Cestovné príbehy

SAŠA VŠETKO VYBAVÍ

Chystal sa celosvetový kongres PEN v Moskve a my sme riešili už notorický problém - nebolo dosť peňazí. Ešte ako tak na cestu, ale kongresový poplatok bol naozaj nad naše sily. Organizátori sa totiž rozhodli, že celý kongres aj ubytovanie delegátov bude v najdrahšom moskovskom hoteli Radisson - Slavjanskaja. Našťastie, hlavného organizátora Sašu Tkačenka som poznal z predošlých konferencií, lebo ako Slovania sme v medzinárodnej spoločnosti nutne prischli jeden k druhému. Navyše som bol obvykle jediný z kolegov kto vedel ako-tak po rusky, kým Sašova angličtina bola tiež na úrovni ako-tak. Tak som mu teda anglicko-rusky napísal, či by sa nado mnou nezľutoval. V rozpočte takýchto podujatí bývajú obvykle slušné rezervy, tak čo keby mi odpustil aspoň polovicu kongresového poplatku? Saša promptne súhlasil a ja som vyrazil na cestu.
Na letisku Šeremetevo ma naložili spolu s ostatnými delegátmi kongresu a doviezli do kongresového hotela. Všetkých ubytovali, len mňa nie. Aha, už mi svitlo, nezaplatil som plný poplatok, budem bývať v náhradnom hoteli Beograd. Ten bol len kúsok ďalej za riekou Moskva, žiadna tragédia. Ale ani v náhradnom hoteli o mne nič nevedeli. Tu ma už povestná ruská pohostinnosť v kombinácii s ich zmyslom pre organizáciu začala dopaľovať. Kam ma to ten Saša zašil?! Snáď neskončím pod mostom? On sám bol nedostižný a ostatní organizátori bezradní. Až sa náhle zjavil jeden naozaj osvietený chlapík, ukázal na mňa a povedal: „Davaj, pošli!“ Po takmer hodine čakania, handrkovania a neistoty to bola spásna veta. Tak sme teda pošli.
Nastúpili sme do taxíku a vyrazili. Neznámy organizátor udržiaval zdvorilú konverzáciu a vo mne narastal nepokoj. Taxikár vyrazil na okružnú diaľnicu. Vyzeralo to, že skončím v nejakej ubytovni za mestom. Navyše tak ďaleko od kongresového centra, že pol dňa zabijem cestou k nemu a zvyšný poldeň cestou späť. Išli sme už dlho a stále viac sa vzďaľovali kongresovému hotelu a kolegom. Pekný vtip od Sašenku!
Taxikár náhle zabočil a spustil sa priamo stredom Moskvy na samotné Červené námestie! Bývať v Kremli? Aká to zmena oproti predošlej perspektíve nejakej prímestskej dače.
Ani jedno, ani druhé nakoniec neplatilo. Zastali sme hneď pri Červenom námestí a neznámy organizátor ma uviedol k recepcii hotela Inturist. Usmial sa, rozlúčil a zanechal rozpačitým dumám. Tak strechu nad hlavou mám, ale pekne ďaleko od kongresového diania - pomyslel som si. Vyšiel som výťahom, našiel príslušné dvere, otvoril - úúúúžas! Hoci delegáti kongresu sú ubytovaní povinne po dvojiciach, ja som tu mal sám celý apartmán! A len čo som sa rozpozeral, zistil som, že som nielen v samom centre Moskvy, ale do kongresového hotela existuje skratka rovno cez malebný Arbat. Zlatý Saša, všetko dokáže zariadiť!
Už na druhý deň som mal možnosť porovnať svoje nové sídlo a tým, ako bývajú samotní Moskovčania. Bol som pozvaný na večeru do rodiny Galliny Monastyrevovej, ktorú som stretol pred rokmi na stretnutí mladých spisovateľov v Gruzínsku. Vydala sa, má dvojmesačné dieťa a za muža kardiochirurga Vitalija. Žila vraj v Paríži, mohla sa vydať do Ameriky. Ale vraj by nikdy nemenila. „Život je tu!“ zvolala nadšene, keď ma vyzdvihla na stanici metra, ktoré sa od svojho postavenia nezmenilo. Všade okolo samé paneláky, ale kočík, čo Gallina tlačila, bol taliansky…
Jednoizbový byt s kuchyňou je typická „komunálna kvartira“, vynález socializmu. Drevený záchod je na chodbe v rade ostatných. V kuchyni sprchovací kút vedľa drezu. Ešte pred rokom sa na vypratanie susedov z takejto „kvartiri“ najímali profesionálni vrahovia. Mladá rodina je ale zjavne spokojná, hoci obývajú plochu menšiu, než je môj hotelový apartmán. Byt je však vybavený najnovšou elektronikou, vrátane internetu. Pri večeri stiahneme v trojke štyri fľaše pravého Bordeaux. Až na odchode sa stihnem opýtať, koľko Vitalij zarába v špičkovom moskovskom Inštitúte transplantácie a umelých orgánov, keď Gallina je teraz na materskej. Odpoveď znie 320 rubľov mesačne. A mizerné raňajky v mojom hoteli stoja 280 rubľov…
Cestou metrom do hotela sa s údivom prizerám skupinke rozjarených výletníkov, ktorí na garmošku hrajú pieseň Žltá ponorka a celý vagón cestujúcich spieva s nimi. Mám pocit, že celá táto krajina prestúpila nie tak dávno z červenej ponorky do žltej. A ešte sa tomu aj tešia. Veď na farbe tu naozaj nezáleží. Tu sa žije za každého režimu, počasia, podmienok – toto je krajina šampiónov prežitia.

Cestovné príbehy

ČO JE ŠŤASTIE?

Rusko bola v 80-tych rokoch krajinou neuveriteľných nemožností. A možno ešte aj je. Ale v čase kuriózneho „Suchogo zakona“, teda alkoholovej prohibície, bola Moskva triezvo smutná veľká dedina, kde aj v Boľšom teatri boli turecké záchody na dve šľapaje a dieru v podlahe. Tamara bola jednou z tých turistiek, ktorých bola v rámci zájazdov vždy prevaha, lebo po mužoch padlých za Veľkej vlasteneckej nebolo ešte ani po štyridsiatich rokoch dosť náhrady. Všetky ruské zájazdy, nech išli odkiaľkoľvek a kamkoľvek, prechádzali cez Moskvu. A ich účastníci sa na to veľmi tešili. Hlavne na nákupy v obchodoch, kde našinca z tlačenice a arogancie tlstých predavačiek išiel šľak trafiť. Tamara bola tá šťastne organizovaná deva, ktorú socialistické absurdnosti netrápili. Veď v Komsomole ju len chválili a aj na tabuli cti vraj chvíľu visela. Mala nádherne pevné telo, ale to tam nevystavovali. Nevadil jej zákaz predaja alkoholu, veď milovanie za triezva je tak očarujúco nová skúsenosť. Nevadilo jej dokonca ani to, že v celej miliónovej Moskve bolo vtedy do desať kín, v ktorých hrali len ruské filmy. „No a čo?“, začudovala sa, keď som sa pýtal, či jej nechýbajú všetky tie úžasné filmy, čo obiehajú svet, „načo sú nám cudzie filmy? Máme vlastné a je v nich všetko, sú smutné, aj veselé, vojnové, aj zamilované...“ Neskoro v noci tíško plakala do vankúša. Keď som sa jej pýtal, čo sa stalo, upokojovala ma, že nič, naozaj nič.
„Vieš, len mi prišlo odrazu tak smutno. Ako je nám dobre a tam kdesi, neznámi ľudia v kapitalizme vymýšľajú tie najhroznejšie bomby a chcú tretiu svetovú vojnu. Chcú zničiť naše šťastie…“
Zobral som ju do náručia, pohladil a zavrel oči. Toto „šťastie“ sa nedalo zničiť. Z neho sa dalo len vyspať a precitnúť...

