AMERIKA 1-2

Existujú dve Ameriky.

Jedna je tá, ktorá sa objavuje každý deň v politických komentároch. Bez ktorej by sa už zahraniční komentátori pomaly nemali o čom baviť. Jej mediálny obraz je hollywoodsky technicolorový a nesmierne akčný. V ňom sa ľudia bavia tak, že na seba večne mieria pištoľami a ich dialógy pripomínajú súťaž jedákov vtipnej kaše.

Ale existuje aj tá druhá - každodenná, normálna, netelevízna Amerika.

Tento seriál príbehov je o tej druhej.

KEĎ SA UŽ NA ZAČIATKU NEDARÍ 1.

Než som letel po prvý krát za oceán, absolvoval som už niekoľko zahraničných pobytov v Európe a na palube lietadiel som sa cítil ako doma. Všade som hovoril anglicky a neveril som, že by som sa v lietadle americkej spoločnosti nedohovoril. A predsa.

Len čo sme vzlietli z Amsterdamu, letušky začali roznášať večeru. Bola chutná a bohatá. Dal som si k tomu pohár vína. Keď som dojedol, mal som už celkom dobrý plán - dám si ešte jeden pohárik na dobrú noc a pospím si až po americké brehy. Kývol som na letušku a hovorím:

"Dám si ešte jeden."

Pozrela na mňa s prekvapením a poznamenala:

"Nie som istá, či ešte budeme mať."

To ma teda nadvihlo. Na chudobnom Slováčikovi by chceli šetriť! Veď v tejto obrovskej mašine musí byť vína na pitku až do rána. Trval som teda na svojom. Mykla plecom:

"Pozriem sa, pane."

Víťazoslávne som sa rozhliadol, ale nikoho tá drobná kontroverzia nezaujala. A moje sebavedomie malo hneď spľasnúť. Odzadu, nečakane, akoby padla z neba - priplávala na stolík predo mnou nová porcia večere. Prekvapene som sa obrátil rovno do širokého úsmevu letušky: "Dobrú chuť, pane."

"Ale ja som nechcel ešte jednu večeru, chcel som ešte jeden pohár vína!"

"To víno vám donesiem, pane, ale tú večeru budete musieť zjesť. Získala som ju len pre vás." Chvíľu som zarazene sedel, potom ma napadla spásna myšlienka a začal som ponúkať všetkých naokolo. Nikto nechcel. Medzičasom som vyfasoval pohár vína a uistenie letušky, že si príde pre prázdnu tácku. Vyhodiť to nebolo kam. So vzdychom som sa do toho pustil a - prejedol sa na prasknutie. Celú noc, celých osem pracovitých hodín som vďaka tomu nespal a preklial svoju nekonečnú jazykovú nafúkanosť. Angličtina to nie sú len slová, to je aj prízvuk a gestá. Toto bola náročná lekcia.

KEĎ SA VĎAKA NEZNALOSTI, ĽAHŠIE ŽIJE 2.

Počul som od viacerých, ako ich po pristátí na americkej pôde preklepávali imigrační úradníci celé hodiny. Natvrdo, vážne, neúprosne. Lenže ja som sa ledva motal, nevyspaný, sám na seba naštvaný, bez nálady a chute odpovedať na čokoľvek. A čakal ma ešte ďalší let do Iowy.

"Prečo ste prišli do Spojených štátov a čo tu chcete robiť?"

Tomu uniformovanému zvedavcovi som strčil pod nos všetky papiere a odvrkol:

"Prečítajte si, ja na to nevidím. Celú noc som nespal."

Chvíľu ich držal ostentatívne v ruke a pozorne ma študoval. Mohol ma zrušiť lusknutím prstov. Mohol mi to dať vyžrať. Dnes sa v tom jemu podobní dokonca vyžívajú. Nedávno vyložili z lietadla americkú rodinu arabského pôvodu len preto, že ich deti sa bavili o tom, kde je v lietadle bezpečnejšie sedieť. Udal ich spolucestujúci. Amerika dneška je paranoidná, to je dedičstvo bushizmu. Keď som prilietal do Ameriky ja, prezidentom bol Clinton. Ale už aj vtedy bol imigračný dôstojník pán. On mal právo sa pýtať, ja povinnosť odpovedať. Netuším, čo mu prebehlo hlavou, a či zobral ohľad aj na to, že podľa papierov som bol hosťom americkej vlády. Ale podal mi tie papiere späť, usmial sa a povedal: "

Vitajte v Amerike. A hlavne, dobre sa u nás vyspite."

Bol to frajer. A ja živý dôkaz, že šťastie sadá naozaj prednostne na volov.