AMERIKA 17

VÝHĽAD Z OKNA

Kdekoľvek na svete sa ocitnete po prvý krát a hneď na dlhšie, pozrite sa z okna izby, v ktorej bývate. Som presvedčený, že veľa ľudí znenávidelo New York a následne aj Ameriku, pretože tam bývali v nejakej zastrčenej štvrti a pol roka sa každé ráno a každý večer pozerali do ošarpanej steny domu oproti. Stalo by sa im to aj inde, nielen v New Yorku a nielen v Amerike. Mal som šťastie, že moje objavovanie Ameriky nezačalo práve v New Yorku (kadiaľ prechádza 80% tých, čo chcú objaviť tento kontinent a aj dlhšie pobudnúť). Ak len trochu môžete, začnite tiež z toho pokojnejšieho kraja, či stredu, tejto veľkej krajiny. No nech sa páči, ponúkam vám ako príklad svoj pohľad z iowského okna: Z najvyššieho poschodia internátu som prehliadol cestu pod nami, breh rieky a práve tú mohutný tok v tak nádhernej dvojitej zákrute, že to asi najskôr niekto namaľoval a potom prišla voda, aby podľa toho modelu robila ľudským očiam dobre. Za riekou bol nádherný park s mnohými stromami. Viedol k nemu most, ktorý som videl v ľavom rohu toho okenného obrazu. A aby to nebolo dosť, nad tým všetkým realistickým krásnom sa rozhodol pánbožko dať šancu abstrakcionistom. To nebo menilo farby ako žena, keď si skúša šaty. Koľko krát som celkom náhodou vzhliadol od práce a ostal v nemom úžase. Tá pestrosť, tie farebné odtiene, tie kombinácie! Do toho oblaky najneuveriteľnejších tvarov a odtieňov. Okrem celej škály medzi bielou až po tmavošedú aj jemne ružové až purpurové, ale i žltozlaté, dokonca modrasté. A na záver každodenne inej show mesiac tak veľký, že sa mu nemôže rovnať žiadny reklamný pútač. Navyše tento mesiac ponúkal ako bezplatnú službu stráž nad spánkom, ktorý tu bol tak široký ako pláne Iowy a hlboký ako tá rieka. Sto krát som stál pri tom okne a hovoril si - keby som bol fotograf, stačí len cvakať. Ale nie som fotograf a tak mi musíte už len veriť. Ten výhľad bol najlepším dobíjačom bateriek aký kedy bol na americkom trhu k dostaniu.
Mám na to svoju teóriu. "Homesick" ako hovoria Američania, teda "túžba po domove" ako hovoríme u nás, sa vám nevyhne ani keď vás budú domáci nosiť na rukách. Len sa prihlási o poznanie neskôr. Ale keď sa prihlási, možno sa vám stane to, čo nám, keď sme so spolužiačkou Sašou ako vysokoškoláci prvý krát v živote objavovali (vtedy tajomný a nedostupný) západ Európy. Prvé dni sme strávili vo Frankujte nad Mohanom a všetko, naozaj VŠETKO bolo iné! Keď sme na konci dňa stáli opustení na zastávke električky, plní dojmov z toho všetkého iného, obrátil som bezradne oči k čiernemu nebu a prekvapene vykríkol:
"Pozri, ten mesiac je ako u nás!"
Saša mi potom zvykla zavolať z Nórska, kam sa vydala, a hovoriť: "Dnes je u nás krásny mesiac, vidíš?"
Vyšiel som na balkón a ja som ho videl tiež! Verte mi, ak chcete v pohode prežiť dlhšiu dobu v cudzej krajine, nájdite si dobré okno.

AMERIKA 16

V OBKĽÚČENÍ FEMINISTIEK...

...a feministov s feminíčatami! Také masové publikum prilákala do jednej z najväčších sál Univerzity v Iowe prednáška známej americkej feministky Glorie Steinem. Upozornil ma na to Austrálčan Alan, keď sme odchádzali podvečer z akejsi našej spisovateľskej besedy.

"Je to tu, v neďalekej hlavnej budove Univerzity. Poď, pozrieme sa na to!"

