ČO JE AMERIKA

Na Slovensku hovoríme "To je Amerika" ako veľmi stručný opis niečoho obdivuhodného a mimoriadneho. Ale len malá časť tých, čo tento výraz používajú, môže preveriť to, čo je Amerika aj v skutočnosti. V univerzitnom mestečku Iowa City špeciálne Centrum medzinárodných štúdií deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchajwanu, registruje všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dáva na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Strávil polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom na rešpektovanie môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Súhlasil som, Bruce zavolal a o dva dni sme už sedeli spolu na pive. Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. To bol len ďalší dôkaz, že na Slovensku naozaj bol.

Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v ňom profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som pre to asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma: "Nič nie je stratené. Toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.

O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale bol to omyl.

"Chyť sa kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy. "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."

"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.

"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"

Bruce pridal plyn, ja som podľa v detstve načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy. Krajina pod nami bola plná farieb a každú minútu ponúkala nové pohľady a scenérie, ktoré si pri riadení auta nemôžete všimnúť. Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať, ale keď ma začal upozorňovať na polia, vhodné pre núdzové pristátie, radšej som nechal kontrolu riadenia lietadla až do konca jemu. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.

"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."

Celkom s ním nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu - a aj pre istotu - pristávací manéver urobil s bravúrou sám. Aj toto je Amerika.