AMERIKA 11

AMERIKA

NIAGARSKÉ VODOPÁDY

11.

Na jednodňový výlet z Rochesteru som si musel zobrať auto z požičovne. Môj profesorský hostiteľ Norton W. Miller ma tam doviezol, pomohol vybaviť formality a ešte sa ponúkol, že ma vyvedie na výpadovku za mesto. To posledné som musel odmietnuť - nevedel som totiž ten voz ani poriadne naštartovať, nie to ešte riadiť! Väčšina áut v Amerike má automatickú prevodovku (a všetky z požičovne) a ja som s takým zázrakom ešte nešiel.

Chvíľu to trvalo, kým sme si na seba zvykli a kým som si hlavne zvykol, že auto s automatickou prevodovkou ide stále! Takže už naštartovaním sa pohne a keď nedržíte nohu na brzde, hneď aj môžete skončiť v plote. Mojím prvým požičaným autom bol milý a malý Dodge Neon, akurátne vozítko na jednodňový výlet. Profesor ma teda zanechal prvému zoznamovaciemu rande s Neonom a my sme sa spoločnými silami konečne pohli. Aj s mesta som našiel cestu, aj k Niagarským vodopádom som trafil a na večer zaparkoval pred Niagarskou pevnosťou na brehu jazera Ontario veľkosti vreckového mora. Pevnosť je pozoruhodnou ukážkou drsných podmienok prežitia vo vojenských posádkach na Divokom západe. Bol som takmer posledný návštevník, vychádzal som, keď sa už zmrákalo. Došiel som k Neonu, otvoril, nastúpil, naštartoval a - nepohol sa. V nastalej tme som totiž nevidel na krok, nenašiel som spínač svetiel. Mimochodom, neviem, či ste si to všimli, ale automobiloví návrhári majú zvrátenú ambíciu premontovať ovládače v aute vždy "ešte inak". A tak napríklad existujú modely áut, kde na spiatočku musíte urobiť náročný pohyb stlačenia čohosi na páke riadenia a až potom zaradenia spiatočky. V Neone som postláčal úplne všetko a svetlo som nenašiel.

Na parkovisku už nebol nikto okrem mňa. Pevnosť už zavreli a tak som sa pustil "po slepu" cestičkou vo veľkom parku na nejaké osvetlené miesto. Nedošiel som, musel som zastaviť. Bolo to ako zakliate. A vtom sa, ako to už v rozprávkach býva, z vnútra parku, tou istou cestičkou blížilo auto. Hovorím si - v temnom parku a stopovať, to je rovno na odstrel. Pri americkej kriminalite, čo sa denne valí z médií, nikto rozumný do takejto pasce nevlezie. A predsa som zamával a predsa vliezla! Lebo v tom aute poslednej záchrany zastavila osamelá žena. Stiahla okienko a chcela vedieť, čo sa deje. Vysvetlil som a dal som si záležať, aby bolo počuť, že som naozaj cudzinec a teda také čosi sa mi môže prihodiť. Usmiala sa, vystúpila, naklonila sa do voza, našla spínač hlboko pod volantom (?!), popriala mi "good luck" a už jej nebolo. Ale ani potom som sa ešte s autom nepohol. Musel som si totiž najskôr zrovnať v hlave ako sa ktosi kto sa denne dozvedá o vraždách, lúpežiach a prepadoch dokáže odhodlať zastať v tme uprostred opusteného parku a pomôcť cudziemu človeku.

Sú len dve možné odpovede - buď je solidarita Američanov odolná katastrofickým správam alebo tá žena nemala doma televízor. Oboje je možné, to prvé viac.

Dva vodopády

S Niagarskými vodopádmi som urobil rovnakú skúsenosť ako s egyptskými pyramídami alebo palácovým komplexom v Alhambre. Prišiel som, videl som, odolal som. Zázrak sa nekonal, dojem sa nedostavil, zážitok sa vybil v navliekaní modrého pršiplášťa. Ten sme totiž vyfasovali na lodi, ktorá nás pod vodopády doviezla. Z tých sme mali minimum, lebo voda padala tak mohutne, že vo vodnej spŕške, ktorá sa z vodopádu valila, nebolo vidieť takmer nič. Ani fotiť sa nedalo. Pristáli sme, modrý vodo-pádo-plášť som si zobral na pamiatku a naštartoval žiarivý Neon cestou po prúde Niagary niekoľko kilometrov k starej pevnosti. Nemôžem povedať, že by som bol svojou studenokrvnosťou nadšený.

"Trepeš sa takú diaľku, vyvalíš celý majetok za požičanie auta a lístok na loď - a potom? Ak si sa chcel osprchovať v modrom pršiplášti, to si si mohol dopriať aj doma. A ešte ušetriť!" Vážne som si dohováral a vážne si vstupoval do svedomia. Svedomie bolo doma a tiež ho to štvalo, hlavne tie premrhané investície. Vtom som dupol na brzdu, nie, to snáď nie, takéto niečo, takýto úúúúúúžasný pohľad?! Do toho trúbenie zozadu, tak som sa musel hneď pohnúť ďalej. Ešte pár sekúnd som riskoval reťazovú zrážku, aby som si ten zázrak zafixoval do pamäti aspoň ľavým okom a už to bolo preč. Zážitok, mohutný dojem, veľká vec! BOL TAM - vodopád! Ale postavený ľudskými rukami a nesmierne, nesmierne pôsobivý. Niagara totiž padá do hlbočiny vymletej za tisícročia vodou z takmer rovinatej krajiny. Vy ste na tej rovinke a dolu pod vami hučia spenené vody. O pár kilometrov ďalej sa to opakuje znovu a bez varovania. Tentoraz ako obrovský vodný sklz priehrady, ktorej hrebeň je na vašej úrovni a uvidíte ho na kratučký okamih po ľavej strane cez tri pruhy cesty a ten hlboký kaňon rieky, čo sa už nevie dočkať kedy vrazí do široko rozkročenej vodnej masy Ontaria. Ten vodný sklz bol prázdny a o to väčší dojem vyvolával. Aspoň vo mne. Takže to bolo vlastne s happyendom. Zážitok asi ako pri prvom milovaní. Ľúbostná predohra s Niagarskými vodopádmi bola dlhá, nudná a nemotorná; nečakaná rozkoš krátka a na hrane karambólu. Ale tie spomienky!

AMERIKA 10

AMERIKA

DAŤ NEW YORKU ŠANCU

10.

Drvivú väčšinu miest obývaných i neobývaných (ako napríklad Grand Canyon) vám vaši americkí známi vrelo odporučia. Všetko je skrátka "great". Len keď spomeniete, že chcete navštíviť New York, začnú byť neobvykle opatrní. To mesto totiž nemôžete prejsť bez toho, aby ste sa ho rozhodli buď milovať, alebo nenávidieť. Je to vriaci bujón ľudských osudov a snáh - buď sa popálite, alebo si pochutíte. Počul som o zvukárovi akéhosi slovenského televízneho štábu, ktorý po príchode do tohto mesta prestal rozprávať. On sa proste urazil. Nedokázal stráviť tú valiacu sa masu vnemov, zvukov a pachov. New York - to je celý svet v jednej malej konzerve, opatrne otvárať! Toto všetko Američania vedia a pretože sú prirodzení patrioti vopred vás chcú na ten náraz newyorskej životnej plazmy pripraviť. Nie jeden mi povedal: "Gustav, daj New Yorku šancu."

No, veľmi ma povznieslo, že by akurát New York stál o to, aby som mu dal šancu; a aj by som to skúsil, len som nevedel - ako?! Vyriešil to môj dlhoročný priateľ a krasňanský spolurodák Laco: "Vykašli sa na obzeranie mrakodrapov a Sochu slobody. Až dôjdeš, hneď sadni na metro do Brooklynu - zahráme si tenis!"

