Slovensko

Električkou do raja

Tých, čo preleteli oceán, pričasto trápi jav známy ako - jet lag. Ide o chorobné príznaky preletu cez viaceré časové pásma – skrátka, pretočia sa vám hodiny v hlave, najmä keď letíte proti smeru času. A tak, keď je u nás v Bratislave noc, vy máte ešte deň. Zvlášť kruté je to poobede, lebo všade okolo je život a vám sa chce priam akútne spať. Hlava vám môže padnúť v každej nevhodnej chvíli. Takto, ešte poznačený prirýchlym striedaním kontinentov, som sa vybral na druhý deň po prílete do práce. Všetko prebehlo v poriadku, ale po ceste z laboratória som sa ešte zastavil na riaditeľstve nášho vedeckého Ústavu. A prišiel som v pravej chvíli, jeden z kolegov mal akurát malú oslavu. Tak sme posedeli, podebatili, vypil som asi dva poháre vína a v pohode odkráčal na električku. Nastúpil som dobre, lebo na električke bol nápis RAČA a my bývame štyri zastávky pred konečnou v Rači. Sadol som si k oknu, pozrel von – a náhle vypli prúd. Teda v mojej hlave určite. Moderná biológia tvrdí, že aj keď spíme, v mieste zvanom štvorhrbolie sú stále rozsvietené štyri pohotovostné žiarovky. Obávam sa, že v tej chvíli zlyhali, alebo aspoň niektoré z nich. A nastala tma tmúca a ticho ako v hrobe…

Neviem ako ste vy vyrovnaní s posmrtným životom. Ja som o tom nikdy poriadne neuvažoval. Nebolo to aktuálne, nebolo to ani perspektívne. Nič, čo by sa dalo zaradiť do týždenného plánu a na konci týždňa odškrtnúť. Na takéto úvahy prosto nie je dnes čas. Takže som na svoj vstup na druhý svet nebol psychicky pripravený. A tak ma úprimne zaskočilo ako rýchlo som ten prestup do inej ligy zobral na vedomie. Takmer ako samozrejmosť. Len som sa trochu čudoval. Tak toto je naozaj ten koniec všetkých koncov?! Veď sa len vžite do môjho pohľadu. Z úplného prázdna odrazu otvoríte oči a neviete, kde ste. Nad vami stojí podivuhodná ženská a hovorí vám čosi ako:

„Toto je koniec…“

Koniec? Koniec života?! Naozajstný koniec? Tak skoro?! A keby aj, tak takto som si anjela pri bráne nebeskej nepredstavoval! V zornom poli mojich ledva rozlepených očí sme v tejto chvíli tu na celom druhom svete boli len my dvaja – ja a ona. To by ale celkom sedelo, vždy som veril, že do raja nás uvádzajú ženy. Veď som ich zopár stretol aj tam na zemi a výlet s nimi do toho chvíľkového raja stál za to. Ale táto ženská bola akási čudná. Nepekná, úradná, neanjelská. Na toľko pochybností je jediná kontrolná otázka:

„Ale prečo?! A prečo tak skoro?“

Namiesto odpovede sa ten podivný tvor začal smiať, či skôr konsky hlasno a od pľúc rehotať. Vďaka tomu sa ukázalo, že má celkom neanjelsky štrbavé zuby. Keď sa dorehotala, povedala s istotou:

„Lebo sme v Rači.“

To bol záchytný bod. Rača, to poznám. A tento anjel – to budem asi v slovenskom raji. Štvrtá cenová skupina bez obsluhy. Rozhliadol som sa. Mala pravdu. Električkou sa do raja ťažko dostanete. Električky majú konečnú. Tam obracajú späť, do života. Tak som vystúpil…