Egypt

Príbuzní v ďalekej cudzine

Vždy som si myslel, že príbuzných v ďalekej cudzine môžu mať len ľudia. Ale asi sú aj výnimky.
Jedného dňa sa v malej oravskej dedinke, uprostred Európy, kde máme rodinnú drevenicu, objavil tučniak. Pravdupovediac, bol tam už pekne dlho, ale my sme ho objavili až vtedy, keď som musel zísť z nášho kopca dolu do obchodu so železiarskym tovarom. Pre spestrenie som so sebou zobral našu šesťročnú dcéru Veroniku. A tá, ako inak, toho tučniaka objavila na polici nad pokladňou železiarstva. Pochopiteľne, nemohli ju zaujať klince, farby, ani sekery a pílky, ale tučniak v železiarstve predsa len nie je každodenná záležitosť. On tam navyše stál už pekne dlho a čierny plyšový kožuch mal poriadne zaprášený. Našej Veronike to nevadilo, ona potrebuje darčeky pri každej príležitosti. Aj pri príležitosti nákupu klincov. Povedal som však rázne nie.

Môj odpor k tučniakovi trval týždeň, čo je dosť slušný výkon. Ale nakoniec som už Veronikine pomrnkávania a túžobné volania nedokázal dlhšie počúvať. Šli sme sa na tučniaka teda aspoň pozrieť – len pozrieť. Veronika bola nadšená. Ale aj majiteľ obchodu bol nadšený. Pochopil, že je to jeho životná šanca. Toho tučniaka (ktorý vďaka batériám čaptavo chodil, mával krídlami a vydával akési elektronické tučniacke zvuky) musel zobrať na predaj asi vo chvíľkovom pominutí zmyslov. My s Veronikou sme mu preto museli pripadať ako poslovia z nebies.

„Dám vám zľavu.“
To som považoval vzhľadom k vrstve prachu na tučniakovi za pochopiteľné. Ale nie nevyhnutné, veď sme sa prišli len pozrieť.
„Pozrite, len sa pozrite.“

A tak sme sa pozerali ako tučniak čaptavo chodí, máva krídlami a vydáva akési elektronické tučniacke zvuky. Mne na tom nepripadalo nič mimoriadne lákavé. Veronika a majiteľ obchodu boli celí bez seba. Ale to nemalo byť všetko.

„Ale to ešte nie je všetko,“ dramaticky prehlásil majiteľ, keď tučniak dočaptal, dokýval krídlami a dokvákal. „Toto,“ zatváril sa majiteľ tajomne a zobral nič netušiaceho tučniaka do rúk, „toto je – samec! A mám aj samičku!“ A vzápätí doniesol odkiaľsi zo skladu škatuľu a z nej vytiahol presne rovnakého tučniaka ako bol ten z regálu. Postavil ich vedľa seba.

„Otecko tučniak – mamička tučniačka, nech sa páči!“

Pozreli sme na seba s Veronikou v nemom úžase – tučniacka farma v Oravskej Lesnej? Malé plyšové tučniačatá ľahko a rýchlo?! Než by som stratil aj posledné zvyšky súdnosti, rázne som dal najavo, že táto svadba je možná len cez moju mŕtvolu. Vzápätí mi malá Veronika jasne dala najavo, že ak nič nekúpime, mám počítať aj s jej mŕtvolou. Majiteľ bol na mŕtvicu už dávno. A do toho teraz ešte aj dvaja tučniaci čaptajúci, kývajúci krídlami a kvákajúci niečo v ich rodnej, elektronickej reči.

Považujem za veľké víťazstvo zdravého rozumu, že sme odišli len so samičkou (tou nezaprášenou). Nepripomínajte mi, prosím, že sme sa šli len pozrieť. Výsledkom bol jasný kompromis.

O mesiac sme s mojou dobrou ženou Janinou zavítali v rámci dovolenky do egyptskej Hurghady. Pôvodne pustá rybárska dedinka, premenená za pár rokov v turistické centrum plné hotelov, pláží, bazénov a obchodíkov. To isté je Kuta na Bali, alebo ktorákoľvek chorvátska dedinka na jadranskom pobreží. Obchodíkov v Hurghade nie je veľa a len jeden z nich sa tváril, že je dokonca „duty free“. Zlákalo nás to, prešli sme ním, nič sme nekúpili. Ale priniesli sme domov dobrú správu. Naša tučniačka má v Hurghade strýka. Stojí tam na polici pokrytý prachom a čaká, kedy príde miestna Veronika a zoberie si ho domov aj s tetou schovanou kdesi v sklade…

Mexiko

Svet je malý

Pred svojou prvou cestou do Mexika na spisovateľský kongres som o tejto zemi nič nevedel. Dokonca som nevedel ani to, že už tam je na ročnom pobyte môj vedecký kolega a keď som sa konečne odhodlal skontaktovať sa s ním, vyzeralo to beznádejne. Na moje faxové správy neodpovedal. Ako sa neskôr ukázalo, ani nemohol. Fax im z kancelárie laboratória práve ukradli. Môj telegram, ktorý stál náš laboratórny rozpočet dvojmesačný prídel na poštovné, k nemu nikdy nedorazil. E-mailové spojenie sme nemali a list som mu posielal až v dobe, keď už podľa všetkých skúseností s poštovým spojením, bolo neskoro.

A práve ten list dorazil proti všetkým zvyklostiam o týždeň skôr, deň pred mojím odletom. Kolega hneď zavolal späť a tak sme si stihli na poslednú chvíľu povedať, že letím a že ma bude čakať na letisku v Mexico City. A letel som.

Moja cesta bola o to napínavejšia, že som nielenže letel prvý krát do Mexika, ale z Mexico City som sa musel ešte dostať čím skôr do stovky kilometrov vzdialeného mesta Guadalajara. Môj kolega však splnil perfektne úlohu občerstvovacej stanice na mojej ceste do neznáma. Privítal ma na letisku a zoznámil s miestnym pivom značky Montejo i polievkou zvanou pozole. Podal mi tiež obšírny výklad toho, čo mám, môžem a nesmiem, posadil ma večer do autobusu do Guadalajary a poprial šťastnú cestu.

Kto kedy cestoval nočnými mexickými autobusovými linkami vie, že je to luxus u nás nevídaný ani na medzinárodných linkách. Malo mi byť teda pohodlne a dobre, ale nebolo, lebo som sa hnal nocou kamsi do neznáma. A na diaľničných mýtniciach lemovali cestu nielen stráže vojakov, ale aj hliadky podivuhodných civilistov v pončách, s takou výzbrojou v rukách ako keby sme prekračovali frontovú líniu. Do Guadalajary som toho veľa nenaspal.

Okolo piatej ráno som konečne vystúpil na autobusovej stanici v Guadalajare. Bolo to mojich prvých dvanásť hodín na mexickej pôde a zatiaľ som z Mexika videl hlavne vnútrajšok zatemneného autobusu. Teraz ma čakala ďalšia úloha, dostať sa taxíkom do hotelu. A nie je to také jednoduché V takýchto chvíľach má cudzinec dva problémy - aby ho neokradli už pri platení a aby ho neokradli dodatočne pri ceste taxíkom. Dánskych kolegov na ceste na ten istý kongres obrali v neskorú nočnú hodinu uprostred Mexico City. Malý zelený taxík so štátnou licenciou ich zaviezol do bočnej uličky, kde na nich už čakali taxikárovi kumpáni. Preto som od svojho kolegu dostal jednu dobrú radu a jedno varovanie. Dobrou radou je vyhľadať na stanici búdku so službou „Pre-paid taxi“. V Mexiku (ale aj inde, napríklad v Indii alebo Malajzii) majú múdru inštitúciu predplatenej cesty taxíkom Oznámite kam idete, oni vás zúčtujú, vydajú potvrdenku a na tú vás privolaný taxík odvezie kam treba. To druhé možné okradnutie som očakával na zadnom sedadle rozheganého taxíka s absolútnym odovzdaním. Obložil som sa batožinou a v duchu preberal obidva nacvičené údery karate, z ktorých jeden je údajne smrteľný, ale stále si ich pletiem. Nezvyknem sa báť, ale tiež si nezvyknem robiť ilúzie. Kolega varoval, že to najhoršie môžem očakávať, keď taxikár sám od seba zastaví v nejakom tmavom parku. A presne tam sme skončili.

Ulice Guadalajary boli skoro ráno pusté a šli sme dlho, keď taxikár náhle zastavil na okraji neznámeho, tmavého parku. Rýchlo som sa rozhliadol, z ktorej strany príde útok. Ale na pustej ulici sme boli sami. Nechápavo som sa pozrel na taxikára. Ani zaviesť do hotela, ani okradnúť – čo ten šialenec vlastne chce? Taxikárovi som na začiatku cesty nahlásil meno hotela „Plaza del Sol“. Ten dobrý muž ma naozaj zaviezol, ale na námestie, ktoré sa volalo „Plaza del Sol“. Keď mi medzinárodným gestom naznačil, že sme na mieste, bolo mi jasné, že mám celkom nečakaný problém. Nemal som na celú niekoľkomiliónovú Guadalajaru žiadny iný orientačný bod než názov hotela „Plaza del Sol“, ktorý sa tak nešťastne zhodoval s pustým námestím a parkom. Taxikár nerozumel anglicky a ja neviem po španielsky. Môžem vás ubezpečiť, že najopustenejší na svete si pripadáte okrem iných príležitostí aj vtedy, keď vám ani vlastný taxikár nerozumie. Vystúpiť s celou batožinou bol nezmysel. Nemal som kam ísť a iný taxikár by nebol o nič múdrejší. Taxikárovi som nemal čo povedať navyše, len opakovať „Plaza del Sol“. Na to on ochotne kýval hlavou a ponúkal ma vystúpiť. V šachu sa tomu hovorí patová situácia.

V rannom šere som sa bezradne rozhliadol okolo seba. V neznámej krajine a v neznámom meste, tisíce kilometrov od domova, som hľadal akýsi záchytný bod, náznak, pokyn z nebies, ktorý mi dá nádej a povzbudenie ako pokračovať. A našiel som ho. Na tej strane taxíka, kde som sedel, stál dlhý rad nízkych budov, ktoré tvorili kratšiu stranu štvorcového námestia s parkom. Všetky budovy tvorili obchody, alebo reštaurácie. Všetky boli zatvorené a tmavé. Len jediná z nich, práve tá pred ktorou sme stáli, mala do ustupujúcej tmy vysvietený veľký neónový nápis a na ňom jediné slovo - SLOVENSKO. Najskôr sa mi zdalo, že mám z nevyspatia asi už halucinácie. Ten nápis sa sem a vlastne nikde na svete okrem Slovenska nehodil - bol totiž naozaj písaný po slovensky. Nebolo to anglické SLOVAKIA ani španielske ESLOVACA, ale naozaj našské domácke SLOVENSKO. Nemohol to napísať nikto iný, než nejaký Slovák, ktorý sem zablúdil dlho predo mnou a zjavne nielen prežil, ale ešte tu aj vybudoval odkaz na našu spoločnú domovinu. Pri pohľade na ten neónový nápis mi došlo, že tu sa jednoducho stratiť nemôžem.

Ten hotel s nešťastným názvom „Plaza del Sol“ sme našli krátko na to v opačnom rohu námestia.

Gruzínsko

Semišky

Keby som bol Elvis Presley, tak vám túto príhodu o semiškách, ktoré mi verne slúžili dvanásť rokov, odspievam. Mal som tie svoje aspoň tak rád, ako Elvis tie jeho v piesni „Blue Suede Shoes“. Moje boli šedo-striebristé, mäkké, jemné, pohodlné topánky až po kotníky. Kúpil som ich počas vojenskej služby v obuvníckom družstve invalidov posádkového mesta, keď som sa po roku povinnej služby chystal do civilu. Boli prekvapujúco lacné, ale poctivá ručná práca - a aj o tom tento príbeh je.

Je hrozné cestovať krajinou, ktorá sa ešte len sťažka dostáva zo stredoveku do modernej doby, ako napríklad India. Ale ešte hroznejšie je cestovať krajinou, ktorá sa vďaka bratovražedným občianskym vojnám do stredoveku vrátila - a to je Gruzínsko. Krajinu, ktorá aj v minulej biede socializmu dokázala byť oázou hojnosti a nadbytku, naša spisovateľská výprava zastihla v stave úplného rozkladu a apatie. Celá krajina akoby ochrnula. Predstavte si napríklad pohľad na idúce nákladné auto. Na jeho vonkajšej palivovej nádrži bola taká vrstva hliny, že na nej už vyrašil záhon mladej trávy. Autobus, ktorý našu spisovateľskú výpravu vozil, mal priestrely v oknách. Prasknuté, alebo prestrelené okná áut (a videli ste ich neustále) v tejto krajine nevymieňajú, niet za čo. Naša literárna konferencia bola jedným z najdivokejších literárnych dobrodružstiev, aké som dovtedy zažil. Organizátori sa spoliehali predovšetkým na finančnú pomoc svojich priateľov. Typicky gruzínsky pevný okruh priateľstva však z významnej časti tvorili zrejme príslušníci trhu zvaného čierny, alebo tiež králi šedej ekonomiky. Ich podpora literatúre bola obdivuhodná, ale tiež dosť svojská. Každý deň prišlo nejaké iné auto luxusnej zahraničnej značky a jeho osádka bez slova vyložila basu whisky a kartóny cigariet Marlboro. Zjavne sa domnievali, že toto sú základné pohonné látky našich literárnych diskusií a aktivít. Zdá sa, že Gruzínsko je asi jediným štátom sveta, kde má literatúra až takú váhu aj u miestnej mafie. Z charakteru takéhoto zázemia sa dá predvídať, že program našej konferencie bol nepredvídateľný. Stávalo sa, že nás gruzínski organizátori proste opustili a my sme, udržujúc ako-tak rytmus nášho pracovného programu, čakali v neistote, čo bude ďalej. Tak sme sa v tretí deň konferencie ocitli na „exkurzii“ akejsi veľmi zapadnutej časti krajiny. S príšernými cestami naprieč strmými horami neznámo kam. Samopalmi vyzbrojení milicionári nám ochotne otvárali závory vymedzujúce tie úseky cesty, ktoré má vraj pod kontrolou miestna povstalecká gerila (ani sme nevedeli, že je v Gruzínsku nejaké povstanie!), ale za dňa vraj nebezpečie nehrozí. Náš šofér sa po celý čas tváril, že ak by nás nejakí odbojníci aj zastavili, asi by ich poznal po mene. Obchádzali sme teda zátarasy a prebíjali sa cestami, kde sa nedalo pre jamy v hojnosti predčiace dobre vyvinuté ovčie kiahne ísť priamo viac ako päťdesiat metrov. Naše trmácanie skončilo náhle a bez varovania v jednom malom mestečku. Tu nás organizátori jednoducho na námestí vyložili z áut a odišli niečo vybavovať.

Pre cudzinca ostáva vo chvíľach čakania jediná, nervy upokojujúca činnosť - fotografovanie. A tak sme vytiahli malé, automatické fotoaparáty a vo viere, že užitočne míňame čas, sme fotili. Zaujala nás najmä chatrná búdka, akýsi drevený stan s nápisom „Remont obuvi“. Bola to opravovnička topánok. Ale to by nebolo až také zaujímavé ako pohľad na malé dievčatko a psíča vo dverách tejto opravovne. Obaja boli ufúľaní a detsky zvedaví, keď tak na nás vykukovali z dverí. Rozkošný záber za každých okolností. Urobili sme každý zopár sníčkov, keď sa v tom ozvala ruština s gruzínskym prízvukom:

„Kde je ten Slovák?!“

Táto otázka patrí k záhadám, s ktorých som už zažil zopár a ich vysvetlenie sa už do smrti nedozviem. Je totiž naozaj záhadou prečo si z nás všetkých – Maďara, Slovinca, Chorváta, či Rumuna - vybral neznámy miestny muž práve mňa a ako vedel, že som Slovák. S nádejou na akési pozoruhodné vysvetlenie som sa k nemu ochotne prihlásil.

Muž patril k tomu typu, ktorý stretnete v Gruzínsku, tak ako v Indii, či Mexiku. Svoj život trávia tým, že postávajú, či posedávajú v húfoch na uliciach miest a dediniek, debatujú, popíjajú čaj a veľmi pozorne sledujú čokoľvek sa v ich zornom poli pohne. Vôbec najlepšie by bolo pri prechádzaní „ich“ ulice, každému sa zdvorilo pozdraviť. Práve oni totiž tvoria „mienkotvornú“ stráž každej takejto uličnej komunity. Hneď vás ošacujú a ak sa im nezdáte; to najlepšie, čo môžete urobiť, je čím skôr sa vzdialiť. Najhoršie, čo sa vám môže stať je nutnosť od nich niečo chcieť, či od nich akokoľvek závisieť. Sú tou vrstvou chudobných národov, ktorá tvorí najpočetnejšiu základňu štátu. Predpokladám, že veľa toho nenaprodukujú, ale je veľmi užitočné byť s nimi zadobre. Z tohto dôvodu náš rozhovor s neznámym mužom (neoholeným a v šatách od nosenia ošúchaných) začal tým najhorším možným variantom. Muž pristúpil tesne ku mne, pozrel sa mi priamo do očí a opýtal sa provokujúcim, zvýšeným hlasom:

„Prečo fotíš mrzáka?!“

Vedel som, že je zle. V tej búde s nápisom „Remont obuvi“ asi sedel mrzák. To je pri tomto remesle celkom bežné. Nevidel som ho, nevedel som o tom, ale to nie je ospravedlnenie. Neznámy muž si bol absolútne istý, že je v práve dať lekciu cudzincovi a vedel, tak ako ja, že sa pri tom môže plne spoľahnúť na solidaritu svojich uličných kumpánov. Mrzáci a deti sú v každej krajine nedotknuteľní. Beda každému cudzincovi, čo v tejto veci urobí chybu. A ja som tú chybu (hoci nevedomky) urobil.

Ako to už v takej chvíli býva, tí čo mi mali pomáhať, stáli mlčky okolo a prizerali sa ako toto nečakané divadlo dopadne. Kumpáni neznámeho sa pomaly začali sťahovať do kruhu okolo nás a naťahovali uši. Záležalo na každom slove a mne bolo jasné, že môžem hovoriť o čomkoľvek len nie o mrzákovi. Tým by som mužovi nahral šancu na iste už dobre pripravené poučenie pre arogantného, namysleného, necitlivého cudzinca.

„Viete, drahý priateľ,“ začal som opatrne. V zúfalej snahe vymyslieť niečo som sa pozrel zamyslene na svoje topánky, na svoje milované semišky, a spásna odpoveď bola na svete. „Odfotil som si váš „Remont obuvi“, lebo my u nás doma už žiadne opravovne obuvi nemáme.“

„To myslíte vážne?!“ pozrel sa na mňa prekvapene, ale tiež podozrievavo ten muž. Cítil, že ho vlečiem do neznámej témy a nerád sa vzdával tej svojej.

„Úplne vážne! Predstavte si, že u nás sa vyrábajú už tak mizerné topánky, že sa ani neoplatia opravovať. Samá umelá hmota. Rovno ich musíme vyhadzovať.“

„No toto?!“ začudoval sa potešene muž. Je vždy dobré, keď sa práve takíto predstavitelia miestnej mienky dozvedia od cudzinca čosi, čo im dáva pocit nadradenosti. V tej chvíli radi prepínajú na pohostinnú blahosklonnosť. „To ste na tom zle...“

„To teda sme,“ ochotne som pritakal.

„Kam ten svet speje,“ rozhodol sa udržiavať konverzáciu muž, ale vtom sa ešte na chvíľu, akoby sa len nerád vzdával možnej škriepky, chytil mentorského tónu. „No a keď už fotíš takú búdu, prečo neodfotíš niečo naozaj pekné!“

Muž urobil široké gesto po námestí, kde naozaj nič pekné nebolo. Vďaka tomu som si ale všimol, že kruh zvedavcov sa unudene rozchádza. Bolo vyhrané, stačilo sa len držať olejovacej techniky lichôtok.