Cestovné príbehy

LÁSKA PO RUSKY

Hovorí sa, že Rusko je ešte aj dnes rajom pre mužov zo zahraničia. Biedna perspektíva ženie ruské devy do náručia prvému schopnejšiemu cudzincovi, čo sa natrafí. Ale milé prekvapenia čakali aj v dobách, keď sa ešte nehovorilo v Rusku slečna, ale skôr komsomolka. Veď cudzinci mali prednosť dokonca aj v Sovietskom zväze.
Boli sme takzvaný mládežnícky zájazd a vo vtedajšom Leningrade nás čakal povinný „Večer družby“ ruského Komsomolu a nášho Socialistického zväzu mládeže. Bol to jeden z tých prejavov socialistického folklóru, keď mladí ľudia, namiesto toho, aby sa zabávali pri hudbe a tanci, sedeli oproti sebe ako dva súperiace tábory a prestreľovali sa detinskými otázkami absurdného kvízu „Poznaj Sovietsky zväz“. Cenami boli povestné ruské „značiky“. Gýčovité odznaky, ktoré sa u nás nedávali pomaly ani deťom, tu mali vo veľkej vážnosti. Nosili ich súdruhovia aj radoví občania na sakách a na náš večierok družby prišli dokonca miestne statné komsomolky s odznačikmi Lenina na večerných róbach. Zdali sa tak byť dokonalo ideologicky obrnené, ale čoskoro po oficiálnom programe sa ukázalo, že niektorým pod odznačikovým portrétom revolučného vodcu bijú srdcia nielen láskou k mládežníckej organizácii. Bol som v tej veci požiadaný o bleskovú konzultáciu. Môj spolubývajúci menom Peter mal pocit, že sa mu jedna komsomolka venuje viac, než jej to dovoľujú stanovy tejto dobrovoľnej socialistickej organizácie mládeže a prišiel s otázkou „čo s tým“. V skutočnosti ho mátala myšlienka ako by ju z miesta „Večera družby“ urýchlene odtransportoval do nášho hotela a tam sa pokúsil prepašovať ju na našu izbu. Otázka bola, či by mi to nevadilo.
„Samozrejme, že by mi to nevadilo.“ ubezpečil som ho. „Ale určite to bude vadiť tomu bataliónu ďežurných na hoteli. Tých odporných, zbytočných báb, čo špicľujú na každom poschodí a dokonca ešte aj pri výťahu.“
Spolubývajúci uznal, že tu je šanca minimálna. Ale príroda sa hlásila k slovu a otázka znela „ako na to?“.
Zamyslel som sa a odpovedal: „Nijako, zachovaj pokoj. Ona je domáca, ona už niečo vymyslí.“
Tak sa aj stalo. Petrova komsomolka si s ním pohotovo dohodla rande na druhý deň doobeda vo vysokoškolskom internáte, kde bývala. Nakreslila podrobnú mapu, pridala adresu, cudne sa rozlúčila a odišla kolektívne s ostatnými komsomolcami ako to pravidlá socialistického spolunažívania prikazovali.
Nebol dôvod na priveľký optimizmus, ale všetci (lebo správa o takto nadviazanej družbe sa šírila lavínovito medzi mužským osadenstvom zájazdu) sme boli nadšení. Takýto prielom do ideologicky nepriestrelnej hradby domácich nik nečakal. Že by komunistická ideologická drezúra predsa len zanechala niečo ľudské v tvorovi zvanom „sovietsky človek“? A na druhej strane, v čom je telesná láska „sovietskeho človeka“ iná, než tá naša? Niekto pridal príhodu o údajne úspešnom turistovi, ktorý sa ocitol s krásnou ruskou devou v posteli a po jej nevinnom ozname, že pracuje na KGB, ho opustila duchaprítomnosť spolu s mužnosťou. Môj spolubývajúci Peter sa hneď zaprisahal, že on si svoju úlohu splní za každých okolností.
Na druhý deň sa Peter namiesto na kolektívnu prehliadku Petro-pavlovskej pevnosti vydal dobýjať celkom iné obranné valy. Pomýlený prvým týždňom pobytu v Sovietskom zväze hnal sa do katastrofy, ktorej sám napomohol. Klasická Potemkiniáda spočívala v tom, že cudzinci mali všade prednosť, hoci častokrát nebolo zasa až tak veľmi o čo stáť. Preto sa náš Peter, potom čo internát spoľahlivo našiel, už v prvom kroku dopustil osudnej chyby. Cudzinec mal totiž naozaj absolútnu prednosť všade tam, kde boli na cudzincov nachystaní. Lenže prednostné práva cudzincov nutne končili u brán Kremľa a aj internátu komsomoliek. Keď sa na vrátnici internátu začal domáhať vstupu za svojou vyvolenou Lenou, narazil na tvrdú obranu obéznej babky v úlohe ďežurnej. Vážila odhadom tonu, sedela ako ropucha za okienkom vrátnice, na šíroširých prsiach mala až po pás metály ešte z Veľkej vlasteneckej vojny a jačala ako siréna potápajúceho sa parníka. Náš Peter pochopil, že urobil osudnú chybu. A presne v duchu Solženicynovho príbehu o domnelom vojenskom zbehovi v poviedke „Prípad na stanici Krečetovka“ - nenapraviteľnú. Prosby ani hrozby nepomáhali.
