AMERIKA 6

AMERIKA

TENIS, TENIS, TENIS!

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
6.

V Amerike nie je problém, kde hrať, ale s kým hrať. U nás bola a je kopa nadšencov ochotných vstávať aj o šiestej ráno, aby sa na nich ušlo. V Amerike sú tisíce verejných tenisových kurtov. Samozrejme, že nemajú antukový povrch ako tie naše, ktoré sú náročné na údržbu. Im stačí akýsi asfaltobetón, ale zato keď ich postavia, môžu ich nechať na voľné užívanie. Zažil som ten zázrak v Iowe, v New Yorku, v Tennessee, aj Oklahome. Jednoducho prídete a hráte. Kurty sú obvykle v nádherne udržiavaných parkoch s piknikovými prístreškami, preliezkami pre deti a vodou vo všetkých podobách. Všetko pripravené, len hrať - ale s kým? Prvým mojim tenisovým partnerom bol Austrálčan Alan. Vyrážali sme, kvôli nášmu dennému programu, na kurty skoro ráno a po ceste sa mi chcelo až výskať od nadmiery tej sviežej rannej energie. Alana som pravidelne porážal a robil si z toho srandu, tak ako sme zvyknutí doma. Raz to ale nevydržal, podišiel k sieti a veľmi vážne mi povedal:

"Gustav, ak si budeš takto provokovať, budeš tu veľmi neobľúbený."

Nerozumel som mu, veď šlo o srandu, kamarátske prekáranie, podpichovanie. Až neskôr, keď sme rôznymi náhodnými kontaktmi pribrali aj miestnych, som zistil, že oni to myslia VÁŽNE. Oni naozaj CHCÚ vyhrať, tak ako sú to naučení z práce, z domu a asi aj z hollywoodskych filmov. Aj preto sa v Amerike ťažko hľadá tenisový súper. Taký, s ktorým sa oplatí bojovať a ktorý pri zdravom rozume prežije, keď prehrá. Naozaj ich nie je veľa. A obávam sa, že sa aj v tomto Amerike približujeme míľovými skokmi.

TENISTI, TENISTI, TENISTI

Na konci môjho prvého amerického pobytu sa ukázala možnosť vrátiť sa opäť na tri mesiace, už ako zamestnanec Univerzity. Zháňali niekoho, kto by dával kurzy písania pre osadenstvo miestnych domov dôchodcov (čo je skutočne geniálny nápad). Zvažoval som to. Bol som nadšený iowskou verziou Ameriky. Oni si myslia, že sú koniec sveta a tak sa tam našinec cíti ako doma. Je to totiž veľmi kultivovaný a komfortný koniec sveta. Lenže z predošlých zahraničných pobytov som už vedel, že je iné ak prichádzate ako hosť a iné, keď sa zamestnáte a ujedáte miestny chleba. Hovoril som si - koľko z tých desiatok povrchných známych a známostí mi tu zostane, keď už nebudem exotický literárny hosť, ale zamestnanec ako každý iný? Keď sme o tom s Estóncom Karlom hovorili, zdôrazňoval som:

"Ja viem byť sám v meste, kde nikoho nepoznám. Ale je veľmi ťažké ostať sám v meste, kde poznáš skoro každého."

A odrazu mi napadla myšlienka, ktorú nemohol (ako ne-tenista) pochopiť - zo všetkých ľudí na svete, ktorých náhodou stretnete, jedine tenisti na vás nikdy nezabudnú! Ak si dobre zahráte, tak si aj posedíte a keď si posedíte, tak aj pokecáte a odrazu vzniká akési tenisové bratstvo. Práve vďaka tomu na vás najmenej najbližšiu päťročnicu budú miestni radi spomínať. A radi vás opäť prijmú. Na ten konkurz som sa prihlásil. A neuspel. Ale celkom som si vydýchol, život nie je len o tenise.