„Šetrím si film na vaše krásne hory.“

„Ach áno,“ ochotne prikývol muž, „naše krásne hory“. Pozrel sa pozorne po vzdialených horách, akoby chcel skontrolovať, či sú ešte také krásne ako každý deň, a potom už celkom vecne dodal: „Bývam neďaleko, poď na vodku...“

Túto príhodu som s hrdinským pátosom, ktorý nasleduje vždy po veľkom strachu a šťastnom konci, rozprával po návrate domov žene. Tú však ani tak nezaujala moja dodatočne veselá príhoda ako stav mojich semišiek.

„Tie nemožné topánky už nosíš celú večnosť. Mal by si si kúpiť nové!“
Práve som sa vyzúval a tak som semišky zobral rozhorčene do rúk.
„Nové topánky?! Za tieto nezničiteľné, posledné ukážky poctivej ručnej práce?!“

Strčil som topánky žene pod nos ako dôkaz. Vševedúco potriasla hlavou a skôr než ma ponechala mojim naivitám, poznamenala: „Tak sa na tie svoje nezničiteľné topánky lepšie pozri.“

Pozrel som sa na svoje nezničiteľné topánky a mal som pocit blížiaceho sa infarktu. Ich podrážky boli naprieč šľapou kompletne prelomené. Už keď som stál pred gruzínskym „Remontom obuvi“ a zvádzal slovný súboj s neznámym mužom, museli byť takto fatálne načaté. Ale nevzdal som to. Hneď na druhý deň som šiel do opravovne obuvi na našom sídlisku. Promptne ma vyhodili.

„Takéto opravy už dávno nerobíme. My opravujeme len to, čo sa dá nalepiť, alebo zošiť. Skúste v meste.“

Skúsil som to v meste. Obišiel som neúspešne viacero opravovní. V tej poslednej mali so mnou zvlášť veľkú trpezlivosť. Pani od pultu odišla so semiškami dozadu a vrátila sa s nimi a starým obuvníkom navrch. Obuvník zobral semišky do rúk, znalecky dolomil rozšliapnuté podrážky a smutne pokýval hlavou.

„To by chcelo strhnúť celé podrážky a nasadiť nové. Ale to my už nedokážeme. Už pred takými dvadsiatimi rokmi nám prikázali popáliť staré dobré obuvnícke kopytá. Podľa socialistického plánu sme mali v našej krajine vyrábať také množstvo topánok, že by sa ich oprava už vôbec neoplatila.“

Tiež si spomínam na ten futuristický nápad, ale veď dnes už máme zasa kapitalizmus. Alebo nie?

„Pekné topánky,“ podal mi ich z ľútosťou, „také sa u nás už nerobia. A v tejto krajine vám ich už tiež nikto neopraví. To snáď jedine...“

„Ja viem“, povedal som v náhlom fatalistickom poznaní, „viem kde by mi ich ešte mohli opraviť.“

Šiel som domov a odložil som svoje milované, semišové topánky na policu. Veď snáď raz, až pôjdem zasa do Gruzínska...

Spojené štáty

Magické (elektrické) sily

Život je plný magických javov a udalostí. Život sám je magický, tajomný. Ale najtajomnejšie veci nás čakajú na cestách. Kedykoľvek sa pustíte do sveta, dávate šancu pre ďalší magický zážitok.

Pri svojej prvej ceste do Spojených štátov, na Medzinárodný spisovateľský program v Iowe, som bol nadšením priam nabitý. Čoskoro sa mali dostaviť následky. Hneď prvý deň sme uviazli vo výťahu. „To je mimoriadna udalosť,“ upokojovala nás hostiteľka programu Mary, „Už sa to nestane.“ Na druhý deň uviazla vo výťahu sama Mary.

Takže som ani nebol veľmi prekvapený, keď sme v ten istý deň nastúpili do univerzitného autobusu a ten sa odmietol pohnúť. Keď sme sa konečne dostali domov na internát, vyhlásili požiarny poplach – našťastie falošný. Na druhý deň večer sme hrali tenis s austrálskym kolegom Alanom. Svetlá na kurtoch náhle zhasli a my sme sa ocitli v tme. O niekoľko dní neskôr skolabovala vzduchotechnika na mojej izbe. Keď som vyšiel z izby zavolať pomoc, zamkol som za sebou dvere a už som ich neodomkol – zámok sa zasekol. Skrátka každá technická záležitosť v mojej blízkosti, ktorá mohla skolabovať, aj skolabovala pod náporom mojej energie.