Čakajúca komsomolka Lena však musela niečo tušiť. Náhle sa zjavila na schodoch k vrátnici. Napriek treskúcej zime bola oblečená len naľahko v župane. Okamžite odhadla situáciu, drapla milého Petra za ruku a nekompromisne ho vtiahla do internátu. Mala dobrý odhad, že zaslúžilej vrátničke (zamotanej v deke, aby na ňu neťahalo od stále otváraných vchodových dverí) štart za utečencami chvíľu potrvá. Tá v atletickej terminológii ohromením doslova „zaspala na blokoch“ a len jej neveriace jačanie ich sprevádzalo hore schodmi.
Lena s Petrom vybehli tri poschodia internátu ako nič. Lena rýchlo vtiahla hosťa do svojej izby a zamkla. Odhodlane sa oprela o dvere, mimovoľne spustila župan, zavrela oči a šepla:
„Milučký, na slová nie je čas. Miluj ma, kým dôjde k najhoršiemu.“
A náš Peter, mladý nevycválaný junec, splnil odhodlane, čo mu bolo povedané. Čerství milenci ani nestihli s úľavou vydýchnuť, keď sa ozvali tvrdé údery na dvere. To do nich búšila babka ďežurná, zadýchaná tými tromi poschodiami tak, že zo seba nedokázala dostať napochytre ani slovo. Ale do dverí mlátila statočne. Hnalo ju hrozné tušenie, že celá komsomolská výchova sa v okamihu obráti na prach len kvôli tomu, že jej veteránske opuchnuté nohy už nevládzu do schodov, tak ako za mlada. A keď sa konečne dostala k dychu, hneď spustila sirénu:
„Otvor, otvor súdružka komsomolka, otvor, kým nie je neskoro!“ A do toho rovnako nahlas k zbiehajúcemu sa osadenstvu okolitých dievčenských izieb: „Chlapa má na izbe, nehanebnica jedna. Spustila sa s cudzincom. Otvor, viem, že ste tam!“
To sa už ale naša milenecká dvojica stihla kompletne obliecť a Lena vymenila župan za solídny kožuch. Našťastie nestihla použiť voňavku „Moskovské duchy“, ktorou v tej dobe smrdeli všetky krásydbalé sovietske devy. Spoločný odchod bol nevyhnutný. Podľa zvukov z chodby sa dalo odhadnúť, že osamelého cudzinca-previnilca by čakal na chodbe čistý lynč. Otázkou je, či by neskonal preto, že aj iné komsomolky by mu chceli ešte aspoň na chvíľu ukázať svoju izbu. To je ale čistá špekulácia, pánom situácie bola Lena. Skontrolovala letmo kompletnosť oblečenia svojho čerstvého milého, pritiahla si kožuch tesnejšie k telu a odhodlane otvorila.
Hoci práve tohto sa ďežurná jačavo domáhala, nečakaná akcia pristihnutých milencov ju na chvíľu ohromila. Prekvapene cúvla a to využila Lena, aby na všetko odovzdaného Petra schmatla za ruku a mlčky odtiahla po chodbe preč. Za nimi sa s oneskorením ozvalo jačanie:
„No veď počkaj, súdružka nehanebnica, ja si zistím kto si a na najbližšej schôdzi Komsomolu sa teš!“
Lena neodpovedala. Mlčky ťahala Petra dolu schodmi, cez vestibul internátu von a ulicou k najbližšej zastávke metra.
Milenci mlčali. Peter sa ešte len spamätával z prežitého šoku, jeho ruská spoločníčka nad čímsi intenzívne uvažovala. V dlhej chvíli čakania na súpravu metra sa Peter zaoberal najmä prízemne pragmatickou myšlienkou, či pri toľkom ponáhľaní neurobil tú osudnú chybu a v krátkej šťastnej chvíli neurobil svoju vyvolenú budúcou matkou. Lena však zjavne akurát o tomto neuvažovala. Peter si trúfal len odhadovať, že v mlčanlivom pritúlení počas čakania sa zamýšľala nad niečím z prahlbín zásadných životných úvah v štýle slávnych ruských dumiek. Cítil, že v Lene priam fyzicky dozrieva rozhodnutie a už vopred sa obával čím ho v krátkej dobe opäť zaskočí. Ale Lena mlčala, tisla sa k nemu akoby z neho získavala silu k tomu osudnému záveru, a Peter vďačne mlčal tiež.
Súprava metra konečne prišla a Lena stále mlčala. Peter sa v rozpakoch začal lúčiť. Preventívne oznamoval, že zakrátko naša turistická výprava odchádza späť domov a ďalšie stretnutie už asi nie je možné. Ale toto Lenu netrápilo. Pohladila svojho dočasného milenca s tou múdrou chápavosťou predčasne zrelých žien, zamyslene ho pobozkala a jemne, bez slov vtisla do preplneného vagóna súpravy. Ale ešte skôr, než sa dvere zavreli a tí dvaja navždy stratili jeden druhého, stihla zavolať:
„Zbohom! Už nie som viac komsomolkou!“
Koniec Sovietskeho zväzu započal.

Cestovné príbehy

OSLAVA PO SOVIETSKY…

V sovietskom Rusku sa darilo záhadným spôsobom obracať tie najlepšie predsavzatia na tie nejkatastrofálnejšie ruiny. Slávne boli v tomto smere moskovské reštaurácie. Hoci ich bolo málo a záujemcov doslova milióny, obvykle boli poloprázdne. To vďaka chvályhodnému nariadeniu, že socialistická kultúra stolovania vyžaduje, aby hosť prichádzal vždy k upratanému, čistému stolu. Sovietske riešenie sa našlo. Čašníci obslúžili vždy prvú várku hostí a potom nechali stoly neupratané. A pretože tie stoly boli neupratané, nemohol byť pri nich obslúžený žiadny ďalší hosť. Čašníci sa tak od roboty nepretrhli a plat im bežal.
Keď som sa o týchto dadaistických príhodách rozprával so spriateleným slovenským novinárom, premeral si ma zhovievavo a vysvetlil mi, že pre takzvaného „sovietskeho človeka“ bol takýto dadaizmus denným chlebom. A hneď uviedol príklad:
Moskvu navštívil za socializmu v skupine zahraničných novinárov, ktorým sa venoval pridelený kolega z TASR. Všade ich povodil, všetky múzeá V. I. Lenina im poukazoval a keď už konečne prišiel večer a všetci toho mali tak akurát dosť, prejavili cudzinci chuť sa navečerať. Čelo dovtedy entuziastického ruského kolegu sa zachmúrilo.
„To bude problém,“ povedal skormútene, „nemáme objednaný stôl.“
„Aký problém,“ čudovali sa naivní cudzinci, „zájdeme do najbližšej reštaurácie a uvidíme.“
Napriek varovaniam sprievodcu zašli teda do najbližšej reštaurácie a pri vchode uvideli dedka s veľkou knihou. Zdvorilo si vypočul ich prianie navečerať sa a pohotovo im podstrčil knihu, do ktorej sa zapisovali rezervácie. Nič netušiaci novinári sa všetci ochotne pozapisovali a chystali sa pokročiť ďalej. Vtedy ich deduško zdvorilo zastavil a oznámil im:
„Ďakujem za vašu rezerváciu, súdruhovia. Čakáme vás teda o dva mesiace o tomto čase...“
To, že chcú jesť hneď, ho nezaujímalo. Deduško zaklapol knihu a myslel si, že tým je to vybavené. Lenže zahraniční novinári vedeli, že ako cudzinci zo spriatelenej krajiny si niečo môžu dovoliť. A tak spustili náramný krik (hlad im pomáhal, reštaurácií bolo vtedy v Moskve po jednej na päť kilometrov ulíc). Nakoniec kolegu z TASR-u dostrkali k tomu, že vyhľadal vedúcu reštaurácie, všetko vysvetlil a po veľkom dohadovaní sa im predsa len podarilo do reštaurácie preniknúť. Bola poloprázdna.
Novinári zasadli za najbližší stôl, naobjednávali si a po neskutočne dlhom čase sa dočkali aj čohosi, čo sa podobalo jedlu. Po celý čas čakania však mali vodky koľko len chceli a tak ako-tak najedení a príjemne rozjarení z vodky i pocitu víťazstva nad socialistickými pravidlami správneho stolovania, konečne sa rozhliadli po okolitých stoloch. Z nemnohých hostí ich najviac zaujal blízko sediaci muž. Sedel sám, pred sebou vázu s ružami, vedľa načatá fľaša šampanského a nenáhlivo, ticho popíjal. Novinári sú zvedaví. A tak sa jeden odhodlal, podišiel k tomu mužovi a opýtal sa ho:
„Prepáčte, súdruh. Mohli by ste nám povedať, čo oslavujete?“
„Oslavujem narodeniny mojej ženy,“ odpovedal pokojne ten muž.
„A kde je vaša žena?“
„Neušla sa jej rezervácia,“ odpovedal pokojne ten muž a pil mlčky ďalej.

Cestovné príbehy

MŔTVOLA V MOSKVE

Moskvu som zažil najskôr ako veľkú socialistickú dedinu a potom ako jedno z najdrahších miest sveta. Medzitým uplynulo pätnásť rokov a okrem iného pribudol aj celkom nový, dovtedy neznámy fenomén – ruská mafia. Prvé desaťročie po páde komunizmu premenilo moskovské ulice na bitevné pole, kde sa odohrávali krvavé bitky rôznych mafiánskych klanov. Keď som sem na prelome tisícročí prišiel na spisovateľský kongres, Moskva už bola pokojnejšia. Ale aj tak som bol v strehu. A ukázalo sa, že oprávnene.
Kto nezažil viac ako troch spisovateľov pokope, netuší akí sú reční a hlavne akú majú vysokú spotrebu „živej vody“, v moskovských pomeroch teda vodky. Keď sa s kolegami nevidíte rok a nedajbože sa na program rokovania dostane nejaká kontroverzná otázka, je o čom debatovať až do rána. A tak som sa vracal do hotela neďaleko Červeného námestia pešo cez Arbat často až v ranných hodinách. V rannom sviežom vzduchu som zároveň aj triezvel a tak na mňa prichádzali rôzne myšlienky. Spomenul som si, ako rovnako veselých delegátov z Dánska okradli v Mexico City takmer v centre mesta. Tu som ja na neistých nohách sám kľučkoval pustými ulicami smerom k hotelu a pre istotu sa rozhliadal, z ktorej strany to príde. Najopatrnejší som bol prvú noc. Druhú som kráčal už smelšie a na tretiu som aj zabudol, že si mám dávať pozor. A vtedy to prišlo. Celkom nečakane a na mieste, kde by som to naozaj nepredpokladal.
Dokráčal som totiž bez úhony až do hotela, vo vestibule pozdravil postávajúce nočné pracovníčky a na správnom poschodí s úľavou vykročil do chodby k izbám. A tam ležala – mŕtvola. Bol to šok. Odhadom tri hodiny ráno, nikde nikto, len ja a ten mŕtvy chlap. Videl som z neho vlastne len nohy. Ešte stihol otvoriť dvere do hotelovej izby a...
Zaváhal som, čo teraz? Volať rýchlo pomoc. A je ešte nejaká šanca? V týchto úvahách som už celkom triezvy rýchlo dokráčal k telu. Ten chlapík mal na sebe celkom solídny oblek, elegantné topánky. Ležal tvárou do izby, ruky rozhodené popri tele. Kľúče ležali pri pravej ruke. Stál som nad ním a než som si stačil čokoľvek uvážiť, „mŕtvola“ sa ozvala. Bol to zvuk, ktorý všetko zmenil. Ten chlap chrápal! Prizrel som sa mu bližšie. Zjavne to bol taký nočný vták, ako ja, ale toto bol domáci a tí pijú na doraz. Asi ešte dokázal dôjsť k dverám a aj otvoriť, ale prekročiť cez prah izby už bolo nad jeho sily.
Uvažoval som, ako mu pomôcť, keď sa nečakane pohol. V hlbokom spánku pokrčil nohy a to tak šikovne, že stačilo len zavrieť dvere. Bolo po probléme. Tak predsa sa od toho socializmu až tak veľa nezmenilo. Stále je v Rusku najmasovejším zabijakom – vodka.