Tak na toto sa vždy nechám nachytať. S Lacom sme spolu chodili na gymnázium v rodných Krasňanoch a hrávali tenis. Vždy ma porazil, pri veľkom šťastí som na neho uhral tak dva gamy na jeden set. To je ako keby ste dali niekomu jeden gól a on vám šupol späť hneď tri. Takže som sa tešil skôr na to zvítanie po rokoch. Laca som nevidel aspoň päťročnicu potom, čo sa rozhodol skúsiť v Amerike šťastie. A dosť som musel pátrať, kým som ho v Ne Yorku aj vypátral. Bolo krásne slnečné popoludnie. Nezaváhali sme ani chvíľu a vyrazili na miestne verejné kurty. Laco mi požičal raketu a začali sme. Teda, začal som dobre a - pokračoval som dobre! Odrazu to nebolo s tou Lacovou výhrou také jednoznačné. Tĺkol do loptičky ako bombardér, ale ja som to akosi stále vracal a odrazu bol môj večný súper na prehru. No, mali ste to vidieť. Najskôr si len tak žundral pod nos, potom pridal na hlase a začal sa sťažovať nahlas, nakoniec už som ho počul z druhej strany kurtu ako vrieska sťaby vodca klubu paviánov - toto nie je tenis, to je anti-tenis a čo toto má znamenať! Veľmi sa mu nepáčilo, že mi síce tie moje údery idú každý iným smerom a že loptičky odo mňa padajú ako invalidi, no ale padali na jeho stranu a bol to jeho problém, že ich nevedel vrátiť. Veď ja som hral vlastne v sebaobrane!

Lenže s mojím drahým krajanom to už pomaly bolo na nevydržanie. My tenisti sme skvelí kamaráti, ale niektorí jednoducho nevedia prehrávať. Raz som zažil takého zúrivca, že od zlosti zahodil raketu za kríky - a potom ju ten dilino nevedel nájsť! Tak si ma tam predstavte - po rokoch sa v mne neznámom meste stretnem s blízkym človekom, teším sa ako pokecáme o všetkom možnom, po týždňoch konečne slovenské slovo a to slovo znie - ja sa na to môžem... A tak mi napadlo, že ja sa na to môžem tiež. Prestal som hrať, prišiel pomaly k sieti a povedal tam, na druhú stranu, vzácnemu krajanovi: "Ešte raz, len jediný raz prdneš zase takú nejakú sprostosť o tom ako hrám, tak ti tú raketu hodím na hlavu a viac sa už vidieť nemusíme, jasné?!"

Našťastie to Laco predsa len vyhral. Bratali a uzmierovali sme sa potom až do druhej rána. Ale prisámvačku, neviem vám povedať, čo by sa stalo, keby prehral.

AMERIKA 9

AMERIKA

SPRÁVY Z DOMOVA

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
9.

Mám dobrý zvyk neobzerať sa na cestách späť. A ani len neskúšať zisťovať, čo sa deje doma - od toho nášho rodinného domova až po ten celoslovenský. Jednoducho preto, že na tú diaľku nie je v mojich silách niečo zmeniť, či zachrániť a v duchu životného kréda Sv. Františka z Assisi, som vďačný za každú príležitosť rozoznať, čo môžem zmeniť (a teda má zmysel tým strácať čas), alebo nemôžem. Napriek všetkým týmto dobrým a múdrym predsavzatiam, nedalo mi to. Objavil som totiž, že v Amerike existuje pozoruhodný televízny kanál SCOLA (Satellite Communications for Learning Association), ktorý pozostáva len z televíznych večerných správ rôznych krajín sveta. To znamená, že za sebou uvidíte v originálnej reči správy z Maroka, Fínska, Mongolska, trebárs nasledované správami z Indonézie a Poľska. Na správy slovenskej štátnej televízie bol vyhradený čas o pol štvrtej ráno. Nastavil som si budík, zapol televíziu, uvidel a zhrozil sa. Nie, toto naozaj nemusím vidieť a vedieť na to, aby som tu v Spojených štátoch (či kdekoľvek na svete) splnil svoje spisovateľské úlohy. Televízor som vypol s nádejou, že nikto z mojich kolegov netrpí nespavosťou a ak, tak nevidel tento kanál a ak, tak nerozumel. Ale ono to malo byť ešte inak.

Zlé správy z domova

Náš ročník International Writing Program bol tak veľký, že som v ňom objavil aj maďarského dramatika Spira, ktorý navyše rozumel po slovensky a občas si mnou nejakú tu našu aj zaspieval. Bol to teda Spiro, ktorý ku mne jedného dňa prišiel a povedal - u vás doma uniesla tajná polícia prezidentovho syna. Bum! A čo ja s tým? Mám ísť hľadať prezidentovho syna? Mám zrušiť politicky skorumpovanú tajnú políciu? Čo vlastne mám teraz urobiť?! Samozrejme, že neurobíte nič, ale (a to je na tom to najhoršie) hoci ste nič zlé nevykonali a ani nič proti tomu urobiť nemôžete, odrazu ste niekto iný. Ešte včera ste bol jedným zo spisovateľov jedného z tých malých, zabudnuteľných štátikov uprostred Európy. Dnes ste "predstaviteľ" krajiny, kde sa unášajú prezidentskí synáčikovia. A TOTO pocítite veľmi rýchlo. Žiaľ medzinárodné správy sú na 90 percent o katastrofách, masovom zabíjaní a veľkých politických škandáloch. Preto vždy, keď otváram v zahraničí noviny, tajne dúfam, že tam o Slovensku nič nebude. Najlepšie správy z domova, žiadne správy z domova.

AUTO V AMERIKE

Auto v Amerike nie je ako auto u nás. U nás je to plechové približovadlo, ktoré sa ocitlo na nepriateľskom území. Máločo funguje vo váš prospech ako majiteľa vozu, a drvivá väčšina, vrátane policajtov, vás má za ľahkú obeť. V Amerike je auto kolíska, milenecké lôžko, sedadlo v kine, lavica v kostole, okienko v banke, jedálenský stôl, obývačka, spálňa, nákupný vozík a keď na to príde, aj rakva. Američania zvládnu celý svoj svet spoza volantu a celý ich svet slúži tomu, kto za volantom sedí. Je to automobilový raj. Ktosi mi opisoval príhodu ako nejaký Američan dostal defekt a než stihol vystúpiť z auta, už pribehol pomocník z blízkej garáže a prikotúľal koleso, ďalší dobehol s heverom, automechanik po nich už len skontroloval dotiahnutie skrutiek, vyinkasoval malý poplatok a šlo sa ďalej. Znie to ako rozprávka, ale ja tomu verím. Ono to ide tak ďaleko, že bez auta si tu vlastne úplne nemožní. No len sa na to pozrite: Vo vidieckom mestečku majú veľkoparkovisko lemované obvyklým výberom prízemných obchodov. Uprostred toho parkoviska tróni osamelá budova bez ľudskej obsluhy. Je to bankomat pre autá. Príjazd, obvyklý monitor s tlačidlami a výdajom bankoviek, výjazd. Autá prichádzali a odchádzali. Chcel som si vybrať peniaze, ale nemal som auto! Ten pohľad by som vám teda doprial - rad áut, ktoré sa v letnom sparne lenivo posúvajú k bankovému automatu. A uprostred tej rady prešľapuje exot zo stredu Európy a tvári sa, že je auto. Po vybraní peňazí som mal tú najvyššiu akceleráciu zo všetkých miestnych automobilov - zahol som za roh a tváril sa, že som tam nikdy nebol. Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City, zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corrola. A to nie som automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už od dverí vedel - s touto a žiadnou inou! Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corrola, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá MOJA Toyota Corrola bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.

AMERIKA 8

AMERIKA

SI V AMERIKE, LEŤ!

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
8.

V univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú tak akurát na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj (nám už známe) Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchaj-wanu, registrovala všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dávala na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom k rešpektovaniu môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Samozrejme som súhlasil a Bruce zavolal. O dva dni sme už sedeli spolu na pive.

Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. S tým som nemohol než smutne súhlasiť. Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Brucem profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s údivom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené - "toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.

O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu, hoci som tu videl pristávať aj malý dopravný jet charterovej linky. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovnú dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Čo viac by som si mohol priať?!

"Chyť sa svojich kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."
"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.
"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"

Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.

"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."

Celkom s Brucem nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu a aj pre istotu, pristávací manéver urobil s bravúrou sám.

AMERIKA 7

AMERIKA

MOJA PRVÁ PREDNÁŠKA

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
7.

Keď písanie berie vážne, tak to s vami pred vaším prvým verejným vystúpením začne švihať asi tak, ako s pretekárskym koňom tesne pred pretekami. A moje naozaj prvé vážne verejné autorské vystúpenie sa malo konať hneď v Amerike a po anglicky. Tak si asi viete predstaviť ako mi z toho švitorilo. Našťastie sa ma ujala prekladateľka Jerry. Bola to staršia pani, ktorá sa rozhodla pre postgraduálne štúdium prekladu. Najskôr štylisticky upravila esej, ktorú som chcel predniesť na pozvanie Centre of International Studies, skrátka CIS. Každá dobrá americká univerzita má také centrum a v Iowe si nás niekoľkých vybrali, aby sme prezentovali tému podľa nášho výberu. Bol som prvý Slovák v celej, takmer štvrťstoročnej, histórii tohto slávneho spisovateľského programu IWP a prvý, čo mal prednášať v CIS. A chcel som byť fakt dobrý. S Jerry sme preto prebrali nielen štylistiku, ale aj výslovnosť. Opakovane som pred ňou tú esej čítal a ona ma trpezlivo opravovala. Už som to vedel takmer naspamäť. Poslednú noc som chodil po izbe a čítal znova a znova, zdôrazňujúc prízvuk podľa poznámok medzi riadkami. Prednáška sa mala odohrávať v rámci obľúbeného amerického "brown bag lunch lecture".

Američania šetria čas a tak sú prednášky (nielen na CIS a nielen literárne, ale aj vedecké, či iné) načasované na obed. Poslucháči si prinesú do prednáškovej sály obed v hnedých papierových vreckách ("brown bag"), povyťahujú sendviče, kolu alebo Sprite, jablko a obedujú ("lunch"), kým vy prednášate ("lecture"). V iowskom CIS som sedel za vrchstolom, vedľa mňa slovenská vlajočka (fakt ju zohnali!), okolo veľkostola sa usadili miestni pracovníci a študenti. Privítali ma, rozbalili vrecká, otvorili koly, začali žuť a ja som začal čítať. Začiatok bol nádejný, zaujalo ich to. Prestali šuchotať vrecúškami, spomalili žutie, zabudli si odpíjať. Veľmi ma to povzbudilo. Pridal som na hlase a - vtedy to prišlo. Bez varovania, aj bez nádeje na nápravu. Riadky textu sa mi začali rozmazávať, vpíjať jedny do druhých. Zmätene som vzhliadol. Uvidel som zo dvadsať tvárí, všetky so zaujatím sledovali, čo sa deje. Pozrel som späť do papierov a už som nevidel vôbec nič. Po prvý krát v živote mi práve počas mojej prvej veľkej literárnej prednášky odišiel zrak. Vyčerpanie posledných dní a noc strávená opakovaným čítaním prednášky sa prejavili v najnevhodnejšiu chvíľu. Nevidel som! Text som len tušil. Znovu som vzhliadol a pochopil, že z tohto boja sa jednoducho utiecť nedá. Predsa to nemôžem len tak zabaliť! Tak som "čítal" po pamäti, veď som vďaka Jerry ten text prešiel najmenej sto krát. "Dočítal" som a opatrne vzhliadol. Tlieskali, obedy ostali na stole nedojedené. Potom sa pýtali a ja som čosi odpovedal. Celý čas som ale myslel na niečo iné. Nech sú tie hollywoodske filmy akokoľvek nahlúplo optimistické, jedno poučenie v nich naozaj funguje. Netreba sa vzdávať. Nesmiete sa vzdávať. A asi aj o tomto je Amerika.

AMERIKA 6

AMERIKA

TENIS, TENIS, TENIS!

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
6.

V Amerike nie je problém, kde hrať, ale s kým hrať. U nás bola a je kopa nadšencov ochotných vstávať aj o šiestej ráno, aby sa na nich ušlo. V Amerike sú tisíce verejných tenisových kurtov. Samozrejme, že nemajú antukový povrch ako tie naše, ktoré sú náročné na údržbu. Im stačí akýsi asfaltobetón, ale zato keď ich postavia, môžu ich nechať na voľné užívanie. Zažil som ten zázrak v Iowe, v New Yorku, v Tennessee, aj Oklahome. Jednoducho prídete a hráte. Kurty sú obvykle v nádherne udržiavaných parkoch s piknikovými prístreškami, preliezkami pre deti a vodou vo všetkých podobách. Všetko pripravené, len hrať - ale s kým? Prvým mojim tenisovým partnerom bol Austrálčan Alan. Vyrážali sme, kvôli nášmu dennému programu, na kurty skoro ráno a po ceste sa mi chcelo až výskať od nadmiery tej sviežej rannej energie. Alana som pravidelne porážal a robil si z toho srandu, tak ako sme zvyknutí doma. Raz to ale nevydržal, podišiel k sieti a veľmi vážne mi povedal:

"Gustav, ak si budeš takto provokovať, budeš tu veľmi neobľúbený."

Nerozumel som mu, veď šlo o srandu, kamarátske prekáranie, podpichovanie. Až neskôr, keď sme rôznymi náhodnými kontaktmi pribrali aj miestnych, som zistil, že oni to myslia VÁŽNE. Oni naozaj CHCÚ vyhrať, tak ako sú to naučení z práce, z domu a asi aj z hollywoodskych filmov. Aj preto sa v Amerike ťažko hľadá tenisový súper. Taký, s ktorým sa oplatí bojovať a ktorý pri zdravom rozume prežije, keď prehrá. Naozaj ich nie je veľa. A obávam sa, že sa aj v tomto Amerike približujeme míľovými skokmi.

TENISTI, TENISTI, TENISTI

Na konci môjho prvého amerického pobytu sa ukázala možnosť vrátiť sa opäť na tri mesiace, už ako zamestnanec Univerzity. Zháňali niekoho, kto by dával kurzy písania pre osadenstvo miestnych domov dôchodcov (čo je skutočne geniálny nápad). Zvažoval som to. Bol som nadšený iowskou verziou Ameriky. Oni si myslia, že sú koniec sveta a tak sa tam našinec cíti ako doma. Je to totiž veľmi kultivovaný a komfortný koniec sveta. Lenže z predošlých zahraničných pobytov som už vedel, že je iné ak prichádzate ako hosť a iné, keď sa zamestnáte a ujedáte miestny chleba. Hovoril som si - koľko z tých desiatok povrchných známych a známostí mi tu zostane, keď už nebudem exotický literárny hosť, ale zamestnanec ako každý iný? Keď sme o tom s Estóncom Karlom hovorili, zdôrazňoval som:

"Ja viem byť sám v meste, kde nikoho nepoznám. Ale je veľmi ťažké ostať sám v meste, kde poznáš skoro každého."

A odrazu mi napadla myšlienka, ktorú nemohol (ako ne-tenista) pochopiť - zo všetkých ľudí na svete, ktorých náhodou stretnete, jedine tenisti na vás nikdy nezabudnú! Ak si dobre zahráte, tak si aj posedíte a keď si posedíte, tak aj pokecáte a odrazu vzniká akési tenisové bratstvo. Práve vďaka tomu na vás najmenej najbližšiu päťročnicu budú miestni radi spomínať. A radi vás opäť prijmú. Na ten konkurz som sa prihlásil. A neuspel. Ale celkom som si vydýchol, život nie je len o tenise.

AMERIKA 5

KULTÚRNY ŠOK

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
5.

Pojem "kultúrny šok" je známy od polovice minulého storočia, kedy Amerika prudko vyštartovala v technike a to hlavne tej, bez ktorej sa už dnes ani my doma nezaobídeme. Farebné televízory, automatické práčky, satelity, ale hlavne páčky, gombíky, tlačidlá a diaľkové ovládače, ktoré zvyšok sveta ešte nevedel ovládať. "Kultúrny šok" preto zažívali návštevníci z Európy, ktorí náhle zisťovali, že sa na americkom kontinente stali zo dňa na deň technickými analfabetmi. Niekedy to bolo tragické, inokedy tragikomické. Nejaký Angličan sa vraj pokúsil v newyorskom hoteli zbaviť hučiaceho air-conditionu, zaveseného do výrezu okna, a pretože ho nedokázal vypnúť, rovno ho odmontoval. Tá obrovská plechová kraksňa potom padala pätnásť poschodí dolu na chodník. Naozaj neviem ako to dopadlo, ale za seba som bol odhodlaný radšej sa ničoho nechytať. V roku 1995, šesť rokov po zmene režimu u nás a návratu kapitalizmu (tentokrát "s ľudskou tvárou") už našinca veľa vecí v Amerike nemohlo prekvapiť. Mali sme to už skoro všetko doma. Spájala nás nielen reklama na Coca-Colu a Proctler & Gamble, ale už aj rovnaké zubné pasty, americké televízne seriály, počítače, televízory, satelity, kopírky a aj sušiče rúk. A tak som milo prekvapil profesora Iana Smitha, ktorý ma v rámci exkurzie po najväčšej iowskej nemocnici pozval na obed do jedálne pre nemocničný personál. Predtým som si chcel ešte umyť ruky a tak som sa odporúčal na toalety. Profesor tam o chvíľu vtrhol za mnou s ospravedlnením, že mi zabudol vysvetliť ako fungujú vodovodné kohútiky na optické senzory. Keď zistil, že som to zvládol aj bez neho, ospravedlnil sa znovu. Obaja sme nadobudli dojem, že som proti "kultúrnemu šoku" očkovaný. Ale ono to bolo celkom inak.

Tak predsa Začalo "to" vo výťahu v banke, kde nám mali otvoriť osobné účty. Zasekli sme sa. Naša patrónka zo spisovateľského programu Mary vyhlásila, že sa to stáva len výnimočne. Cestou späť sa vo výťahu zasekla znovu. Pri zoznamovacom večierku praskla neónka. Večer predtým sme si išli s Alanom zahrať tenis a náhle vypadli svetlá na kurte. Počas premietania čohosi v rámci nášho programu vypadol zvuk a ten film onemel. Na ďalší deň som šiel z literárnej prednášky a nasadol do cam-busu (univerzitného autobusu, ktorý zadarmo rozváža študentov po univerzitnom campuse) a ten sa už nepohol. Potom sa pokazil zámok na mojej izbe - bolo to neuveriteľné! Aspoň dvadsaťkrát som tými dverami prešiel bez problému a zamkol. Na tretí večer som vyšiel z dverí, zamkol a už sa nedostal dnu. Lampa v mojej kuchyni ešte v ten večer zablikala a zhasla. Najväčšou ranou bol, ale výpadok air-conditionu. Bol to pravý americký vynález. Predstavte si masívny plechový radiátor, ktorým v zime preteká horúca voda a v lete studená. Lenže práve v augustových horúčavách prvých dní môjho pobytu v Iowe, tá voda nepretekala, ale vytekala na koberec. Vypol som ten zázrak techniky a zavolal Mary na pomoc. Pozrela na to znalecky a bolo mi jasné, že pomoc sa neblíži. Bol totiž akurát na potvoru "Sviatok práce" a vtedy ani opravári v Amerike nepracujú. Sedel som v izbe, vzduch hustol, potil som sa. A to tak dlho, až som vypotil toto ponaučenie - Amerika je úžasná, ale stavali ju tiež len ľudia...

(pokračovanie)