POTKANI V LIKANI
Už cesta do gruzínskeho kúpeľného mestečka Likani nás mala varovať. Všetko na dohľad naznačovalo, že krajina po sérii občianskych nepokojov nezažíva práve najlepšie chvíle. V kúpeľoch sme boli jedinými zahraničnými hosťami. Jediný naozaj moderný hotel bol rozstrieľaný a vypálený. V obrovskej jedálni z čias socializmu s dávno nefungujúcou fontánou v strede sme sa krčili osamelo v jednom rohu. Pred jedálňou, ako v dadaistickom filme, postával fotograf, ktorý v lepších časoch fotil za peniaze detičky sediace v autíčku s podobizňami Zajaca a Vlka z nekonečného kresleného seriálu „Počkaj, zajac!“. To autíčko a fotograf pri ňom boli absurdnou pripomienkou lepších čias. Ale my sme sa mali ubytovať v týchto, horších časoch.
Organizátori pre nás vybrali akési drevené pavilóny roztratené v parku neďaleko vily Romanovcov, terajšieho sídla gruzínskeho prezidenta.
Nie som nijako vyberavý a nikdy dovtedy som neodmietol pridelené ubytovanie, ale len čo sme vstúpili s kolegom do izby, vedel som, že je zle.
„Tu nemôžeme ostať.“
Kolega mávol rukou.
„Zachovaj rozvahu, je už pomaly noc, kam by sme išli?“
„Kamkoľvek inam, tu niečo strašne smrdí!“
Ten smrad sa nedal prehliadnuť, ale tiež sa mi nepodarilo nájsť jeho zdroj. Zdalo sa, že je to niečo v jedinej rozheganej skrini, ale tá bola prázdna. Dokonalá smradľavá záhada.
Napriek odhováraniu kolegu, ktorý neveril v úspech reklamácie, som šiel hľadať „dežurnuju“. Bolo ich hneď niekoľko, v bielych plášťoch klebetili na recepcii. Na moju sťažnosť sa najskôr zatvárili neprístupne. Potom jednu osvietil nápad a povedala:
„Že by potkany?“
To ma teda nenadchlo a o to viac som žiadal, aby sa na ten smrad išli pozrieť. Neochotne vytvorili „dežurnuju delegaciu“ a na obéznych nohách sa s hekaním vyštverali po schodoch na poschodie do našej izby. Vstúpili tam ako inšpekcia ministra národnej záchrany a začali sa rozhliadať, vetriť a neochotne prikyvovať.
„Naozaj, niečo tu smrdí.“
Ukázal som na skriňu.
„Smrdí to tam, ale je prázdna.“
Pokrútili neveriaco hlavami, ale náhle jednu osvietil nápad. Pristúpila k skrini, odtiahla ju od steny a záhada bola odhalená — za skriňou boli nahádzané jablká a tie hnili.
„Reklamácia sa uznáva,“ rozhodla najautoritatívnejšia „dežurnaja“ a mávla na nás, „dostanete inú izbu.“
Keď sme odchádzali, spoločnými silami vrátili tú skriňu k stene. Jablká, pochopiteľne, nechali na mieste...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára