AMERIKA 8

AMERIKA

SI V AMERIKE, LEŤ!

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
8.

V univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú tak akurát na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj (nám už známe) Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchaj-wanu, registrovala všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dávala na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom k rešpektovaniu môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Samozrejme som súhlasil a Bruce zavolal. O dva dni sme už sedeli spolu na pive.

Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. S tým som nemohol než smutne súhlasiť. Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Brucem profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s údivom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené - "toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.

O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu, hoci som tu videl pristávať aj malý dopravný jet charterovej linky. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovnú dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Čo viac by som si mohol priať?!

"Chyť sa svojich kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."
"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.
"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"

Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.

"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."

Celkom s Brucem nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu a aj pre istotu, pristávací manéver urobil s bravúrou sám.

AMERIKA 7

AMERIKA

MOJA PRVÁ PREDNÁŠKA

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
7.

Keď písanie berie vážne, tak to s vami pred vaším prvým verejným vystúpením začne švihať asi tak, ako s pretekárskym koňom tesne pred pretekami. A moje naozaj prvé vážne verejné autorské vystúpenie sa malo konať hneď v Amerike a po anglicky. Tak si asi viete predstaviť ako mi z toho švitorilo. Našťastie sa ma ujala prekladateľka Jerry. Bola to staršia pani, ktorá sa rozhodla pre postgraduálne štúdium prekladu. Najskôr štylisticky upravila esej, ktorú som chcel predniesť na pozvanie Centre of International Studies, skrátka CIS. Každá dobrá americká univerzita má také centrum a v Iowe si nás niekoľkých vybrali, aby sme prezentovali tému podľa nášho výberu. Bol som prvý Slovák v celej, takmer štvrťstoročnej, histórii tohto slávneho spisovateľského programu IWP a prvý, čo mal prednášať v CIS. A chcel som byť fakt dobrý. S Jerry sme preto prebrali nielen štylistiku, ale aj výslovnosť. Opakovane som pred ňou tú esej čítal a ona ma trpezlivo opravovala. Už som to vedel takmer naspamäť. Poslednú noc som chodil po izbe a čítal znova a znova, zdôrazňujúc prízvuk podľa poznámok medzi riadkami. Prednáška sa mala odohrávať v rámci obľúbeného amerického "brown bag lunch lecture".

Američania šetria čas a tak sú prednášky (nielen na CIS a nielen literárne, ale aj vedecké, či iné) načasované na obed. Poslucháči si prinesú do prednáškovej sály obed v hnedých papierových vreckách ("brown bag"), povyťahujú sendviče, kolu alebo Sprite, jablko a obedujú ("lunch"), kým vy prednášate ("lecture"). V iowskom CIS som sedel za vrchstolom, vedľa mňa slovenská vlajočka (fakt ju zohnali!), okolo veľkostola sa usadili miestni pracovníci a študenti. Privítali ma, rozbalili vrecká, otvorili koly, začali žuť a ja som začal čítať. Začiatok bol nádejný, zaujalo ich to. Prestali šuchotať vrecúškami, spomalili žutie, zabudli si odpíjať. Veľmi ma to povzbudilo. Pridal som na hlase a - vtedy to prišlo. Bez varovania, aj bez nádeje na nápravu. Riadky textu sa mi začali rozmazávať, vpíjať jedny do druhých. Zmätene som vzhliadol. Uvidel som zo dvadsať tvárí, všetky so zaujatím sledovali, čo sa deje. Pozrel som späť do papierov a už som nevidel vôbec nič. Po prvý krát v živote mi práve počas mojej prvej veľkej literárnej prednášky odišiel zrak. Vyčerpanie posledných dní a noc strávená opakovaným čítaním prednášky sa prejavili v najnevhodnejšiu chvíľu. Nevidel som! Text som len tušil. Znovu som vzhliadol a pochopil, že z tohto boja sa jednoducho utiecť nedá. Predsa to nemôžem len tak zabaliť! Tak som "čítal" po pamäti, veď som vďaka Jerry ten text prešiel najmenej sto krát. "Dočítal" som a opatrne vzhliadol. Tlieskali, obedy ostali na stole nedojedené. Potom sa pýtali a ja som čosi odpovedal. Celý čas som ale myslel na niečo iné. Nech sú tie hollywoodske filmy akokoľvek nahlúplo optimistické, jedno poučenie v nich naozaj funguje. Netreba sa vzdávať. Nesmiete sa vzdávať. A asi aj o tomto je Amerika.

AMERIKA 6

AMERIKA

TENIS, TENIS, TENIS!

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
6.

V Amerike nie je problém, kde hrať, ale s kým hrať. U nás bola a je kopa nadšencov ochotných vstávať aj o šiestej ráno, aby sa na nich ušlo. V Amerike sú tisíce verejných tenisových kurtov. Samozrejme, že nemajú antukový povrch ako tie naše, ktoré sú náročné na údržbu. Im stačí akýsi asfaltobetón, ale zato keď ich postavia, môžu ich nechať na voľné užívanie. Zažil som ten zázrak v Iowe, v New Yorku, v Tennessee, aj Oklahome. Jednoducho prídete a hráte. Kurty sú obvykle v nádherne udržiavaných parkoch s piknikovými prístreškami, preliezkami pre deti a vodou vo všetkých podobách. Všetko pripravené, len hrať - ale s kým? Prvým mojim tenisovým partnerom bol Austrálčan Alan. Vyrážali sme, kvôli nášmu dennému programu, na kurty skoro ráno a po ceste sa mi chcelo až výskať od nadmiery tej sviežej rannej energie. Alana som pravidelne porážal a robil si z toho srandu, tak ako sme zvyknutí doma. Raz to ale nevydržal, podišiel k sieti a veľmi vážne mi povedal:

"Gustav, ak si budeš takto provokovať, budeš tu veľmi neobľúbený."

Nerozumel som mu, veď šlo o srandu, kamarátske prekáranie, podpichovanie. Až neskôr, keď sme rôznymi náhodnými kontaktmi pribrali aj miestnych, som zistil, že oni to myslia VÁŽNE. Oni naozaj CHCÚ vyhrať, tak ako sú to naučení z práce, z domu a asi aj z hollywoodskych filmov. Aj preto sa v Amerike ťažko hľadá tenisový súper. Taký, s ktorým sa oplatí bojovať a ktorý pri zdravom rozume prežije, keď prehrá. Naozaj ich nie je veľa. A obávam sa, že sa aj v tomto Amerike približujeme míľovými skokmi.

TENISTI, TENISTI, TENISTI

Na konci môjho prvého amerického pobytu sa ukázala možnosť vrátiť sa opäť na tri mesiace, už ako zamestnanec Univerzity. Zháňali niekoho, kto by dával kurzy písania pre osadenstvo miestnych domov dôchodcov (čo je skutočne geniálny nápad). Zvažoval som to. Bol som nadšený iowskou verziou Ameriky. Oni si myslia, že sú koniec sveta a tak sa tam našinec cíti ako doma. Je to totiž veľmi kultivovaný a komfortný koniec sveta. Lenže z predošlých zahraničných pobytov som už vedel, že je iné ak prichádzate ako hosť a iné, keď sa zamestnáte a ujedáte miestny chleba. Hovoril som si - koľko z tých desiatok povrchných známych a známostí mi tu zostane, keď už nebudem exotický literárny hosť, ale zamestnanec ako každý iný? Keď sme o tom s Estóncom Karlom hovorili, zdôrazňoval som:

"Ja viem byť sám v meste, kde nikoho nepoznám. Ale je veľmi ťažké ostať sám v meste, kde poznáš skoro každého."

A odrazu mi napadla myšlienka, ktorú nemohol (ako ne-tenista) pochopiť - zo všetkých ľudí na svete, ktorých náhodou stretnete, jedine tenisti na vás nikdy nezabudnú! Ak si dobre zahráte, tak si aj posedíte a keď si posedíte, tak aj pokecáte a odrazu vzniká akési tenisové bratstvo. Práve vďaka tomu na vás najmenej najbližšiu päťročnicu budú miestni radi spomínať. A radi vás opäť prijmú. Na ten konkurz som sa prihlásil. A neuspel. Ale celkom som si vydýchol, život nie je len o tenise.

AMERIKA 5

KULTÚRNY ŠOK

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
5.

Pojem "kultúrny šok" je známy od polovice minulého storočia, kedy Amerika prudko vyštartovala v technike a to hlavne tej, bez ktorej sa už dnes ani my doma nezaobídeme. Farebné televízory, automatické práčky, satelity, ale hlavne páčky, gombíky, tlačidlá a diaľkové ovládače, ktoré zvyšok sveta ešte nevedel ovládať. "Kultúrny šok" preto zažívali návštevníci z Európy, ktorí náhle zisťovali, že sa na americkom kontinente stali zo dňa na deň technickými analfabetmi. Niekedy to bolo tragické, inokedy tragikomické. Nejaký Angličan sa vraj pokúsil v newyorskom hoteli zbaviť hučiaceho air-conditionu, zaveseného do výrezu okna, a pretože ho nedokázal vypnúť, rovno ho odmontoval. Tá obrovská plechová kraksňa potom padala pätnásť poschodí dolu na chodník. Naozaj neviem ako to dopadlo, ale za seba som bol odhodlaný radšej sa ničoho nechytať. V roku 1995, šesť rokov po zmene režimu u nás a návratu kapitalizmu (tentokrát "s ľudskou tvárou") už našinca veľa vecí v Amerike nemohlo prekvapiť. Mali sme to už skoro všetko doma. Spájala nás nielen reklama na Coca-Colu a Proctler & Gamble, ale už aj rovnaké zubné pasty, americké televízne seriály, počítače, televízory, satelity, kopírky a aj sušiče rúk. A tak som milo prekvapil profesora Iana Smitha, ktorý ma v rámci exkurzie po najväčšej iowskej nemocnici pozval na obed do jedálne pre nemocničný personál. Predtým som si chcel ešte umyť ruky a tak som sa odporúčal na toalety. Profesor tam o chvíľu vtrhol za mnou s ospravedlnením, že mi zabudol vysvetliť ako fungujú vodovodné kohútiky na optické senzory. Keď zistil, že som to zvládol aj bez neho, ospravedlnil sa znovu. Obaja sme nadobudli dojem, že som proti "kultúrnemu šoku" očkovaný. Ale ono to bolo celkom inak.

Tak predsa Začalo "to" vo výťahu v banke, kde nám mali otvoriť osobné účty. Zasekli sme sa. Naša patrónka zo spisovateľského programu Mary vyhlásila, že sa to stáva len výnimočne. Cestou späť sa vo výťahu zasekla znovu. Pri zoznamovacom večierku praskla neónka. Večer predtým sme si išli s Alanom zahrať tenis a náhle vypadli svetlá na kurte. Počas premietania čohosi v rámci nášho programu vypadol zvuk a ten film onemel. Na ďalší deň som šiel z literárnej prednášky a nasadol do cam-busu (univerzitného autobusu, ktorý zadarmo rozváža študentov po univerzitnom campuse) a ten sa už nepohol. Potom sa pokazil zámok na mojej izbe - bolo to neuveriteľné! Aspoň dvadsaťkrát som tými dverami prešiel bez problému a zamkol. Na tretí večer som vyšiel z dverí, zamkol a už sa nedostal dnu. Lampa v mojej kuchyni ešte v ten večer zablikala a zhasla. Najväčšou ranou bol, ale výpadok air-conditionu. Bol to pravý americký vynález. Predstavte si masívny plechový radiátor, ktorým v zime preteká horúca voda a v lete studená. Lenže práve v augustových horúčavách prvých dní môjho pobytu v Iowe, tá voda nepretekala, ale vytekala na koberec. Vypol som ten zázrak techniky a zavolal Mary na pomoc. Pozrela na to znalecky a bolo mi jasné, že pomoc sa neblíži. Bol totiž akurát na potvoru "Sviatok práce" a vtedy ani opravári v Amerike nepracujú. Sedel som v izbe, vzduch hustol, potil som sa. A to tak dlho, až som vypotil toto ponaučenie - Amerika je úžasná, ale stavali ju tiež len ľudia...

