AMERIKA 29

DEŇ VĎAKYVZDANIA…

… je neuveriteľný americký rodinný sviatok. Už len ten dôvod! Prví osadníci na americkom kontinente sa vylodili neskoro na to, aby stihli zasiať a zožať dostačujúcu úrodu. A tak im, uprostred zimy, došli zásoby. Zdalo sa, že celá kolónia vymrie do jara hladom. A vtedy sa objavili vyslanci susedného indiánskeho kmeňa a priniesli bohaté zásoby. Medzi nimi aj morky, ktoré Európania dovtedy nepoznali. Bieli osadníci boli zachránení a to, ako sa odvďačili Indiánom, všetci dobre vieme. Keďže ale vraj všetko zlé je na niečo dobré, ostala tu každoročná veľká jedácka rodinná oslava s obrovskou morkou ako hlavným chodom.

Prvé pozvanie som dostal od profesora výtvarného umenia Hansa Bredera. Zoznámili sme sa klasickou americkou náhodou a veľmi dobre sa nám spolu debatovalo a hlavne pilo. Bol pôvodom Nemec a oboje si z rodnej vlasti veľmi dobre pamätal. Keď som prišiel z kartónom plzenského (iné „naše“ pivo ani víno v obchode nemali), piekol tú gigantickú morku vedeckou metódou už šiestu hodinu. Podľa jeho výpočtov jej chýbala k dokonalosti ešte hodina a pol. Hansova žena išla na nejaký zlet žien na druhý koniec mesta, tak sme boli sami a bolo nám dobre. Hans vytiahol vodku, zapíjali sme to hojne pivom a debatili. Morku sme si dali v pravej chvíli a keďže nám došla vodka, prešli sme na whisky. A po whisky nám už bolo tak dobre, že sa nám chcelo tancovať. Pustili sme si muziku, ale pre nedostatok žien sme museli tancovať spolu. Hans mi bol asi po plecia a jeho pivný sval nás bezpečne oddeľoval. V tej chvíli prišla Hansova predvídavo skôr sa vrátiaca žena. Bleskovo zhodnotila situáciu a urobila to najlepšie, čo sa dalo. Hansa pochválila za skvelo upečenú morku a mňa odviezla pohotovo (a naozaj to bolo ako pohotovosť zasahujúca ešte včas) domov na internát. Do výťahu som ešte trafil, svoju izbu som našiel, na ostatné si nepamätám. Na druhý deň som previnilo volal Hansovi, či všetko dobre dopadlo. Bol v skvelej nálade (pri jeho váhe mal podstatne väčšiu absorpčnú kapacitu liehu všetkých podôb a chutí) a odovzdal mi srdečné pozdravy aj jeho ženy, ktorá dodatočne schválila jeho verziu Dňa vďakyvzdania. A to je teda veľká vec, lebo s touto drobnou žienkou sa zoznámil pred dvadsiatimi rokmi tak, že mu rozbila nos, lebo si na ňu hneď na úvod príliš dovoľoval. Tak som to zložil a povedal si v duchu – tak predsa to bol sviatok rodiny!

DEŇ VĎAKYVZDANIA Č.2…

…som absolvoval ešte v ten istý týždeň ako hosť Barbary Don Thomas. Navyše mi ponúkla, aby som so sebou vzal aj niektorého z kolegov a tak som si vybral Kolumbijčana Mauricia. Veril som, že ako bývalý diplomat mi určite hanbu neurobí. Barbara nás odviezla z internátu Mayflower na ich farmu a predstavila svojmu manželovi. Barbara s dcérou sa venovali kuchyni a Barbarin manžel nás previedol po najbližších hospodárskych budovách. Bol to opäť ten farmársky zázrak aký sme už v Iowe zažili. Do nedozierna lány kukurice, striedané pasienkami s veľkými stádami kráv. Obrovské stodoly, vlastné silo, kombajn a tisíc vecí na farmárčenie. To všetko pod patronátom jedinej rodiny, pričom Barbara učila na vysokej škole, dcéra študovala a syn mal úspešnú advokátsku prax, kdesi vo vzdialenom meste. Kým sme sa vrátili z malej exkurzie, už práve dorazil na veľkom aute a priviezol si krásnu slečnu. Mala byť perspektívnou nastávajúcou a správala sa primerane tomu nervózne a placho. Synátor bol klasický študovaný kovboj veľmi siláckych spôsobov a rečí, ktorý by mohol byť rád, že sa naňho tá deva (povolaním modelka) vôbec pozrela. Ale s akéhosi, len im známeho dôvodu, to bolo naopak. Boli sme teda svedkami nielen národného sviatku rodiny, ale aj uvedenia novej perspektívnej členky do americkej rodiny. Bolo to milé, bezprostredné a plné opatrného okukávania. Po prebohatom obede, sa tí dvaja (ktorí boli po celý obed stredobodom pozornosti domácich) odobrali do izby. Matka Barbara s dcérou sa opäť zavreli do kuchyne (možno popri plnení automatickej umývačky riadu vyhodnocovali čerstvo uskutočnený kvíz na otázky „a čo robia vaši rodičia slečna?“, „má ta vaša práca perspektívu?“, „a čo zdravie?“). Mimochodom práve tam, v zdraví krásnej slečny, bolo niečo na americkom sne o manželskom zväzku Krásky a Úspešného nie práve v poriadku. Ostali sme v obývačke, zaborení do pohodlných kresiel sami s „pánom domu“. Odfukovali sme po dobrom jedle. Pre nedostatok inej činnosti som si listoval v rodinnom albume. Konečne ma napadla zdvorilá otázka a hneď som ju pánovi domácemu položil. Ale neodpovedal. Prekvapene som vzhliadol od albumu. Náš hostiteľ, zasadnutý hlboko do mäkkého gauča, s hlavou na prsiach spokojne spal. Zmätene som pozrel na Mauricia. Spal tiež. Klasický Deň vďakyvzdania s medzinárodnou účasťou.