Malo to aj celkom pozoruhodné následky. Hneď na začiatku programu s nami robili rozhovory pre univerzitný televízny okruh. Na rozhovory mali vlastné improvizované štúdiu a techniku, ktorú obsluhoval Lem - manžel tajomníčky spisovateľského programu. Ako viacerých iných, aj mňa jedného dňa pozvali do malej knižnice programu, kde už čakal profesor vedúci rozhovor i Lem vytešený, že všetko nastavil, preskúšal a funguje to. Nebol totiž technický talent, ale snažil sa. Akonáhle som vstúpil, ukázal som na gauč, kde som mal sedieť.

„To je skvelý nápad, ľahnem si naň a rozhovor prevedieme ako psychoanalytickú seansu.“
Profesor bol nadšený, Lem zhrozený. Nevedel si predstaviť, že by všetku tú náročne, podľa návodu, nastavenú techniku dokázal v krátkej dobe prestavať. Najmä svetlá nie, tú geniálnu myšlienku z objektívnych dôvodov zrušil. Podriadili sme sa, rozhovor sme urobili na obvyklý, slušniacky spôsob.

O pár dní som stretol Lema, bol nanajvýš rozrušený: „Ten rozhovor sa vôbec nenahral, ani sekunda. Zvíťazil si, Gustáv. Budeme to robiť znovu a budeme to robiť po tvojom, psychoanalytická seansa bude.“

Po dvoch týždňoch som sa konečne usadil a aj veci okolo mňa sa vrátili k obvyklému fungovaniu. Len keď som si neskôr odskočil na dvojtýždňový výlet na Východné pobrežie, pri návrate sa séria tajomných zlyhaní techniky okolo mňa zopakovala. Ale bol som tam dosť dlho na to, aby denná rutina prevážila. Len jediný konštantný magický úkaz ma neopustil do konca pobytu.

Pred naším internátom bol rad pouličných lámp. Kedykoľvek som sa okolo nich vracal večer domov, jedna lampa zakaždým vypla, keď som ju míňal. A zasa sa zapla, keď som prešiel. Ľahko som ju poznal, lebo na nej bola namontovaná značka a predpísanej rýchlosti jazdy. Častokrát som na tento kuriózny pozdrav pouličnej lampy zabudol, ale vždy sa mi pripomenula.

Raz ma viezla americká kolegyňa z literárneho podujatia na internát. Keď sme boli na dohľad, spomenul som si na „moju lampu“ a vyrozprával jej príbeh. Hneď som ale zapochyboval: „Vieš, teraz ideme v aute, v tej rýchlosti a vzdialenosti si ma lampa asi nevšimne…“ Ale všimla, blikla a my sme takmer havarovali.

Americká kolegyňa zastavila auto a pozrela na mňa novými očami: „Ty si diabol, Gustav, vieš o tom?“

To bol najvyšší čas snažiť sa na tajomné pozdravy pouličnej lampy zabudnúť, alebo o nich aspoň verejne nehovoriť. Keď som sa po troch mesiacoch vrátil z Iowy, aj som na to skoro zabudol.

Po siedmych rokoch som mal šancu do Iowy sa vrátiť ako prednášajúci v tom istom programe. Samozrejme, opäť som bol veľmi nadšený, plný energie. Ale celý program premiestnili do nového univerzitného hotela bližšie k centru. Len čo som sa tam ubytoval, vyzdvihol ma ktosi zo zamestnancov programu s zaviezol na večierok u nového riaditeľa programu. Po ceste som spomínal svoje predošlé zážitky a tajomné elektrické efekty nemohli chýbať. Veľmi dobre sme sa na tom bavili a k riaditeľovmu domu sme prichádzali v dobrej nálade. Prvý pohľad, ktorý sa nám ponúkol, asi ťažko zabudnem. Na malej verande pred vchodom do domu stál na stoličke riaditeľ a vymieňal žiarovku, ktorá práve praskla. Moja nová sprievodkyňa na mňa pozrela tými už kedysi povedomými očami, ale skôr než niečo stihla povedať, rýchlo som vystúpil. Mám pocit, že viem, čo mala na jazyku…