AMERIKA 10

AMERIKA

DAŤ NEW YORKU ŠANCU

10.

Drvivú väčšinu miest obývaných i neobývaných (ako napríklad Grand Canyon) vám vaši americkí známi vrelo odporučia. Všetko je skrátka "great". Len keď spomeniete, že chcete navštíviť New York, začnú byť neobvykle opatrní. To mesto totiž nemôžete prejsť bez toho, aby ste sa ho rozhodli buď milovať, alebo nenávidieť. Je to vriaci bujón ľudských osudov a snáh - buď sa popálite, alebo si pochutíte. Počul som o zvukárovi akéhosi slovenského televízneho štábu, ktorý po príchode do tohto mesta prestal rozprávať. On sa proste urazil. Nedokázal stráviť tú valiacu sa masu vnemov, zvukov a pachov. New York - to je celý svet v jednej malej konzerve, opatrne otvárať! Toto všetko Američania vedia a pretože sú prirodzení patrioti vopred vás chcú na ten náraz newyorskej životnej plazmy pripraviť. Nie jeden mi povedal: "Gustav, daj New Yorku šancu."

No, veľmi ma povznieslo, že by akurát New York stál o to, aby som mu dal šancu; a aj by som to skúsil, len som nevedel - ako?! Vyriešil to môj dlhoročný priateľ a krasňanský spolurodák Laco: "Vykašli sa na obzeranie mrakodrapov a Sochu slobody. Až dôjdeš, hneď sadni na metro do Brooklynu - zahráme si tenis!"

Tak na toto sa vždy nechám nachytať. S Lacom sme spolu chodili na gymnázium v rodných Krasňanoch a hrávali tenis. Vždy ma porazil, pri veľkom šťastí som na neho uhral tak dva gamy na jeden set. To je ako keby ste dali niekomu jeden gól a on vám šupol späť hneď tri. Takže som sa tešil skôr na to zvítanie po rokoch. Laca som nevidel aspoň päťročnicu potom, čo sa rozhodol skúsiť v Amerike šťastie. A dosť som musel pátrať, kým som ho v Ne Yorku aj vypátral. Bolo krásne slnečné popoludnie. Nezaváhali sme ani chvíľu a vyrazili na miestne verejné kurty. Laco mi požičal raketu a začali sme. Teda, začal som dobre a - pokračoval som dobre! Odrazu to nebolo s tou Lacovou výhrou také jednoznačné. Tĺkol do loptičky ako bombardér, ale ja som to akosi stále vracal a odrazu bol môj večný súper na prehru. No, mali ste to vidieť. Najskôr si len tak žundral pod nos, potom pridal na hlase a začal sa sťažovať nahlas, nakoniec už som ho počul z druhej strany kurtu ako vrieska sťaby vodca klubu paviánov - toto nie je tenis, to je anti-tenis a čo toto má znamenať! Veľmi sa mu nepáčilo, že mi síce tie moje údery idú každý iným smerom a že loptičky odo mňa padajú ako invalidi, no ale padali na jeho stranu a bol to jeho problém, že ich nevedel vrátiť. Veď ja som hral vlastne v sebaobrane!

Lenže s mojím drahým krajanom to už pomaly bolo na nevydržanie. My tenisti sme skvelí kamaráti, ale niektorí jednoducho nevedia prehrávať. Raz som zažil takého zúrivca, že od zlosti zahodil raketu za kríky - a potom ju ten dilino nevedel nájsť! Tak si ma tam predstavte - po rokoch sa v mne neznámom meste stretnem s blízkym človekom, teším sa ako pokecáme o všetkom možnom, po týždňoch konečne slovenské slovo a to slovo znie - ja sa na to môžem... A tak mi napadlo, že ja sa na to môžem tiež. Prestal som hrať, prišiel pomaly k sieti a povedal tam, na druhú stranu, vzácnemu krajanovi: "Ešte raz, len jediný raz prdneš zase takú nejakú sprostosť o tom ako hrám, tak ti tú raketu hodím na hlavu a viac sa už vidieť nemusíme, jasné?!"

Našťastie to Laco predsa len vyhral. Bratali a uzmierovali sme sa potom až do druhej rána. Ale prisámvačku, neviem vám povedať, čo by sa stalo, keby prehral.