Noc za mrežami
V Denveri som sa ubytoval v hosteli. Bol horúci august. Keď som vychádzal z nie práve vábnej miestnosti môjho dočasného útočiska, zistil som, že izba má dvojité dvere. Vnútorné drevené, vonkajšie tvorila mreža. V noci som ten systém veľmi rýchlo pochopil. Tie noci totiž boli tak horúce, že otvorené okno, ani stropný ventilátor nepomáhali. Len, keď ste otvorili tie drevené dvere, vzduch sa trošku pohol. No a na to, aby pri toľkom luftovaní bol ten spánok aj bezpečný, slúžila tá zvnútra uzamykateľná mreža.
Štrajk!
Druhý deň svojho pobytu v Denveri som šiel na konferenciu a uvidel zaujímavý úkaz. Okolo vedľajšieho mrakodrapu spoločnosti US-West chodili dokola akýsi čudní ľudkovia. Proti tomu mrakodrapu to boli ozajstní mravčekovia. V rukách držali transparenty so znakom CWA, zrejme odborovej organizácie, a stručnými nápismi. Všetky tie transparenty boli písané rukou a navyše podľa nátury autora, takže, čo transparent, to originál! Kopa ich bola v španielčine, ale toľko zasa rozumiem, že sa to týkalo nízkej mzdy a preplácaniu nadčasov (veď v niektorých kanceláriách tej budovy sa svietilo celú noc!) a že toto je štrajk. Zaujalo ma to a tak som sa posadil na blízku lavičku a chvíľu pozoroval. Ten štrajk bol pozoruhodný tým, že sa nič veľké vlastne nedialo. Ľudia v oblekoch a kravatách vchádzali a vychádzali z budovy, nikto ich nerušil. Tí štrajkujúci chodili v malých skupinkách, ale aj jednotlivo dokola tej budovy a bavili sa spolu asi ako sa bavia susedia, keď sa stretnú na ulici. Vrcholom bola babička, čo popri štrajku kočíkovala dvojčatá. Po chvíli som sa už naozaj musel zdvihnúť a ísť sa venovať vede. Na odchode som si ešte pomyslel – to sa to niekomu štrajkuje!
Praclíkový let
Lietať po Amerike je dnes ako jazdiť rebrinákom hore dole po grúni. Nič mimoriadne, pri tých stovkách letov a desaťtisícoch cestujúcich denne, sa na veľké pohodlie nedbá. Vedel som, že sa pri lete dočkám maximálne vrecúška arašidov a troch kvapiek koly uprostred pohára preplneného kockami ľadu. Ktosi múdry ale prišiel na to, že arašidy sú nezdravé a tak ich vymenili za takzvané praclíky. Takzvané praclíky sú krekery v podobe praclíkov a sú nejedlé. Áno, je úžasné ako krajina s tak bohatými zdrojmi potravín a vysokou potravinárskou technológiou dokáže produkovať čosi nejedlé, ale veď to nie je jediný prípad. Coca-Cola je často tiež nepitná, dokonca sa tvrdí, že ak v plechovke plnej Coca-Coly necháte týždeň klinec, tak za ten čas zmizne, jednoducho sa rozloží. A na tejto diéte som mal stráviť celý deň!
Skorý ranný let ma premiestnil z Oklahoma City do Kansas City. Druhý z Kansas City do Chicaga. Odtiaľ, neplánovane, sme si odskočili do Minneapolis dotankovať. Odtiaľ sme konečne nabrali smer Baltimore a z Baltimore posledný let do New Yorku – Long Island. Posádky sa vždy vystriedali a mňa už ani nevyháňali z lietadla. Sedel som tam sám, prišli upratovačky, vybrali odpadky, popri tom mi začesali ofinu správnym smerom a popriali ďalší šťastný let. Už som k tomu lietadlu skoro patril. Keď sa to tak zoberie, každá ďalšia posádka sa mi mala prísť predstaviť – veď som tam bol viac doma ako oni! A bolo to na mne vidieť. Keď ste celý deň na nejedlých praclíkoch a nepitnej Cole, to na vás zanechá stopy.
Celá tá tortúra však stála za záverečný let. Už som videl všeličo v lietadlách (aj opitých moravských podnikateľov na ceste do Kuala-Lupmur), ale takéhoto letušáka, som ešte nezažil. Ten chlap sa rozhodol (pre mňa v pravej chvíli), že lietať je vlastne zábava. Jeho komentár k bezpečnostným predpisom bol komediálny výstup non-plus-ultra. Bezpečnostné predpisy sa aj tak melú dokola pri každom lete a na tretí krát už ich viete naspamäť. V jeho podaní by som si dal aj repete. Ten let bol krátky, ale mohli vyberať vstupné ako za kabaret a ľudia by vďačne dali. Končilo to tým, že sme pristáli a všetci sa, ako obvykle, napružili v sedadlách už-už vyraziť k východu. Neviem, kde sa to v ľuďoch berie (okrem tých, čo ledva stíhajú nasledujúci let), ale zakaždým sa tieto závody „kto bude skôr von“ opakujú. Už sme boli skoro všetci na štartových blokoch, keď sa v amplióne ozval známy hlas „Ešte nie!“ a pokračoval imitáciou konských kopýt, spomaľoval tak ako sme sa blížili k výstupnej rampe a keď už sme naozaj stáli, zavelil „Teraz!“. Ale nikto nebežal. Rehotali sme sa ako tie kone. Kvôli tomu letušákovi som dočasne odpustil americkým aerolíniám ich praclíkovú diétu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára