V piatok zomrie, chcete sa pozrieť?
Bola to najbizarnejšia návšteva akú som na severoamerickom kontinente zažil. Toho muža okolo sedemdesiatky som nepoznal, ale môj čerstvo objavený krajan Gabo trval na tom, že je to jeho známy a koniec-koncov – Slovák. Kým sme našli obytný dom, kde býval, stihol som sa dozvedieť, že bol kedysi veľmi bohatý, potom ho súdili za akési sprenevery, ale nedosúdili a teraz sa drží tak akurát nad vodou. Vďaka Gabovi sme vtrhli do bytu neohlásení, ale starý pán to zvládol bez protestov. Dokonca sa návšteve potešil a len čo sa dozvedel, že som zo Slovenska, chcel so mnou robiť obchody. Bolo to absurdné, nemal som mu čo ponúknuť a hlavne nemal som o žiadne obchodovanie záujem. Tak to starý pán skúsil s Gabom. Kým sa takto v obývačke bavili, zašiel som na toaletu. Otvoril som dvere na kúpeľni a vošiel do voňavého kráľovstva vyzdobeného do najmenšieho detailu ženou s vkusom a zmyslom pre detail. Bola to nepochybná stopa, že v tomto byte je prítomná veľmi starostlivá žena. Keď som sa vrátil do obývačky, všimol som si na stojane pri balkóne nedokončený portrét pána domu.
„To ste maľovali vy?“ opýtal som sa.
„Nie, to moja žena.“
„Ozaj, čo robí tvoja žena?“ opýtal sa Gabo vzápätí.
„Umiera, v piatok už bude asi po nej.“ Pán domu nemihol ani okom a hneď ponúkol: „Chcete sa ísť pozrieť? Leží v spálni.“
Ja som na to žalúdok nemal, ale Gabo šiel. Určite ju poznal roky, možno sa aspoň takto rozlúčil. Starý pán sa zase chcel baviť o kšefte, ale nemal som síl. V nastalom tichu som sa znovu, už pozornejšie, pozrel na jeho nedokončený portrét. Tá žena ho celkom iste úžasne milovala, ale na to, aby úžasne maľovala jej chýbal ten odstup, ktorý milujúci ľudia ani mať nemôžu. Keby ten odstup mala, na jej portréte milovaného muža by museli byť jasne viditeľné vrásky chamtivosti okolo tých úst, ktoré nadovšetko milovali slovo – biznis.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára