Cestovné príbehy

DO ZÁHREBU ĎALEKO

Kto chce cestovať, nesmie zaváhať. Je v tom kus poverčivosti, ale nadšenec cestovania zásadne neodmieta ponúkanú šancu z obavy, že už žiadna ďalšia nepríde. Bol som pri tom, keď môj priateľ dokumentarista Pavol Barabáš váhal, či ísť do Antarktídy. Bolo to príliš riskantné. Ale možnosť, že by ho už nikdy nikto nikam nezavolal, riskovať tiež nechcel. A ak sa Pavol nebál Antarktídy, čo by som sa ja zľakol Záhrebu?
Bolo to dosť šibnuté už od začiatku. V piatok doobeda som šiel niečo vybaviť do Slovenského rozhlasu. Keď som nastúpil do výťahu, už tam stál jeden môj známy s jedným neznámym. Behom troch poschodí sa ten neznámy stihol môjmu známemu posťažovať, že ešte ten večer ide autom do Záhrebu, ale nemá ísť s kým a bojí sa, že v noci naňho osamote príde za jazdy spánok. Na štvrtom poschodí som sa počul zahlásiť:
„Idem s vami.“
Neznámy sa predstavil ako rozhlasový redaktor Tomáš Beseda, ktorý ide urobiť reportáž z víkendovej výročnej schôdze Spolku chorvátsko-slovenského priateľstva v Záhrebe. Keďže tam mám dobrých literárnych priateľov a ubytovanie i pohostenie bolo zabezpečené, neváhal som vyraziť s neznámym kolegom novinárom na cesty. Oznámil som tú novinu svojej žene Janine, rozlúčil sa s deťmi (pohotovo sľúbil darčeky) a čakal. Ale Tomáš sa u nás neobjavil podvečer, ani večer, ani neskorý večer. A dobre urobil. Keď konečne prišiel a my sme vyrazili, bola tma tmúca a ja už ospalý. Za bieleho svetla a pri zmysloch by som do toho jeho vehiklu nemohol nastúpiť.
Redaktor Slovenského rozhlasu Tomáš Beseda bol vlastníkom auta Škoda 1000 MB. Už keď to bol zbrusunový model mladoboleslavskej Škodovky, dostal prezývku „tisíc malých bolestí“. V čase, keď sme v ňom vyrazili na viac ako tristo kilometrov dlhú cestu z Bratislavy do Záhrebu, Tomášovo auto nebolo ani zbrusu, ani nové, výkonnosť klesla na Škodu 205, ale zato bolestí bolo nad tisícku. To som ale ako motoristický laik vôbec netušil. Tomáša som spoľahlivo navigoval po Viedeň, previedol cez mesto na diaľnicu a upokojený vytrvalým hučaním-hrkaním-vrčaním motora – zaspal.
Keď som sa prebral už bolo svetlo. Zobudil ma jav naozaj neobvyklý. Šofér Tomáš, posmelený celonočným výkonom vozu, sa rozhodol predbehnúť – autobus! Bol to zničujúci manéver. Auto zo seba vydávalo posledné sily za neuveriteľného rachotu motora a ten, práve keď sme sa prácne dostávali asi na úroveň zadných kolies autobusu, náhle stíchol.
„Čo sa deje?“ opýtal som sa Tomáša ešte stále rozospatý.
„Horíme,“ odpovedal pokojne Tomáš. Hneď som sa prebral, aby som si vypočul odbornú prednášku o tom, ako sa v škodovke pri nadmernom výkone zvykne odtrhnúť hadička prívodu paliva a to potom strieka na rozpálený motor. Oblial ma studený pot, ale Tomáš sa tváril ako hasič-profesionál. Zastavil na okraji diaľnice a pohotovo vyskočil z auta. Ja za ním. Tomáš obratne, vyzbrojený (asi) azbestovými rukavicami, otvoril zadnú kapotu. Nehoreli sme, ale hadička bola naozaj uvoľnená a palivo striekalo ako pri konkurze na novú fontánu Di Trevi v Ríme. Tomáš to však všetko dokázal zneškodniť ešte skôr, než sa nečakane zjavila rakúska diaľničná hliadka, aby sa opýtala, čo nám chýba. Tvárili sme sa, že nič a vyštartovali na ďalšiu cestu. Zvyšok cesty do Záhrebu som vyzýval Tomáša, aby nepredbiehal už ani traktory.
Záhrebský pobyt sa vydaril. Stretol som svojich známych a spoznal nových, Tomáš urobil reportáž. Zdalo sa, že spiatočnej ceste nemá čo brániť. Ale pár kilometrov sa Záhrebom začal Tomáš podivne manévrovať na ceste.
„Čo sa deje?“ opýtal som sa naivne, „Horíme?“
„Nie, nehoríme,“ ubezpečil ma Tomáš, „akurát nefungujú brzdy.“
Chytil som sa pevne sedadla.
„Čo budeme robiť?“
„Nič, pôjdeme opatrne,“ povedal Tomáš.
Nie som veriaci, ale viem sa modliť ku Škode 1000 MB. V duchu, samozrejme. A ten voz naozaj nezlyhal, len na hraniciach to bolo zaujímavé. Tomáš sa nemohol ako iní v kolóne posúvať s autom a zase zabrzdiť sto krát až k hraničnej kontrole. Neubrzdili by sme zo. Ale našli sme riešenie. Veď bolo leto a nebolo to ani tak veľmi nápadné. Boli sme len jediné auto, ktoré malo obe predné dvere široko otvorené a z nich trčala vždy jedna noha. Tými sme sa v kolóne rozbiehali aj brzdili. Veľmi pôsobivé, hlavne na podrážky topánok.
V Rakúsku na diaľnici si Tomášova škodovka spomenula na svoje lepšie časy a zdalo sa, že brzdy zase začali fungovať. Na dohľad Bratislavy som si už vydýchol. Predčasne. Auto chrchlavo zakašľalo a náhle zastalo.
„Požiar alebo brzdy?“ opýtal som sa.
„Došiel nám benzín,“ konštatoval Tomáš. Ale skôr než by som začal panikáriť a rozcvičovať sa na tlačenie auta až domov, vytiahol Tomáš kanister a do Bratislavy sme už dorazili bez nehody.
Teším sa až stretnem Pavla Barabáša po tom jeho antarktickom výlete. Nech sa len skúsi začať vyťahovať s napínavými zážitkami. To by si mal skúsiť odskočiť na víkend do Záhrebu, to je dobrodružstvo!