, aj skolabovala pod náporom mojej energie.
Malo to aj celkom pozoruhodné následky. Hneď na začiatku programu s nami robili rozhovory pre univerzitný televízny okruh. Na rozhovory mali vlastné improvizované štúdiu a techniku, ktorú obsluhoval Lem - manžel tajomníčky spisovateľského programu. Ako viacerých iných, aj mňa jedného dňa pozvali do malej knižnice programu, kde už čakal profesor vedúci rozhovor i Lem vytešený, že všetko nastavil, preskúšal a funguje to. Nebol totiž technický talent, ale snažil sa. Akonáhle som vstúpil, ukázal som na gauč, kde som mal sedieť.
„To je skvelý nápad, ľahnem si naň a rozhovor prevedieme ako psychoanalytickú seansu.“
Profesor bol nadšený, Lem zhrozený. Nevedel si predstaviť, že by všetku tú náročne, podľa návodu, nastavenú techniku dokázal v krátkej dobe prestavať. Najmä svetlá nie, tú geniálnu myšlienku z objektívnych dôvodov zrušil. Podriadili sme sa, rozhovor sme urobili na obvyklý, slušniacky spôsob.
O pár dní som stretol Lema, bol nanajvýš rozrušený: „Ten rozhovor sa vôbec nenahral, ani sekunda. Zvíťazil si, Gustáv. Budeme to robiť znovu a budeme to robiť po tvojom, psychoanalytická seansa bude.“
Po dvoch týždňoch som sa konečne usadil a aj veci okolo mňa sa vrátili k obvyklému fungovaniu. Len keď som si neskôr odskočil na dvojtýždňový výlet na Východné pobrežie, pri návrate sa séria tajomných zlyhaní techniky okolo mňa zopakovala. Ale bol som tam dosť dlho na to, aby denná rutina prevážila. Len jediný konštantný magický úkaz ma neopustil do konca pobytu.
Pred naším internátom bol rad pouličných lámp. Kedykoľvek som sa okolo nich vracal večer domov, jedna lampa zakaždým vypla, keď som ju míňal. A zasa sa zapla, keď som prešiel. Ľahko som ju poznal, lebo na nej bola namontovaná značka a predpísanej rýchlosti jazdy. Častokrát som na tento kuriózny pozdrav pouličnej lampy zabudol, ale vždy sa mi pripomenula.
Raz ma viezla americká kolegyňa z literárneho podujatia na internát. Keď sme boli na dohľad, spomenul som si na „moju lampu“ a vyrozprával jej príbeh. Hneď som ale zapochyboval: „Vieš, teraz ideme v aute, v tej rýchlosti a vzdialenosti si ma lampa asi nevšimne…“ Ale všimla, blikla a my sme takmer havarovali.
Americká kolegyňa zastavila auto a pozrela na mňa novými očami: „Ty si diabol, Gustav, vieš o tom?“
To bol najvyšší čas snažiť sa na tajomné pozdravy pouličnej lampy zabudnúť, alebo o nich aspoň verejne nehovoriť. Keď som sa po troch mesiacoch vrátil z Iowy, aj som na to skoro zabudol.
Po siedmych rokoch som mal šancu do Iowy sa vrátiť ako prednášajúci v tom istom programe. Samozrejme, opäť som bol veľmi nadšený, plný energie. Ale celý program premiestnili do nového univerzitného hotela bližšie k centru. Len čo som sa tam ubytoval, vyzdvihol ma ktosi zo zamestnancov programu s zaviezol na večierok u nového riaditeľa programu. Po ceste som spomínal svoje predošlé zážitky a tajomné elektrické efekty nemohli chýbať. Veľmi dobre sme sa na tom bavili a k riaditeľovmu domu sme prichádzali v dobrej nálade. Prvý pohľad, ktorý sa nám ponúkol, asi ťažko zabudnem. Na malej verande pred vchodom do domu stál na stoličke riaditeľ a vymieňal žiarovku, ktorá práve praskla. Moja nová sprievodkyňa na mňa pozrela tými už kedysi povedomými očami, ale skôr než niečo stihla povedať, rýchlo som vystúpil. Mám pocit, že viem, čo mala na jazyku…
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
