AMERIKA 3

AMERIKA

VTIP, KTORÝ NEVYŠIEL

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

V prvý oficiálny deň nášho pobytu, nás všetkých zhromaždili v jednej z reprezentačných sál Univerzity. Mali sme sa našim hostiteľom i sebe navzájom predstaviť a mali sme povedať, prečo sme sem prišli a čo chceme za tri mesiace svojho amerického pobytu urobiť. Keď prišiel rad na mňa, stručne som sa predstavil a na druhú otázku som odpovedal ešte stručnejšie:

"Prišiel som si sem zahrať tenis. Viete, tenis ma veľmi baví a vy tu máte kurty zadarmo". Všetci sa zasmiali, aj hostitelia. Ale ja som to myslel vážne. Predstavte si, že ste na veľkorysé náklady amerických hostiteľov po prvý krát v tejto krajine, pričom vám ešte zvlášť robia program, aby vám ukázali svoj americký život od literárnych aktivít, cez farmársky život až po rodeo. Len blázon by sa pred takou šancou zatváral do pracovne a písal. To môžem aj doma...

A tak som nevynechal žiadnu príležitosť (snáď okrem návštevy zápasu v tzv. americkom futbale, ale to zasa nebola až tak veľká strata), aby som Ameriku s pomocou domácich naozaj objavil. Okrem Iowa City, Cedar Rapids a okolia som navštívil jedenásť iných štátov a pobýval v desiatich veľkých mestách. Neunikli mi ani Niagarské vodopády a sanfranciský záliv s mostom Golden Gate a väznicou na ostrove Alcatraz. Navštívil som aj strýčka Lincolna v jeho pamätníku s výhľadom na Capitol. A predsa, bez toho aby som to plánoval, som počas svojho pobytu napísal osem poviedok, šesť starších som tam uverejnil. Viaceré svoje eseje som doplnil, alebo prepísal. Navrch som vyprovokoval celý zborník prác účastníkov nášho ročníka IWP na tému "24 hodín Ameriky", ktorý aj vyšiel. A až teraz si uvedomujem, aký kus veľkorysosti a vedomia súvislostí v našich amerických hostiteľoch bol. Oni si vás totiž preklepnú dopredu - posúdia váš tvorivý životopis, vybrané texty a spisovateľské plány. A keď vám raz dajú dôveru, vedia, že už nad vami nemusia stáť a kontrolovať, či z vás naozaj aj niečo vypade. Vedia, že trpíte chorobou, ktorá sa nedá liečiť. A že vám stačí dať len čas, strechu nad hlavou, nenechať vás o hlade - a určite, celkom určite, vás niečo tvorivé napadne. Ich nezaujíma čo, nepreverujú to. Pretože vedia, že najväčší záväzok, ktorý vás spoľahlivo zamestná je tá bezbrehá dôvera. Na 90% im to vychádza a to je veľmi vysoké číslo oproti efektivite akejkoľvek činnosti, ktorá musí byť vynucovaná námatkovými kontrolami a celou armádou byrokratov vyzbrojených batériami dotazníkov.

Ak by sme sa len toto naučili od tých na druhej strane Atlantického oceánu, veľa by sme získali. A to už len tým, že by sme veľmi ušetrili na úradnícko-kontrolenkovskej mašinérii. Ale, len tak medzi nami babami, chceme to vôbec?

VEDIA O NÁS

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

U nás sa s obľubou pestuje mýtus ako si nás Američania pletú pomaly aj s Eskimákmi. Cítime sa dotknutí a pritom celkom neprávom. Oni pletú takmer každého s každým (rozhodne tie menšie národy) a niet sa ani čo čudovať. Veď, uvážme, takému obyčajnému Američanovi kdesi v Iowe, ktorý celý život pestuje kukuricu a nedostane sa preto ďalej ako po susedný štát Missouri, je presná geografia malých národov naozaj prd platná. A očakávať dva roky po rozdelení Československa, že by si to tu vôbec niekto všimol, bolo zbytočné čo i len dúfať. Preto, keď som v krčme zvanej Deadwood, po primeranej pivnej dávke, vošiel do pánskej miestnosti, ostal som stáť s rozopnutým zipsom pred počmáranou stenou nad pisoármi. Stálo tam:

"To sú ale hlupáci v tom Československu, že chcú zlikvidovať svoj zbrojný priemysel!"

"O čom to hovoríš, Československo už neexistuje. Je Česká republika a Slovenská republika. Ktorú myslíš?"

Tento nástenný dialóg uťal niekto tretí: "To je fuk, Oklahoma má zbraní dosť."

Chcete k tomu niečo dodať?