Našli sme budovu aj sálu a náhle sa ocitli v mačkanici asi šesťsto vopred nadšených poslucháčok, poslucháčov a poslucháčat. Skutočne tam niektorí prišli ešte dokonca aj s nemluvňatami. Bolo to takmer ako náboženská procesia. A my s Alanom uprostred tej tlačenice. Stáli sme proti sebe a horúčkovito sa dohadovali, či ostať alebo nie, keď som periférne zachytil niečo, čo ma prinútilo reflexívne vystreliť akože vtipnú vetu:

"Haló, slečna vy ste príliš pekná na to, aby ste boli feministka!"

Počas môjho pobytu v Iowe som vystrieľal na všetky možné strany stovky vtipov. Vôbec som si nemyslel, že práve tento je najvtipnejší, ale čosi (volanie slobody slova?) ma primälo to vysloviť. Pritom som sa k tej slečne, čo sa davom prebíjala okolo nás, ani poriadne neotočil. Uvidel som totiž úkaz, ktorý ma dodnes privádza do údivu. Alan, keď to počul, pred mojimi očami sublimoval na dymovú clonu a vytratil sa bez pozdravu. Ten chlap skutočne UŠIEL a nechal ma tam napospas lynčujúcemu davu feministiek. Neostávalo, než sa pozrieť osudu priamo do očí. Môj osud v tomto prípade vyzeral naozaj veľmi pekne a šancu na prežitie mi dávalo, že okrem tejto devy si moju provokujúcu poznámku zjavne nikto nevšimol. A ani ona nebola nepriateľská, keď sa pristavila a s úsmevom opýtala: "A ako viete, že som pekná a ako viete, že som feministka."

Niečo som koktal, nebola to práve brilantná reč. Ale kým som sa vykoktal, zistil som, že asi nebudem lynčovaný a že táto deva, hoci sa hlási k feminizmu, ma nemieni vydať feministickej pomste. Zistila, že patrím k tej bande divných tvorov, čo píšu, a zišli sa tu z celého sveta. Asi aj preto ma zobrala na milosť. Ponúkla, že so mnou dokonca urobí rozhovor. Pracovala totiž pre miestne rádio a práve sa chystala urobiť rozhovor s Gloriou Steinem. Narýchlo sme si vymenili telefonáty a ona zmizla v dave. Opustený Alanom, ale poučený Joan (tak sa volal tá deva) som si našiel jediné zostávajúce miesto v sále, svetlá zhasli, rozžiarili sa reflektory, na pódium vstúpila za burácavého potlesku Gloria Steinem a začala strieľať do publika ďaleko ostrejšie vtipy než o aký som sa pokúsil ja. Počúval som, počúval a - zaspal. Nie po prvý krát, takmer na všetkých literárnych čítaniach v Iowe sa mi podarilo zaspať. Asi preto, že som dovtedy v živote počul niekoho čítať nahlas len rozprávky na dobrú noc. A toto bola teda dosť mizerná rozprávka. Veď sa mi ani veľmi dobre nespalo, snívalo sa mi, že ma tie feministky predsa len dostali a na ich inkvizičnom súde nepomohlo ani obetavé svedectvo Joan. Naopak Alan, ten mi tam zavaril...

Keď som sa zobudil, Gloria Steinem akurát odchádzala z pódia, ľudia vstávali a tlieskali. S úľavou som vydýchol, prežil som.

AMERIKA 15

V PIATOK NIE JE SVIATOK

15.

Miestna česká komunita (dobre čítate) v Cedar Rapids vybudovala zo zbierok skutočne reprezentačné "České a slovenské múzeum a knižnicu". Na otvorenie mali v sobotu prísť traja prezidenti - Bill Clinton, Václav Havel a Mikuláš Kováč. Ako jediný Slovák široko-ďaleko som dostal pozvánku oficiálneho hosťa a účastníka literárnej časti programu. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej strane som nevedel ako sa tam tých štyridsať kilometrov dostanem. Na bicykli to nešlo, autobusová doprava nášho typu - od dediny k dedine - tam neexistuje a auto som nemal.

Zveril som sa tým našej patrónke Mary, zauvažovala a nápad bol na svete: "Ty si predsa oficiálny hosť a reprezentuješ aj našu Univerzitu, tak nech ti poskytnú na víkend univerzitné auto."

Auto, Chrysler Sedan, som si naozaj v piatok poobede, z vlastnej zaneprázdnenosti na poslednú chvíľu, vyzdvihol v univerzitných garážach.

Dostal som kľúče, papiere a dokonca aj parkovacie povolenie. Spokojne som teda zaparkoval na privilegovanom mieste pri vchode do internátu, vyšiel do izby - a odpadol. Nič vážne, len únava z hektiky tých dní ma uložila do postele na dve hodiny. Keď som sa prebral a opláchol, šiel som poklebetiť do kancelárie s Mary. Privítala ma hneď vo dverách:
"Gustav, nevieš koho auto to parkuje pri vchode? Služba hlásila, že má zapnuté svetlá, ale to už bolo pred pár hodinami."
"Shit," hovorím, "to je ´moje´ auto!" a už som bol dolu.
Bolo to hneď jasné. Piatočný podvečer a batéria v háji zelenom. Do riti, čo som to za hovädo?! Zvädnuto som sa dostavil do kancelárie Mary, ktorá už odchádzala. Čo včul? Je po pracovných hodinách a ja zajtra MUSÍM ísť reprezentiť Slovensko, Univerzitu a vlastnú blbosť. Mary to zhodnotila na jeden telefonát, zavolala do univerzitných garáží, chytila nejakého oneskorenca a poslala ma späť k autu. Za desať minút prišiel univerzitný garážmajster s mašinou, vďaka ktorej by dokázal to auto rozložiť na šróbiky a poskladať späť. Vytiahol káble, otvoril kapotu, všetko to spojil, vyskúšal štartér, naskočilo to, poradil mi, aby som sa s tým chvíľu pre istotu previezol a zaželal mi príjemný víkend. Tak som sa chvíľu vozil po tmavých piatkových uliciach malého univerzitného mestečka a v duchu ďakoval tomu, že sa mi to nestalo u nás doma. Mojich v tej veci úradne zamestnaných a platených rodákov (pri fantasticko-hypotetickej utópii, že by mi ako zamestnancovi vôbec vlastná Alma Mater vložila niečo tak vzácne ako auto do rúk!) by iste vôbec nezaujímalo, že som tomu vzápätí zpizdil batériu, a namiesto pohotovej pomoci by ma asi za to všetko natreli na hnedo a nazvali niekoľkými veľmi neláskavými slovami. A ak to nie, tak jedno viem určite - určite by mi nezaželali príjemný víkend.

Keď hovoria prezidenti

Američania milujú prejavy pod holým nebom. V Cedar Rapids, pri otvorení celoamerického Českého a slovenského múzea, som mal možnosť vidieť ako to vyzerá na živo. Pozoruhodné bolo už to, koľko ľudí bolo ochotných prísť sa na tú slávu pozerať, hoci bariéry ich držali od pódia tak ďaleko, že to nemohli ani počuť. Moja pozvánka jediného zástupcu Slovenska za literatúru a umenie mi zaručovala, že som sa dostal až do sektoru prenosných stoličiek pod pódiom. Bolo mi pošepkané do ucha, že predo mnou sedí minister poľnohospodárstva štátu Iowa. To nebolo také zaujímavé ako fakt, že už sme mali druhú polovicu októbra bez babieho leta a pánovi ministrovi bolo len v obleku pri asi dvojhodinovom čakaní na začiatok ceremoniálu poriadna zima. Túlil sa teda ako vrabec-bezdomovec k obrovskej pani v obrovskom kožuchu, o ktorej mi bolo pošepkané, že je pani ministrová. Veľmi zaujímavá dvojica.

Otvárací ceremoniál začal nejaký senátor, ktorý vybehol na pódium ladným skokom a familiárne nás všetkých pozdravil:

"Dobr dan, drugove!"

Chladná odozva z publika mu rýchlo našepkala, že sa netrafil a zachraňoval to spŕškou vtipov o blbých Američanoch, čo ignorujú iné národy. No, blbec bol v tej chvíli on, ale musím povedať, že oproti našim politickým blbcom sa to aspoň pokúšal napraviť.

Moja účasť na otváracej slávnosti, ktorá trvala dva dni (ľudové tance, spev, koštovka českých jedál a samozrejme všadeprítomné "kolace"), bola v tom, že som pol dňa sedel v jednej sále s asi dvoma desiatkami autorov českého pôvodu od úplných amatérov až po slávneho emigranta Jozefa Škvoreckého. Najmä českí či moravskí krajania chodili popred naše stolíky a keď chceli, podebatili s dotyčným, a občas si dokonca aj nejakú knižku kúpili. Viacerí sa zastavili aj pri mojom stolíku a prehodili zopár milých slov. Ja som knihy nepredával, ale rozdal a to tak rýchlo, že som mal nakoniec dosť času sa tu aj rozhliadnuť. České a slovenské múzeum a knižnica v Cedar Rapids je skutočne reprezentatívna budova. V dobe otvárania však ešte veľa exponátov nemali. Bola tam zato veľká mramorová stena popísaná menami slávnych "Čechoslovákov" - dominovali na nej českí hokejisti a tenistka Navrátilová. Žiadneho Slováka som tam nenašiel, ale možno to mali byť len osobnosti, čo niečo dokázali v Amerike. V tej dobe sme ešte neboli hokejoví majstri sveta a o vynálezcovi Baničovi asi nevedia ani mnohí u nás. Mal som chvíľu voľna a tak som sa pridal k jednej turistickej skupine sprevádzanej staršou dámou v kroji, dobrovoľníčkou miestnej českej krajanskej komunity. Tých exponátov naozaj nebolo veľa (hlavne kroje, nejaké upomienkové predmety, stanovy krajanských spolkov...) a všetky boli českého pôvodu. Tá pani to asi tiež považovala za málo reprezentatívne a tak sa na záver obrátila s nadšením k niekoľkým secesným plagátom na stene a povedala:

"A toto je dielo veľkého slovenského maliara Alfonza Muchu."

Možno ju zmiatlo to slovensky znejúce meno. Mohol som vlastenecky pomlčať, ale nedalo mi to a vrátil som Alfonza Muchu späť do českej kultúry. Americkí turisti uznanlivo pokývali hlavou, ale v podstate im to bolo jedno. Tej pani nie. Bolo jej ľúto, že tak ľahko stratila jediného Slováka v expozícii. Aj mne to ako Slovákovi bolo ľúto, lebo ma dojala jej dobrá vôľa, čo vraj všetko zdolá. Na Andyho Warhola alias Andreja Varhoľu som si v tej chvíli trestuhodne nespomenul. Možno nabudúce...

AMERIKA 14

NO PROBLEM

14.

Let z Bostonu prebiehal v pohode až na to, že som tesne pred pristátím v Chicagu zistil, že na prestup do mestečka Cedar Rapids mi ostáva chabých päť minút. Privolal som letušku a poprosil, aby informovali posádku druhého spoju, že sa blížime. Lenže to už sme pristávali a nezdalo sa mi, že to celkom pochopila. Stále opakovala - no problem, no problem.

Lietadlo rolovalo nekonečne dlho k letiskovej hale a kým sa tie zástupy pred mnou vymotali von trvalo to celú večnosť. Konečne som vybehol chodbou od lietadla a pred vstupom do haly narazil na letušku, čo oznamovala nástupištia k ďalším spojom. Tak hovorím - zastavte to moje lietadlo, už idem! Letuška nahodila ten slabomyseľný úsmev, ktorý sedí na každú príležitosť, a automaticky odrapotala - no problem.

Ja ti dám - no problem! - odprskol som si v duchu a dal sa do behu. V tejto Amerike, keď je človek v trabloch, tak sa naňho takto vykašlú, hrozné!

Samozrejme, že môj ďalší spoj bol na druhom konci letiska. Čakal ma hotový maratón celou nekonečne dlhou halou spojený so slalomom ako som obiehal, prebdiehal a preskakoval všetkých a všetko, čo sa mi dostalo do cesty. Už som videl odbavovací pult k môjmu odletu a nevyzeralo to dobre. Nikto tam už nebol, okrem jediného stewarda zjavne otráveného, že ho tu nechali.

Dobehnem a volám: "Zastavte to lietadlo, som tu!"
"Aké lietadlo, pane?"
"Božemôj, aké lietadlo, no to, čo je tu na svetelnej tabuli - Cedar Rapids!"
"A odkiaľ letíte, pane?"
Bože, to je idiot?! To je predsa jedno, odkiaľ letím! Mal som chuť mu povedať, že z Tramtárie, ale určite by to nepochopil a povolal nejakého odborníka na Tramtáriu a iné ešte nepreskúmané časti Zeme. Američania sú precízni.
"Prilietam z Bostonu, práve sme pristali," povedal som odovzdane.
"Tak potom je to v poriadku, pane. Preleteli ste z východoamerického časového pásma do stredoamerického a do odletu vášho lietadla máte ešte hodinu čas."
"Kúrva, ale je tá Amerika veliká," povedal som si polohlasom po slovensky.
"No problem," odvetil automaticky steward.

AMERIKA 13

AMERIKA

LEKCIA MOJEJ BOHYNE

13.

Pri vedomí, že som dvojnásobným doktorom celkom vážnych vied sa vám chcem zveriť s jedným - tajomstvom? Možno to nie je tajomstvo, veď sa o tom chystám hovoriť, ale viera. Ja verím v to, že mám nad sebou (minimálne na cestách a teda minimálne cestovnú) Bohyňu. Odkedy som videl v Španielsku na každom kroku kultové miesta Panny Márie, volám ju Virgen - teda Panna. Veď kto iný, než svätica a navrch panna, by to so mnou vydržala? Táto patrónka na mňa dozerá, zachraňuje ma keď treba a ukazuje východ z labyrintu, keď sa do niektorého zamotám. Občas ma aj karhá za moju malovernosť. Toto je ten prípad.

Noc v Bostone

Autobus ma vyložil v Bostone na stanici Greyhoundu okolo pol deviatej večer. Už bola tma a začalo pršať. Mojou jedinou úlohou bolo ubytovať sa. Podľa vopred vytelefonovanej dohody medzi mojím priateľom Lacom z New Yorku a jeho priateľmi, Slovákmi v Bostone, to malo byť kdesi na okraji mesta. Vytvorili tu pozoruhodnú kolóniu našich slovenských rovesníkov vrátane napríklad gitaristu Juraja Buriana, ktorý tu vtedy študoval. Hneď som im zavolal. Nikto to nezdvíhal. Bol som pokojný, počkal pol hodinu a zavolal znovu. A potom znovu a znovu a znovu. Neboli doma ani pred polnocou. To už som začal byť nervózny. Vonku bolo hnusne daždivo a nešlo, len tak s veľkou taškou, šliapať ulicou a hľadať hotel. A spať som kdesi musel. Šiel som na informácie, tam mi poradili nejaké číslo, rozmenil som si na mince a vytočil. Bola to celomestská hotelová služba. Ich informácia bola veľmi stručná:

"Hotelovú izbu? Teraz, v Bostone?! Pane, vy žartujete, tu nie je ani jedna hotelová izba voľná!" "Nebláznite, v takom veľkom meste ako je Boston nie sú voľné izby?!"
"No samozrejme, vy neviete, že Boston je tento rok kongresovým mestom Spojených štátov?"

Vôbec som nevedel, že Boston je tento rok kongresovým mestom Spojených štátov a hlavne som netušil, čo to je - kongresové mesto. Ten hlas v telefóne mi to síce vysvetlil (v jednom roku sa konferencie a kongresy konajú vždy v jednom meste, aby si raz za čas zarobilo každé veľké mesto v USA), ale mne začali dochádzať mince a stále som ešte nebýval!

"Ale ja musím niekde spať!"
"Skúste Sheraton Tower, pane, ale za výsledok neručím..." posledná minca cinkla a spojenie skončilo. Každá rada je v takejto chvíli dobrá, ale vedel som, že toto bude pekne drahá rada. Nedalo sa ale nič robiť. Nastúpil som do taxíka a vydal sa v ústrety osudu.

Kto je osud

Na osud sa v tej chvíli zahrala moja Bohyňa. Dosť som ju asi naštval, lebo som si za hodiny cesty autobusom z Rochesteru do Bostonu aspoň dvadsať krát vyčítal dve veci - načo som si doma kúpil VISA kartu a načo som si k tomu ešte prikúpil aj IAPA kartu. Mať VISA kartu sa vtedy u nás ešte nenosilo (niektoré banky ju nevedeli ani vydať), ale vedel som, že do Ameriky sa zíde. Lenže len, čo sme prišli, otvorili nám konto v National Bank a tak som tú VISA kartu nemal ako použiť. Ešte väčšia somarina bola tá IAPA karta (International Air Passenger Association), ktorá mi za mastný poplatok zaručovala zľavy na prenajatie áut a na hotely v USA. Lenže auto som si, ako čoskoro po prílete vysvitlo, dokázal prenajať aj sám a lacnejšie a tie zľavy poskytovali len drahé hotely, kam by som v živote nevošiel. Karty VISA a IAPA mi teda podľa zrelej úvahy boli na cestách po Amerike na nič. Moja Bohyňa sa rozhodla dokázať mi opak.

Vitajte v Sheraton-Tower

Keď som do tohto super-moderného hotela v Bostone vstúpil, hneď som vedel, že je zle. Ale cúvnuť nebolo kam! Prešiel som obrovskou halou a pristúpil k recepcii. Pýtal som si izbu, ale nedívali sa na mňa s dôverou. Oblečený som bol tak ako som si myslel, že má vyzerať Američan, aby ho na ulici neokradli. Cez plece prehodenú tašku. A ešte napoly zmoknutý.

"Máte nejakú kreditnú kartu?" Vytiahol som kartu National Bank.
"To nie je kreditná karta," povedal recepčný odmerane a otočil sa mi chrbtom.
"Moment!" zareval som a z ponožky náročne, ale predsa vylovil dobre ukrytú VISA kartu.

Pozrel na to a zmenil kukuč. Pre istotu ju ale skontroloval. Asi fungovala (použil som ju naozaj prvý krát) a tak mi vydal kľúče, zavolal nosiča batožiny a zaželal dobrú noc. Mal som myšlienky na všetko iné, len nie na dobrú noc. Bol som naštvaný na tých mojich zatiaľ ešte neznámych krajanov, aj na toto daždivé kongresové mesto. A zatiaľ som sa viezol výťahom, ktorý sám o sebe vyzeral ako hotelová izba. Do toho mi nosič vykladal, ako rád by sa pozrel na Slovensko (samozrejme, najskôr sa ma zdvorilo opýtal odkiaľ som). Vyzeral na to, že by sa rád pozrel kamkoľvek, odkiaľ je niekto komu nesie kufre a tak som mu dal dolár, nech už neotravuje. V izbe som za sebou zabuchol dvere a teraz už nadával aj sebe ako ľahko rozhadzujem peniaze. Vyzeralo to zle.

Hneď som volal Lacovi do New Yorku, že čo to má znamenať. Napadla ho tá najnormálnejšia odpoveď ("slopú v nejakej krčme") a tak som sa naštval aj na neho (čo ma má čo posielať za chalanmi, čo nesedia doma na riti, keď ich ide navštíviť krajan na cestách?!). Zložil som telefón a rozhliadol sa po izbe - nič moc a za také prachy! Jediný luxus (okrem obligátneho televízora s diaľkovým ovládaním priskrutkovaným k nočnému stolíku?!) bol kávovar. Kávu nepijem, ale keď už za to platím krvavé doláre... - lenže nefungoval. To som bol na koni, hneď som volal recepciu. Za päť minút sa dostavil ktosi, kto mi na tom kávovare navaril nápoj, ktorý obvykle nepijem. Teraz už neostávalo, než ho vypiť. Keďže som ho vypil, nemohol som vďaka tomu zaspať. No, na porazenie!

O šiestej ráno počujem šuchot pod dverami. Šiel som sa pozrieť - bol to účet za izbu. A pekne mastný - cena za izbu, telefonáty a ešte nejaké dane. Ten účet bol dlhý skoro pol metra a prial mi dobré ráno. No, do kelu! Sadol som si na posteľ a uvažoval. Jedinou spoľahlivou obranou je útok. Odrazu ma osvietil ten najprostejší nápad - IAPA karta! Hneď som sa vrhol k taške. IAPA karta tam bola a k nej priložený hrubočizný zoznam hotelov a zliav. Nalistoval som bostonský Sheraton-Tower a práve ten dával hneď dve zľavy! Už som bol pokojnejší. Nahodil som na seba to najlepšie, čo som mohol (dokonca aj sako a kravatu) a zišiel do recepcie.

"Chcem hovoriť s manažérom hotela!"
Malá úklona a za chvíľu tu bol, vlastne bola.
"Čo môžem pre vás urobiť, pane?"
"Snáď sa o tom nebudeme vybavovať po stojačky," udržoval som tempo.
"Máte pravdu, nech sa páči."

Lenže namiesto toho, aby ma zaviedla do kancelárie (kde by sme si to "medzi nami babami" už ľahšie dohodli), vyšla spoza recepčného pultu a viedla ma tou obrovskou hotelovou halou ku kreslám.

Bol to trapas a hlavne - nebol to dobrý začiatok. Skúsil som to inak. Napadla ma spásna (až filozofická) myšlienka.
"Mimochodom, viete aký produkt v tomto vašom hoteli vlastne predávate?"
Toto ju trošku zarazilo. Slovo "produkt" je skvelé pre Ameriku, ale v súvislosti s hotelom to počula po prvý krát (a vlastne aj ja).
"Nie, neviem, čo to je?"
"Spánok," povedal som celom nevinne a potom som rýchlo nasadil smrtonosného Nelsona. "A teraz mi vysvetlite, milá pani, ako to, že som u vás nemohol spať?! Veď u vás som vo svojej izbe na tridsiatom poschodí počul o šiestej ráno metro!"
Rozohrané to bolo skvele, ale nie na takúto subtílnu bytosť. Zastavila a úprimne na mňa vyvalila oči.
"Metro? Na tridsiatom poschodí?!"
Zastal som a pokiaľ možno ešte suverénne potvrdil: "Metro". Ale to už som vedel, že niečo nesedí.
"A aké číslo má vaša izba, pane?"
"Číslo 3055, prečo?"
"Ach bože, to je izba, ktorú len veľmi neradi dávame. Susedí totiž s výťahom, takže to bol výťah, nie metro, čo ste počuli. Sorry."

Spľasol som. Následná debata v kreslách bola už stručná. Áno poskytujú zľavy držiteľom IAPA karty, ale len jednu. Vybral som si tú väčšiu, ale aj tak to nebolo žiadne víťazstvo. Zdvihli sme sa a mlčky kráčali k recepcii. Mal som už vystrieľaný celý zásobník, posledná salva patrila im - to bude smrteľný zásah na moju peňaženku! Náhle zastala:
"Naozaj ste nemohli spať, pane?"
"Naozaj, veď kvôli tomu viem, že mi ktosi už o šiestej ráno podstrčil pod dvere tento nemožný účet."
"Ach áno, účet..."
Pozrela na ten rozsudok finančnej smrti a zobrala mi ho z rúk.
"Nechajte to na mňa, pane. Niečo s tým urobíme."

Keď som pri odchode vracal kľúče, účet bol až o polovinu nižší, než pôvodne. Zaplatil som to VISA kartou. Bola to veľmi poučná lekcia o tom, že nemám provokovať svoju Bohyňu. VISA kartu mám dodnes. Namiesto IAPA karty vybavila moja Bohyňa už pomaly celé ľudstvo mobilnými telefónmi. Pokojne popíjajte, veď uvidíte, až zavolám!