Egypt

Príbuzní v ďalekej cudzine

Vždy som si myslel, že príbuzných v ďalekej cudzine môžu mať len ľudia. Ale asi sú aj výnimky.
Jedného dňa sa v malej oravskej dedinke, uprostred Európy, kde máme rodinnú drevenicu, objavil tučniak. Pravdupovediac, bol tam už pekne dlho, ale my sme ho objavili až vtedy, keď som musel zísť z nášho kopca dolu do obchodu so železiarskym tovarom. Pre spestrenie som so sebou zobral našu šesťročnú dcéru Veroniku. A tá, ako inak, toho tučniaka objavila na polici nad pokladňou železiarstva. Pochopiteľne, nemohli ju zaujať klince, farby, ani sekery a pílky, ale tučniak v železiarstve predsa len nie je každodenná záležitosť. On tam navyše stál už pekne dlho a čierny plyšový kožuch mal poriadne zaprášený. Našej Veronike to nevadilo, ona potrebuje darčeky pri každej príležitosti. Aj pri príležitosti nákupu klincov. Povedal som však rázne nie.

Môj odpor k tučniakovi trval týždeň, čo je dosť slušný výkon. Ale nakoniec som už Veronikine pomrnkávania a túžobné volania nedokázal dlhšie počúvať. Šli sme sa na tučniaka teda aspoň pozrieť – len pozrieť. Veronika bola nadšená. Ale aj majiteľ obchodu bol nadšený. Pochopil, že je to jeho životná šanca. Toho tučniaka (ktorý vďaka batériám čaptavo chodil, mával krídlami a vydával akési elektronické tučniacke zvuky) musel zobrať na predaj asi vo chvíľkovom pominutí zmyslov. My s Veronikou sme mu preto museli pripadať ako poslovia z nebies.

„Dám vám zľavu.“
To som považoval vzhľadom k vrstve prachu na tučniakovi za pochopiteľné. Ale nie nevyhnutné, veď sme sa prišli len pozrieť.
„Pozrite, len sa pozrite.“

A tak sme sa pozerali ako tučniak čaptavo chodí, máva krídlami a vydáva akési elektronické tučniacke zvuky. Mne na tom nepripadalo nič mimoriadne lákavé. Veronika a majiteľ obchodu boli celí bez seba. Ale to nemalo byť všetko.

„Ale to ešte nie je všetko,“ dramaticky prehlásil majiteľ, keď tučniak dočaptal, dokýval krídlami a dokvákal. „Toto,“ zatváril sa majiteľ tajomne a zobral nič netušiaceho tučniaka do rúk, „toto je – samec! A mám aj samičku!“ A vzápätí doniesol odkiaľsi zo skladu škatuľu a z nej vytiahol presne rovnakého tučniaka ako bol ten z regálu. Postavil ich vedľa seba.

„Otecko tučniak – mamička tučniačka, nech sa páči!“

Pozreli sme na seba s Veronikou v nemom úžase – tučniacka farma v Oravskej Lesnej? Malé plyšové tučniačatá ľahko a rýchlo?! Než by som stratil aj posledné zvyšky súdnosti, rázne som dal najavo, že táto svadba je možná len cez moju mŕtvolu. Vzápätí mi malá Veronika jasne dala najavo, že ak nič nekúpime, mám počítať aj s jej mŕtvolou. Majiteľ bol na mŕtvicu už dávno. A do toho teraz ešte aj dvaja tučniaci čaptajúci, kývajúci krídlami a kvákajúci niečo v ich rodnej, elektronickej reči.

Považujem za veľké víťazstvo zdravého rozumu, že sme odišli len so samičkou (tou nezaprášenou). Nepripomínajte mi, prosím, že sme sa šli len pozrieť. Výsledkom bol jasný kompromis.

O mesiac sme s mojou dobrou ženou Janinou zavítali v rámci dovolenky do egyptskej Hurghady. Pôvodne pustá rybárska dedinka, premenená za pár rokov v turistické centrum plné hotelov, pláží, bazénov a obchodíkov. To isté je Kuta na Bali, alebo ktorákoľvek chorvátska dedinka na jadranskom pobreží. Obchodíkov v Hurghade nie je veľa a len jeden z nich sa tváril, že je dokonca „duty free“. Zlákalo nás to, prešli sme ním, nič sme nekúpili. Ale priniesli sme domov dobrú správu. Naša tučniačka má v Hurghade strýka. Stojí tam na polici pokrytý prachom a čaká, kedy príde miestna Veronika a zoberie si ho domov aj s tetou schovanou kdesi v sklade…