(pokračovanie)

AMERIKA 4

AMERIKA

KEĎ V AMERIKE HORÍ

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

Prišlo to bez najmenšieho varovania a navyše prišlo to v najnevhodnejšiu chvíľu - sedel som na tróne. Teda tam, kam chodia aj králi (a už aj prezidenti) sami. A do toho výkriky na chodbe - horíííííííí! Skvelo podfarbované trieskaním dvermi ako jednotliví obyvatelia nášho poschodia vyrážali zo svojich izieb do bezpečia pred budovu internátu. Aby toho nebolo dosť, o chvíľu sa ozvali hasičské sirény. Veľmi nevhodný čas na posedávanie na doske, ktorá znamená odvrátenú stranu sveta. V tej nedôstojnej polohe som musel navyše zvážiť skutočnosť, že už v druhý deň môjho amerického pobytu v lepšom prípade prídem o všetku svoju batožinu a zvyšné mesiace absolvujem ako pohorelec len v trenkách. Dokonca v tom horšom prípade budem ešte aj skákať z ôsmeho poschodia do náručia nejakého hrdinského amerického hasiča. A keďže tento výkon nebude súčasťou žiadneho hollywoodskeho filmu, nemusí nutne dopadnúť happyendom. Plamene a hlavne dym sa šíria smerom nahor a keďže som trónil na najvyššom, ôsmom, poschodí, nebola šanca, že by som sa tomu čírou náhodou vyhol. Bolo treba konať rýchlo, ale skúste konať rýchlo v polohe skrčenca, navyše keď váš metabolizmus z neznámych dôvodov práve v takej chvíli odmieta zrýchliť. Ostalo len čakať.

Aj som si hovoril - čo keď je to len malý požiar a oni to zvládnu bezo mňa? Veď, ak by to bolo naozaj vážne, určite mi zaklopú na dvere. V tej chvíli sa ozval až hysterický buchot na dvere. Objavili ma! So spustenými gaťami a v polovičke tak dôležitej práce. Ten buchot dopĺňali výkriky službukonajúcej študentskej požiarnej hliadky. Trvali na tom, že musím OKAMŽITE opustiť budovu a zhromaždiť sa spolu s inými na druhej strane ulice na nábreží rieky. Za tie dva dni som už stihol počuť o tom ako nejaký spisovateľ predo mnou odmietol odísť od rozpísaného textu a tak ho vyviedli násilím. Američania robia všetko smrteľne vážne - videli to vo hollywoodskych filmoch a vedia, že to má tým pádom zmysel. Neoplatí sa odporovať akémukoľvek službukonajúcemu Američanovi. Navyše ich budovy sú zväčšia z dreva a papundeklu, takže veľmi ľahko horia, ako som mohol poznať neskôr podľa spáleníšť drevených domov v Modrých horách. Konečne sa mi podarilo dokončiť dielo, narýchlo spláchnuť a otvoriť dvere. Stáli tam ONA a ON a nehrali to. Na krku plynové masky, na rukáve páska protipožiarnej hliadky a oči navrch hlavy. Ale boli zdvorilí:

"Pane, musíte okamžite opustiť budovu. Ste posledný!"

