Malajzia

Čo je na svete isté?

Na Univerzite v Serdangu pri Kuala Lumpur začínala vedecká konferencia. Fyzicky som na nej síce bol, ale po správnosti som sa jej vlastne nemal zúčastniť. Príčinou bola nešťastná plastiková kartička s názvom VISA-card. Je samozrejme pohodlné, že dnes cestovatelia nielenže so sebou nemusia vláčiť kilá zlatých prútov, ba dokonca ani objemné zväzky bankoviek, ale práve tá pohodlnosť ma rozmaznala k trestuhodnej bezstarostnosti. A trest sa dostavil práve v deväť a pol tisíca kilometrov vzdialenej Malajzii.

Som nadšený majiteľ VISA-karty. Kamkoľvek vo svete cestujem, beriem ju so sebou. Dáva mi pocit istoty a bezpečnosti finančného zaistenia. Teda dávala... Poslúžila všade - v Mexiku, Indii aj Turecku, v Pobaltí som dokonca videl asi najviac obchodov a bánk, ktoré vyvesením nálepky VISA, ponúkali svoje služby. Používal som túto vymoženosť s takou ľahkosťou, že na cestu do Malajzie som si už ani nebral všetky sprievodné dokumenty a ani len telefónne čísla horúcej linky mojej banky. Skrátka uveril som dokonalosti techniky a technika ma teraz, v prvý deň celosvetovej konferencie zradila. Pikantné o to viac, že práve v ten prvý deň som mal mať prednášku pred medzinárodným fórom kolegov-vedcov. Všetci prítomní v sále mohli sedieť spokojne - zaplatili povinný konferenčný poplatok. Len ja som nemal ako, pretože som si práve sem nezobral ani len železnú rezervu dolárov. Všetky moje peniaze boli zakliate v malom kúsku plastiku.

Prvé varovanie sa dostavilo už v Kuala Lumpure, keď som si na nákup v miestnom supermarkete menom Sogo chcel vybrať malú hotovosť z automatu. Vložil som rutinérsky kartičku do automatu a vyťukal príslušný kód. Nič, automat kartičku vrátil. Zneistel som, ale tiež som si hneď spomenul, že moja karta bola nedávno, v pravidelnom ročnom intervale, obmenená. Má teda aj nový tajný PIN kód. Hneď ma prepadla hrozivá pochybnosť, či som si nový PIN poznačil. Spásna nádej bola v poznámkovom bloku, ktorý nosím stále pri sebe. Nový PIN tam bol. Opäť som teda vložil kartičku do automatu, vyťukal nový kód a - opäť sa mi kartička vrátila. Tentoraz sprevádzaná varovným signálom. To už začalo byť vážne. Na tretí pokus si automat kartičku môže ponechať a ja budem doslova na holom. Začal som znovu študovať čísla v mojom zápisníku. Boli napísané tak nedbalo a navyše mojím povestným škrabopisom, že som mohol urobiť chybu. Nakoniec, utajenie netajenie, poprosil som kolegu, ktorý so mnou cestoval, aby mi ten rébus pomohol rozlúštiť. Po krátkej porade sme dospeli ku sérii čísiel, ktoré boli mojou poslednou šancou. Bolo to ako keď v kasíne chcete rozbiť bank jedinou číselnou kombináciou. V duchu som prebral modlitbičku o anjeličkovi-strážničkovi, čo viem ešte z detstva, vložil plastikovú kartu, vyťukal kód, zavrel oči a stlačil… Po chvíli to v automate povzbudivo zahrkalo. To som otvoril jedno oko. Potom automat vydal späť moju kartu (ešte že to!) a už s očami vyvalenými naplno som z úľavou videl ako sa nedobytné dvierka otvárajú a do priehradky sa vysúvajú požadované bankovky. Šťastne som si odfúkol…

Lenže tu, vo veľkom univerzitnom kampuse, nezabral automat ani na to nové, osvedčené PIN číslo. Bolo ráno a zástup Malajčanov a Malajčaniek s ich zaručene funkčnými kreditnými kartami v rukách za mnou rástol. Malajská kolegyňa z organizačného výboru, ktorá ma ochotne sprevádzala, zavelila na ústup. Bol najvyšší čas, moja prednáška mala začať o desať minút.

Počas prednášky som si v duchu prebral všetky možnosti blížiacej sa katastrofy. Čiastku potrebnú na zaplatenie konferenčného poplatku (nehovoriac o ubytovaní a strave) som bez kreditnej karty nemal ako zohnať. Kolega mi nemohol pomôcť, hoci on sa spolieha na osvedčené zväzky bankoviek v ponožke. Ale tak veľké ponožky zasa nemal. Nikoho iného som tu nepoznal (to je nevýhoda exotických celosvetových stretnutí) a ani volanie o pomoc domov nemalo význam. Nikto tam za mňa peniaze z VISA konta vybrať nemohol, veď som aj s kreditnou kartou tu - v Serdangu. Mojim údelom bola vytrvalosť.

Po prednáške mi trpezliví organizátori pridelili iného malajského kolegu aj s autom. Vyrazili sme. Dva ďalšie automaty moju kartu spoľahlivo odmietli. Malajský kolega nestrácal optimizmus a ponúkol mi návštevu najbližšej banky. Vošli sme tam, za okienkom sa na nás ktosi usmial, zobrali moju VISA-kartu a požiadali nás o chvíľu strpenia. Chvíľa strpenia bola nekonečná. Jedinou aktuálnou konverzačnou témou s neznámym malajským kolegom mohla byť len nespoľahlivosť kreditných kárt a techniky. Tak to už radšej mlčať. Naše mlčanie prerušil príchod vedúceho úradníka banky, ktorý mi zdvorilo, ale rezolútne kartu vrátil s tým, že ich banka si s ňou nevie poradiť a požadované peniaze mi vydať nemôžu. To už som bol na pokraji paniky.

