Tenisový partner
V tenise je vždy dôležité s kým hráte. Sú totiž exoti, čo z rekreačného športu spravia peklo. Kvôli pochybnému víťazstvu totiž skúšajú všetky možné nefér triky, až sa viac hádate, než hráte. Skrátka, je lepšie keď si môžete vybrať s kým hráte. To najhoršie je, keď si vybrať nemôžete.
Jedného dňa to muselo prísť. Pred hlavnou budovou Ledig Housu zastalo auto a vyšiel z nej energický krátkovlasý chlapík s laserovým pohľadom. Akurát som šiel do knižnice v hlavnej budove a nemohol som sa mu vyhnúť. Ešte šťastie, že som si večer predtým náhodou listoval v propagačnom materiáli tejto spisovateľskej kolónie. Ten chlapík bol Francis Greenburger, majiteľ veľmi váženej literárnej agentúry a úspešný podnikateľ s nehnuteľnosťami. Predovšetkým to však bol a je finančný mecenáš Ledig Housu. No čo už, široko-ďaleko nikoho, tak som k nemu pristúpil, predstavil sa a povedal:
„Vitajte doma, Francis.“
Ocenil to slabým úsmevom. Správal sa nenútene, ústretovo, hoci v tom nebola žiadna srdečnosť. To nebol chlapík, s ktorým by ste si mohli plieskať po pleci, ale ani nafúkaný snob. Vošli sme do hlavnej budovy a po chvíli sa objavili aj ostatní. Po krátkej, milej a nezáväznej debate sa postavil na odchod a hovorí:
„Počul som, že všetci hráte tenis, čo keby sme si zahrali? Tak napríklad na budúci víkend, súhlasíte?“
Všetci sme boli nadšení a on odišiel. Keď sa to dozvedeli domáci Kathleen a Peter, nadšení neboli. Dokonca aj odmietli na ten veľký zápas s nami ísť. Dôvod bol prostý – náš mecenáš vraj veľmi rád hrá, pritom veľmi nerád prehráva a navrch, ten tenis mu naozaj nejde. Nech sa to zoberie z akejkoľvek strany, schyľovalo sa na kapitálny prúser.
Nerád prehrávam, Gustav!
Týždeň ubehol v úvahách – ako na to. Dilema hodná Šalamúna. Iste, mnohí z nás boli už iste hosťami u kohosi a teda zažili pocit vďačnosti. To ale bola dvojhodinová, možno maximálne dvojdňová udalosť. Skúste ale byť kohosi hosťom dva mesiace! A navyše, nadácia je takmer anonymná vec, ale tu máte svojho mecenáša na dosah ruky. A nielenže sa s ním zdvorilo porozprávate, ale navrch s ním máte aj hrať v športe tak individuálnom a neistom akým je tenis. A zásadná otázka znie, a na ktorú stranu štvorhry sa postavíte? Proti nemu, nabijete ho a ukážete sa ako nevďačník? Alebo ten zápas vypustíte a ukážete sa ako kompletný idiot, veď kvôli takým úľubám sme nemuseli ani hrať. Treťou možnosťou je postaviť na jeho stranu s rizikom, že to prehráte a všetka jeho (veľmi kultivovaná, ale nezakrývaná) zloba padne na vašu úbohú hlavu?
Francis napriek ideálnemu letnému počasiu, objednal halu, aby nás nemohol ani nečakaný dážď od toho dejinného zápasu odradiť. Keď sme sa zišli v hale, Francis bol v pohode a z nás ani jeden. Bol tam Daniel ako najlepší z nás, Otto a Monika, notorický básnik Mathias a ja. Tých ostatných som vždy vnímal ako suverénnych a sebestačných literátov, ktorí sa nemusia nikomu príliš klaňať. A predsa som v živote nevidel toľko roztrasených kolien a rozpakov. Sám som na tom nebol lepšie.
Na jednu stranu dvorca sa postavili Daniel s Ottom, na druhú Francis – a ja. Kto nás dal dokopy, ani neviem, ale do smrti nezabudnem ako nám to nešlo. Prehrávali sme úplne fatálne. V najhoršom sa na mňa Francis obrátil a celkom vážne mi povedal:
„Gustav, vieš, čo nemám rád…“
A už je to tu! To ma dožralo, čo som na tejto strane siete jediný?! A tak som mu rovnako vážne odpovedal:
„Počul som, že nerád prehrávaš, Francis, ale medzi nami – ak na mňa budeš takto hovoriť, tak sa ti tu na fleku poseriem a s kým to potom dohráš?!“
Jeho pohľad sa náhle zmenil, prestal sa mračiť a začal mi hovoriť – partner. A začalo sa nám dariť. Povzbudzovali sme sa navzájom a vyhrali!
Bola to tak zázračná premena, že mecenáš Francis hneď všetkých pozval do povestnej krčmy kdesi uprostred lesov na veľkú oslavu. Dorazili sme tam osprchovaní a v dobrej nálade. Ja som mal šichtu za sebou a tak som si zasadol k baru a s kýmsi pri pive bezstarostne klábosil. Ani vo sne mi nenapadlo, že sa môj „partner“ Francis pustí s Ottom a Danielom do ďalšieho súboja. Tentoraz v biliarde. Ľavým okom som ich síce videl, ale ostal pokojný – mňa k tomu nevolali a keby aj, po pravde poviem, že to hrať neviem. Tak som pil pokoje ďalej. Prvý štuch bol na Danielovi a vyznamenal sa. Druhý mal Francis, tretí išiel Danielov parťák Otto. No a štvrtý, štvrtý som mal byť opäť ja! Vôbec sa ma na nič nepýtali, len ma zavolali, nech si odohrám svoju časť v dvojici s Francisom. A ten mi hneď predostrel geniálny plán – ak štuchnem do tejto gule, tá narazí do tamtej, tá sa odrazí od mantinelu a vrazí do inej, tá sa pohne správnym smerom a zrazí tú rozhodujúcu do jamky. Aké jednoduché, stačí jeden štuchanec a sme víťazi – partner!
Pozeral som na nich ako na zjavenie. Dajú tágo do ruky amatérovi po troch pivách a chcú, aby tu, uprostred údolia rieky Hudson, robil exhibíciu?! Ale oni to mysleli VÁŽNE. Jeden cez druhého mi ten geniálny plán znovu vysvetľovali, lebo som tam stál ako pripečený a uvažoval ako z toho. Úniku ale nebolo, k biliardovému stolu sa začali trúsiť už aj miestni kibici a môj pivný post pri bare už opustili aj poslední kolegovia. Pozrel som na Francisa. Hypnotizoval ma pohľadom akoby sme hrali na newyorskej burze a mali ju celú položiť na lopatky. A Francis sa tváril akoby tu výhru už dopredu vybral. Veď mi veril!
Tak som sa naklonil nad biliardový stôl, nasadil tágo, zavrel oči a naverímboha štuchol. A tá šialená guľatá vec narazila do tej pravej, tá sa odrazila od mantinelu a vrazila do inej, ktorá sa váhavo, ale predsa pohla správnym smerom a zrazila tú rozhodujúcu guľu do jamky. Vyhrali sme! A čo sa čudujete, veď ak môže viera uzdravovať, môže viesť aj k výhre, nie?
