Cestovné príbehy

SAŠA VŠETKO VYBAVÍ

Chystal sa celosvetový kongres PEN v Moskve a my sme riešili už notorický problém - nebolo dosť peňazí. Ešte ako tak na cestu, ale kongresový poplatok bol naozaj nad naše sily. Organizátori sa totiž rozhodli, že celý kongres aj ubytovanie delegátov bude v najdrahšom moskovskom hoteli Radisson - Slavjanskaja. Našťastie, hlavného organizátora Sašu Tkačenka som poznal z predošlých konferencií, lebo ako Slovania sme v medzinárodnej spoločnosti nutne prischli jeden k druhému. Navyše som bol obvykle jediný z kolegov kto vedel ako-tak po rusky, kým Sašova angličtina bola tiež na úrovni ako-tak. Tak som mu teda anglicko-rusky napísal, či by sa nado mnou nezľutoval. V rozpočte takýchto podujatí bývajú obvykle slušné rezervy, tak čo keby mi odpustil aspoň polovicu kongresového poplatku? Saša promptne súhlasil a ja som vyrazil na cestu.
Na letisku Šeremetevo ma naložili spolu s ostatnými delegátmi kongresu a doviezli do kongresového hotela. Všetkých ubytovali, len mňa nie. Aha, už mi svitlo, nezaplatil som plný poplatok, budem bývať v náhradnom hoteli Beograd. Ten bol len kúsok ďalej za riekou Moskva, žiadna tragédia. Ale ani v náhradnom hoteli o mne nič nevedeli. Tu ma už povestná ruská pohostinnosť v kombinácii s ich zmyslom pre organizáciu začala dopaľovať. Kam ma to ten Saša zašil?! Snáď neskončím pod mostom? On sám bol nedostižný a ostatní organizátori bezradní. Až sa náhle zjavil jeden naozaj osvietený chlapík, ukázal na mňa a povedal: „Davaj, pošli!“ Po takmer hodine čakania, handrkovania a neistoty to bola spásna veta. Tak sme teda pošli.
Nastúpili sme do taxíku a vyrazili. Neznámy organizátor udržiaval zdvorilú konverzáciu a vo mne narastal nepokoj. Taxikár vyrazil na okružnú diaľnicu. Vyzeralo to, že skončím v nejakej ubytovni za mestom. Navyše tak ďaleko od kongresového centra, že pol dňa zabijem cestou k nemu a zvyšný poldeň cestou späť. Išli sme už dlho a stále viac sa vzďaľovali kongresovému hotelu a kolegom. Pekný vtip od Sašenku!
Taxikár náhle zabočil a spustil sa priamo stredom Moskvy na samotné Červené námestie! Bývať v Kremli? Aká to zmena oproti predošlej perspektíve nejakej prímestskej dače.
Ani jedno, ani druhé nakoniec neplatilo. Zastali sme hneď pri Červenom námestí a neznámy organizátor ma uviedol k recepcii hotela Inturist. Usmial sa, rozlúčil a zanechal rozpačitým dumám. Tak strechu nad hlavou mám, ale pekne ďaleko od kongresového diania - pomyslel som si. Vyšiel som výťahom, našiel príslušné dvere, otvoril - úúúúžas! Hoci delegáti kongresu sú ubytovaní povinne po dvojiciach, ja som tu mal sám celý apartmán! A len čo som sa rozpozeral, zistil som, že som nielen v samom centre Moskvy, ale do kongresového hotela existuje skratka rovno cez malebný Arbat. Zlatý Saša, všetko dokáže zariadiť!
Už na druhý deň som mal možnosť porovnať svoje nové sídlo a tým, ako bývajú samotní Moskovčania. Bol som pozvaný na večeru do rodiny Galliny Monastyrevovej, ktorú som stretol pred rokmi na stretnutí mladých spisovateľov v Gruzínsku. Vydala sa, má dvojmesačné dieťa a za muža kardiochirurga Vitalija. Žila vraj v Paríži, mohla sa vydať do Ameriky. Ale vraj by nikdy nemenila. „Život je tu!“ zvolala nadšene, keď ma vyzdvihla na stanici metra, ktoré sa od svojho postavenia nezmenilo. Všade okolo samé paneláky, ale kočík, čo Gallina tlačila, bol taliansky…
Jednoizbový byt s kuchyňou je typická „komunálna kvartira“, vynález socializmu. Drevený záchod je na chodbe v rade ostatných. V kuchyni sprchovací kút vedľa drezu. Ešte pred rokom sa na vypratanie susedov z takejto „kvartiri“ najímali profesionálni vrahovia. Mladá rodina je ale zjavne spokojná, hoci obývajú plochu menšiu, než je môj hotelový apartmán. Byt je však vybavený najnovšou elektronikou, vrátane internetu. Pri večeri stiahneme v trojke štyri fľaše pravého Bordeaux. Až na odchode sa stihnem opýtať, koľko Vitalij zarába v špičkovom moskovskom Inštitúte transplantácie a umelých orgánov, keď Gallina je teraz na materskej. Odpoveď znie 320 rubľov mesačne. A mizerné raňajky v mojom hoteli stoja 280 rubľov…
Cestou metrom do hotela sa s údivom prizerám skupinke rozjarených výletníkov, ktorí na garmošku hrajú pieseň Žltá ponorka a celý vagón cestujúcich spieva s nimi. Mám pocit, že celá táto krajina prestúpila nie tak dávno z červenej ponorky do žltej. A ešte sa tomu aj tešia. Veď na farbe tu naozaj nezáleží. Tu sa žije za každého režimu, počasia, podmienok – toto je krajina šampiónov prežitia.