Neprial by som vám ten pocit, keď vás jeden z pilierov globalizácie tohto sveta opustí. Nutne sa do vás vkrádajú kacírske myšlienky na čo, preboha, sa už človek v dnešnom svete môže spoľahnúť. Čo je ešte na tomto svete isté?!

Malajský kolega sa tváril trpezlivo, a ani po tejto skúsenosti nestrácal nádej. Len sa pýtal, či mám ešte nejaký nápad. A nápad sa dostavil! Automat, ktorý som využil v Kuala Lumpur patril najväčšej malajskej banke - to bola moja posledná šanca. Opýtal som sa, či niekde poblízku nie je pobočka tejto banky. Bola.

Pred serdangskou pobočkou najväčšej malajskej banky bol aj automat. Okamžite som na ňom ako kúzelník-iluzionista pred zvedavými očami malajského kolegu predviedol rutinérsky všetky úkony na to, aby namiesto zajaca z kúzelníckeho klobúka tentoraz vypadli peniaze z peňažného automatu. Po obvyklom hrkote nahlas zvažujúceho stroja sa opäť ozval v ten deň už zlovestne známy varovný signál a automat kartu vrátil. Do pobočky som vtrhol v stave najvyššej paniky. Bol som už zúfalo odhodlaný svojich peňazí sa domôcť a to s využitím všetkých dostupných prostriedkov až po medzinárodný škandál.

Už som ani nebol v stave vystáť nejaký rad a rovno požiadal malajského kolegu, nech ma ohlási u šéfa pobočky. Zakrátko sme sedeli v jeho pracovni. Bol to veľký, tučný, flegmatický, upotený, ale zdvorilý úradník. Vypočul si celú históriu, zobral opatrne moju VISA-kartu do rúk, dôkladne si ju prezrel, vyťukal si jej číslo na počítači a kamsi túto informáciu poslal. S výsledkom nebol spokojný. Začal som sa potiť, čo v Malajzii nie je žiadny problém. Ale ja som sa potil dvojnásobne.

Šéf pobočky zachoval pokoj. Ešte raz si prezrel všetky údaje na karte, požiadal ma o pas, opýtal sa na banku, ktorá mi kartu vydala (čo nepomohlo, lebo jej slovenský názov naozaj nemá nárok vyniknúť v medzinárodnej konverzácii) a potom zdvihol telefón. Volal do centrály v Kuala Lumpure.

Po celý čas sedel malajský kolega vedľa mňa a pokúšal sa ma držať nad hladinou beznádeje povzbudivými pohľadmi. Občas so šéfom pobočky prehodili zopár slov v malajčine, čo mohol byť rovnako príhovor za mňa, ako úvaha, či nie je na čase odhaliť medzinárodného podvodníka. Bol som sám uprostred neznámej krajiny a jediné plastikové spojenie s domovom a mojím kontom zlyhávalo krok za krokom. Telefónna linka s centrálou v Kuala Lumpur každú chvíľu vypadávala. V serdangskej pobočke vládol ospalý, provinčný pokoj. Nikto sa nikam neponáhľal a ja som sa vo svojom pote mohol už kúpať. Spomenul som si víťazoslávne, že potvrdenky z automatov si vždy odkladám. Prehrabal som všetky vrecká a ten zo supermarketu Sogo som skutočne našiel. Plný obnovenej energie a optimistických gest, nadšene som ho podal šéfovi pobočky. Zdvorilo sa pozrel na dokrčený, upotený papierik a zasa mi ho vrátil. Neurobilo to naňho žiadny očividný dojem. Telefonoval ďalej.

Keď telefónna linka vypadla po druhý krát a šéf serdangskej pobočky po tretí krát diktoval komusi tých nemálo údajov z mojej plastikovej kartičky, náhle nadvihol povzbudivo obočie. Svitla nádej. Ale stála na jednej podmienke, vlastne otázke.

„Ako sa volala vaša matka za slobodna?“ opýtal sa šéf serdangskej pobočky, keď sa ku mne dôverne nahol.
„Čo?!“ nechápal som.
„Meno vašej matky pred vydajom.“
„Ale... moja matka nemala nikdy žiadne VISA konto, ani teraz, ani pred vydajom.“
„Ale uviedli ste ju vo svojom dotazníku k VISA-karte, alebo nie?“
Tak ako som neznášal dotazníky a ako ma iritujú aj dnes, v tej chvíli som šťastne vydýchol a ochotne som diktoval.

Šéf pobočky si to meno nechal pre istotu ešte aj napísať na kúsok papierika. A bolo rozhodne prinajmenšom kuriózne počuť ako sa po malajsky vyslovuje meno mojej matky, ktoré ani u nás nie je obvyklé. Ale zabralo.

Dostal som svoje peniaze, šťastím vydýchol, srdečne potriasol ruku šéfovi serdangskej pobočky a aj malajskému kolegovi. A až keď som vyšiel von na rozpálenú ulicu, konečne som pochopil. Pochopil som, že kto iný ako svetoví bankári vie, že naozaj všetko na tomto svete môže byť neisté - len matka je vždy istá...