ZOČI-VOČI MALAJSKÉMU TIGROVI

Určite aj vy poznáte ten pocit, keď napriek porekadlu "všade dobre, doma najlepšie" je pre vás práve v danej chvíli všade lepšie, než doma. Domáce škriepky a hádky nielen politické, ale aj medzi priateľmi a kolegami, či v rodine, dosahujú takú intenzitu, že sa stávate zajatcom jedinej neodbytnej myšlienky - ak je všade dobre, tak načo sedieť doma? V takomto rozpoložení vás nutne musí napadnúť, že len pohľad zoči-voči napríklad takému malajskému tigrovi vám môže navrátiť vieru, že doma to predsa len nie je ešte to najhoršie, čo vás v živote a vo svete môže stretnúť. A tak som teda ušiel - do Malajzie.

Ako to už býva, očakávanie exotiky nebýva vždy napĺňané do takej miery a takým spôsobom, ako si predstavujeme. Namiesto koloritu zaostalej ľudožrútskej krajiny som našiel civilizáciu vo viacerých oblastiach vyspelejšiu, bohatšiu a veľkorysejšiu, než akú som zanechal doma. Jediného malajského tigra som videl vypchatého v Národnom múzeu a nezanechal na mňa ktovieaký dojem. Na uliciach hlavného mesta Kuala Lumpur ho tiež nestretnete, a tak mojou nádejou na liečbu šokom ostával sľubovaný výlet do malajskej džungle. Ten sme absolvovali na záver medzinárodnej konferencie v chránenej študijnej ploche Pasoh, v džungli s najvyššou hustotou stromov na svete. Bežný návštevník sem zavíta len výnimočne a ako sme sa na mieste dozvedeli, malajský tiger už vôbec nie. Táto ukážková džungľa je totiž obklopená kilometrami obrábanej pôdy a dedinského osídlenia. Organizátori výletu však považovali za dostatočne nebezpečný náš dobrovoľný výstup na vrchol tridsaťmetrovej duralovej konštrukcie s tromi vežami, ktoré slúžia pre štúdium všetkých poschodí džungľovej vegetácie. Nakoniec sme teda nepodpisovali reverz, že by nám nevadilo prípadné potykanie si s tigrom, ale omnoho vecnejšie prehlásenie, že v prípade nášho pádu z niektorej študijnej veže si následky ponesieme sami. Podpísal som s ľahkým srdcom a prvý sa hnal hore strmým kovovým rebríkom. To som samozrejme netušil, že na vrchu, v prieleze na samotnú plošinu veže, na mňa bude čakať malý, zelený, prudko jedovatý malajský had. Hneď mi bolo jasné, že padnúť z tejto veže je možné, hoci sa cítite (ako ja v tej chvíli) fyzicky zdatný i zručný. Cúvnuť sa už nedalo, lebo za mnou sa tlačili ďalší z tých, čo ľahkovážne podpísali reverz, že určite nespadnú a ak, tak na vlastné náklady. Zaujímavé, že prvé, čo ma napadlo v tejto ťažkej chvíli rozhodovania, bolo - urobiť si snímku nebezpečného hada. Ako stopu pre policajné vyšetrovanie príčiny postupného pádu celého zástupu cudzincov s odhaľujúcim dôkazom vo fotoaparáte jedného z nich. O snímku som sa naozaj pokúsil, ale výsledok bol nulový. Had mal skutočne dokonalé mimikry na pozadí zelených korún okolitých stromov. Kamera s bleskom mi mala naivne poslúžiť aj ako štít, a tak som nabral odvahu akosi sa okolo hada prešmyknúť na plošinu nad ním. Toto stretnutie dopadlo nakoniec bez následkov a na môj vzrušený opis toľkého dobrodružstva reagovali miestni znalci len pobaveným úsmevom. A aby nás zbavili pocitu, že sme priďaleko od civilizácie, na obedňajšiu prestávku v džungli nám rozdali balíčky zaručene pravých Kentucky Fried Chicken. Takto, vlastne nedobrodružne, ubehol môj pobyt v Malajzii až po posledný deň, keď som mal za úlohu už len príjemné okúpanie v bazéne univerzitného campusu, zbalenie kufrov a transport na letisko. A práve vtedy, medzi prvým a druhým bodom môjho denného plánu, sa to stalo! Z dodnes pre mňa záhadných príčin som sa pri preskakovaní tropického odvodňovacieho kanála (treba priznať, že neporovnateľne väčšieho oproti tým našim, netropickým) pošmykol a padol tak nešťastne, že následné jazvy môžem pokojne vydávať za stretnutie z naozajstným malajským tigrom. Jediným, nepodareným skokom som sa tak z absolútnej pohody krásneho dňa stal nešikovným aktérom krvavej príhody. Ubezpečujem vás, že ani veľmi milá starostlivosť malajskej letušky Elyany počas celého spiatočného letu ma celkom nevyviedla z trápneho pocitu, že som sa zachoval ako nemehlo. Môj profesor sa ma doma pokúsil utešiť tým, že mi prezradil, ako on pre zmenu padol v Sao Paolo do kanalizačnej šachty. Slovinský kolega a vydavateľský redaktor ma zasa listom ubezpečil, že má na stole rukopis cestopisu autorky, ktorej sa v rozpätí piatich rokov podarilo dvakrát padnúť do tej istej kanalizačnej šachty kdesi v Afrike. Ale korunu tomu nasadil až 72-ročný správca univerzitnej budovy, kde pracujem.

"Nič si z toho nerob," prihovoril sa mi súcitne, "u nás v dedine sme mali tiež takého jedného..."

Ten taký jeden u nich v dedine si v prvej polovici minulého storočia vyslúžil prezývku "vedec", lebo vychodil až päť tried základnej školy a bol teda najvzdelanejším široko - ďaleko. Tiež si ale vyslúžil povesť neskutočného nemehla, pretože sa mu podarilo pri naberaní vody z obecnej studne padnúť dolu hlavou do šesťmetrovej hĺbky. Nič sa mu nestalo, ale jeho matka vraj do konca života pri spomienke na toľkú hanbu krútila neveriaco hlavou a hovorievala: "Vzdelaný človek, a tak životu nepotrebný..."

Takže pozor, priatelia - malajský tiger môže byť nebezpečným spoločníkom, ale ani malajské tropické kanále netreba podceňovať!