Prikývol som a vbehol späť do izby. Cez okno som ľavým okom zazrel 800 členný dav evakuovaných študentov a kolegov spisovateľov z IWP ako sa pozerajú hore na toho jediného idiota, ktorý ostal v ohrozenej budove. K môjmu ôsmemu poschodiu už stúpali hasičské rebríky. Bol neskorý večer a rozblikané majáky hasičských a policajných áut dokonalo dokresľovali scénu. Bezradne som sa otočil k mojim veciam. Doma som sa balil skoro pol dňa. ČO môžem - musím! - z toho všetkého vziať hneď a do dvoch rúk?! Nebol čas na rozmýšľanie - nervózny šepot hliadky na chodbe ("Čo tam ten chlap robí?!"), vonku sirény - drapol som tú najdôležitejšiu vec oboma rukami a zbehol v minúte bočným požiarnym schodišťom osem poschodí.

TÁ NAJDÔLEŽITEJŠIA VEC V PRÍPADE POŽIARU

V osmestohlavom dave na evakuačnej ploche som našiel skupinku našich. Boli to spisovatelia z celého sveta, ktorí sa tu zišli na trojmesačný pobyt v rámci International Writing Program. Chcel som vedieť, čo bolo pre nich to najdôležitejšie, čo treba zachrániť pred požiarom. Odvtedy to považujem za ďaleko lepšiu anketovú otázku ako tú notoricky známu - čo by ste si vzali so sebou na pustý ostrov. Na pustom ostrove vám to predsa môže byť ukradnuté, či ste sa rozhodli správne. Ale uvážte, čo by ste si v sekunde mali vziať medzi ľudí, aby ste prežili! Estónec to vyriešil pasom, ešte ho držal v ruke. Izraelčan si vzal šeky a peniaze. Austrálčan zvieral pod pazuchou svoj rukopis, ktorý tu chcel dokončiť. Číňan z Hong-Kongu kľačal na kufri, lebo doň nahádzal takmer celý svoj majetok, ktorý bol pôvodne v dvoch kufroch a teraz v tme skúšal vystopovať, čo všetko pri evakuačnom behu stratil. V tejto súťaži národov vyhral môj nápad. Ja som zobral zo svojej izby - basu piva značky Beck. Všetci to ocenili. Ten poplach bol totiž falošný. Nič nehorelo, len sa niekde splašil požiarny hlásič. A kým americkí hasiči v teplej augustovej noci skončili svoje požiarne cvičenie, dobre padla fľaša správne vychladeného Becka.

(pokračovanie)

AMERIKA 3

AMERIKA

VTIP, KTORÝ NEVYŠIEL

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

V prvý oficiálny deň nášho pobytu, nás všetkých zhromaždili v jednej z reprezentačných sál Univerzity. Mali sme sa našim hostiteľom i sebe navzájom predstaviť a mali sme povedať, prečo sme sem prišli a čo chceme za tri mesiace svojho amerického pobytu urobiť. Keď prišiel rad na mňa, stručne som sa predstavil a na druhú otázku som odpovedal ešte stručnejšie:

"Prišiel som si sem zahrať tenis. Viete, tenis ma veľmi baví a vy tu máte kurty zadarmo". Všetci sa zasmiali, aj hostitelia. Ale ja som to myslel vážne. Predstavte si, že ste na veľkorysé náklady amerických hostiteľov po prvý krát v tejto krajine, pričom vám ešte zvlášť robia program, aby vám ukázali svoj americký život od literárnych aktivít, cez farmársky život až po rodeo. Len blázon by sa pred takou šancou zatváral do pracovne a písal. To môžem aj doma...

A tak som nevynechal žiadnu príležitosť (snáď okrem návštevy zápasu v tzv. americkom futbale, ale to zasa nebola až tak veľká strata), aby som Ameriku s pomocou domácich naozaj objavil. Okrem Iowa City, Cedar Rapids a okolia som navštívil jedenásť iných štátov a pobýval v desiatich veľkých mestách. Neunikli mi ani Niagarské vodopády a sanfranciský záliv s mostom Golden Gate a väznicou na ostrove Alcatraz. Navštívil som aj strýčka Lincolna v jeho pamätníku s výhľadom na Capitol. A predsa, bez toho aby som to plánoval, som počas svojho pobytu napísal osem poviedok, šesť starších som tam uverejnil. Viaceré svoje eseje som doplnil, alebo prepísal. Navrch som vyprovokoval celý zborník prác účastníkov nášho ročníka IWP na tému "24 hodín Ameriky", ktorý aj vyšiel. A až teraz si uvedomujem, aký kus veľkorysosti a vedomia súvislostí v našich amerických hostiteľoch bol. Oni si vás totiž preklepnú dopredu - posúdia váš tvorivý životopis, vybrané texty a spisovateľské plány. A keď vám raz dajú dôveru, vedia, že už nad vami nemusia stáť a kontrolovať, či z vás naozaj aj niečo vypade. Vedia, že trpíte chorobou, ktorá sa nedá liečiť. A že vám stačí dať len čas, strechu nad hlavou, nenechať vás o hlade - a určite, celkom určite, vás niečo tvorivé napadne. Ich nezaujíma čo, nepreverujú to. Pretože vedia, že najväčší záväzok, ktorý vás spoľahlivo zamestná je tá bezbrehá dôvera. Na 90% im to vychádza a to je veľmi vysoké číslo oproti efektivite akejkoľvek činnosti, ktorá musí byť vynucovaná námatkovými kontrolami a celou armádou byrokratov vyzbrojených batériami dotazníkov.

Ak by sme sa len toto naučili od tých na druhej strane Atlantického oceánu, veľa by sme získali. A to už len tým, že by sme veľmi ušetrili na úradnícko-kontrolenkovskej mašinérii. Ale, len tak medzi nami babami, chceme to vôbec?

VEDIA O NÁS

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

U nás sa s obľubou pestuje mýtus ako si nás Američania pletú pomaly aj s Eskimákmi. Cítime sa dotknutí a pritom celkom neprávom. Oni pletú takmer každého s každým (rozhodne tie menšie národy) a niet sa ani čo čudovať. Veď, uvážme, takému obyčajnému Američanovi kdesi v Iowe, ktorý celý život pestuje kukuricu a nedostane sa preto ďalej ako po susedný štát Missouri, je presná geografia malých národov naozaj prd platná. A očakávať dva roky po rozdelení Československa, že by si to tu vôbec niekto všimol, bolo zbytočné čo i len dúfať. Preto, keď som v krčme zvanej Deadwood, po primeranej pivnej dávke, vošiel do pánskej miestnosti, ostal som stáť s rozopnutým zipsom pred počmáranou stenou nad pisoármi. Stálo tam:

"To sú ale hlupáci v tom Československu, že chcú zlikvidovať svoj zbrojný priemysel!"

"O čom to hovoríš, Československo už neexistuje. Je Česká republika a Slovenská republika. Ktorú myslíš?"

Tento nástenný dialóg uťal niekto tretí: "To je fuk, Oklahoma má zbraní dosť."

Chcete k tomu niečo dodať?

AMERIKA 1-2

Existujú dve Ameriky.

Jedna je tá, ktorá sa objavuje každý deň v politických komentároch. Bez ktorej by sa už zahraniční komentátori pomaly nemali o čom baviť. Jej mediálny obraz je hollywoodsky technicolorový a nesmierne akčný. V ňom sa ľudia bavia tak, že na seba večne mieria pištoľami a ich dialógy pripomínajú súťaž jedákov vtipnej kaše.

Ale existuje aj tá druhá - každodenná, normálna, netelevízna Amerika.

Tento seriál príbehov je o tej druhej.

KEĎ SA UŽ NA ZAČIATKU NEDARÍ 1.

Než som letel po prvý krát za oceán, absolvoval som už niekoľko zahraničných pobytov v Európe a na palube lietadiel som sa cítil ako doma. Všade som hovoril anglicky a neveril som, že by som sa v lietadle americkej spoločnosti nedohovoril. A predsa.

Len čo sme vzlietli z Amsterdamu, letušky začali roznášať večeru. Bola chutná a bohatá. Dal som si k tomu pohár vína. Keď som dojedol, mal som už celkom dobrý plán - dám si ešte jeden pohárik na dobrú noc a pospím si až po americké brehy. Kývol som na letušku a hovorím:

"Dám si ešte jeden."

Pozrela na mňa s prekvapením a poznamenala:

"Nie som istá, či ešte budeme mať."

To ma teda nadvihlo. Na chudobnom Slováčikovi by chceli šetriť! Veď v tejto obrovskej mašine musí byť vína na pitku až do rána. Trval som teda na svojom. Mykla plecom:

"Pozriem sa, pane."

Víťazoslávne som sa rozhliadol, ale nikoho tá drobná kontroverzia nezaujala. A moje sebavedomie malo hneď spľasnúť. Odzadu, nečakane, akoby padla z neba - priplávala na stolík predo mnou nová porcia večere. Prekvapene som sa obrátil rovno do širokého úsmevu letušky: "Dobrú chuť, pane."

"Ale ja som nechcel ešte jednu večeru, chcel som ešte jeden pohár vína!"

"To víno vám donesiem, pane, ale tú večeru budete musieť zjesť. Získala som ju len pre vás." Chvíľu som zarazene sedel, potom ma napadla spásna myšlienka a začal som ponúkať všetkých naokolo. Nikto nechcel. Medzičasom som vyfasoval pohár vína a uistenie letušky, že si príde pre prázdnu tácku. Vyhodiť to nebolo kam. So vzdychom som sa do toho pustil a - prejedol sa na prasknutie. Celú noc, celých osem pracovitých hodín som vďaka tomu nespal a preklial svoju nekonečnú jazykovú nafúkanosť. Angličtina to nie sú len slová, to je aj prízvuk a gestá. Toto bola náročná lekcia.

KEĎ SA VĎAKA NEZNALOSTI, ĽAHŠIE ŽIJE 2.

Počul som od viacerých, ako ich po pristátí na americkej pôde preklepávali imigrační úradníci celé hodiny. Natvrdo, vážne, neúprosne. Lenže ja som sa ledva motal, nevyspaný, sám na seba naštvaný, bez nálady a chute odpovedať na čokoľvek. A čakal ma ešte ďalší let do Iowy.

"Prečo ste prišli do Spojených štátov a čo tu chcete robiť?"

Tomu uniformovanému zvedavcovi som strčil pod nos všetky papiere a odvrkol:

"Prečítajte si, ja na to nevidím. Celú noc som nespal."

Chvíľu ich držal ostentatívne v ruke a pozorne ma študoval. Mohol ma zrušiť lusknutím prstov. Mohol mi to dať vyžrať. Dnes sa v tom jemu podobní dokonca vyžívajú. Nedávno vyložili z lietadla americkú rodinu arabského pôvodu len preto, že ich deti sa bavili o tom, kde je v lietadle bezpečnejšie sedieť. Udal ich spolucestujúci. Amerika dneška je paranoidná, to je dedičstvo bushizmu. Keď som prilietal do Ameriky ja, prezidentom bol Clinton. Ale už aj vtedy bol imigračný dôstojník pán. On mal právo sa pýtať, ja povinnosť odpovedať. Netuším, čo mu prebehlo hlavou, a či zobral ohľad aj na to, že podľa papierov som bol hosťom americkej vlády. Ale podal mi tie papiere späť, usmial sa a povedal: "

Vitajte v Amerike. A hlavne, dobre sa u nás vyspite."

Bol to frajer. A ja živý dôkaz, že šťastie sadá naozaj prednostne na volov.