AMERIKA 7

AMERIKA

MOJA PRVÁ PREDNÁŠKA

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
7.

Keď písanie berie vážne, tak to s vami pred vaším prvým verejným vystúpením začne švihať asi tak, ako s pretekárskym koňom tesne pred pretekami. A moje naozaj prvé vážne verejné autorské vystúpenie sa malo konať hneď v Amerike a po anglicky. Tak si asi viete predstaviť ako mi z toho švitorilo. Našťastie sa ma ujala prekladateľka Jerry. Bola to staršia pani, ktorá sa rozhodla pre postgraduálne štúdium prekladu. Najskôr štylisticky upravila esej, ktorú som chcel predniesť na pozvanie Centre of International Studies, skrátka CIS. Každá dobrá americká univerzita má také centrum a v Iowe si nás niekoľkých vybrali, aby sme prezentovali tému podľa nášho výberu. Bol som prvý Slovák v celej, takmer štvrťstoročnej, histórii tohto slávneho spisovateľského programu IWP a prvý, čo mal prednášať v CIS. A chcel som byť fakt dobrý. S Jerry sme preto prebrali nielen štylistiku, ale aj výslovnosť. Opakovane som pred ňou tú esej čítal a ona ma trpezlivo opravovala. Už som to vedel takmer naspamäť. Poslednú noc som chodil po izbe a čítal znova a znova, zdôrazňujúc prízvuk podľa poznámok medzi riadkami. Prednáška sa mala odohrávať v rámci obľúbeného amerického "brown bag lunch lecture".

Američania šetria čas a tak sú prednášky (nielen na CIS a nielen literárne, ale aj vedecké, či iné) načasované na obed. Poslucháči si prinesú do prednáškovej sály obed v hnedých papierových vreckách ("brown bag"), povyťahujú sendviče, kolu alebo Sprite, jablko a obedujú ("lunch"), kým vy prednášate ("lecture"). V iowskom CIS som sedel za vrchstolom, vedľa mňa slovenská vlajočka (fakt ju zohnali!), okolo veľkostola sa usadili miestni pracovníci a študenti. Privítali ma, rozbalili vrecká, otvorili koly, začali žuť a ja som začal čítať. Začiatok bol nádejný, zaujalo ich to. Prestali šuchotať vrecúškami, spomalili žutie, zabudli si odpíjať. Veľmi ma to povzbudilo. Pridal som na hlase a - vtedy to prišlo. Bez varovania, aj bez nádeje na nápravu. Riadky textu sa mi začali rozmazávať, vpíjať jedny do druhých. Zmätene som vzhliadol. Uvidel som zo dvadsať tvárí, všetky so zaujatím sledovali, čo sa deje. Pozrel som späť do papierov a už som nevidel vôbec nič. Po prvý krát v živote mi práve počas mojej prvej veľkej literárnej prednášky odišiel zrak. Vyčerpanie posledných dní a noc strávená opakovaným čítaním prednášky sa prejavili v najnevhodnejšiu chvíľu. Nevidel som! Text som len tušil. Znovu som vzhliadol a pochopil, že z tohto boja sa jednoducho utiecť nedá. Predsa to nemôžem len tak zabaliť! Tak som "čítal" po pamäti, veď som vďaka Jerry ten text prešiel najmenej sto krát. "Dočítal" som a opatrne vzhliadol. Tlieskali, obedy ostali na stole nedojedené. Potom sa pýtali a ja som čosi odpovedal. Celý čas som ale myslel na niečo iné. Nech sú tie hollywoodske filmy akokoľvek nahlúplo optimistické, jedno poučenie v nich naozaj funguje. Netreba sa vzdávať. Nesmiete sa vzdávať. A asi aj o tomto je Amerika.