Ako sa vám páči!
Môj prvý pobyt v Amerike bol plný zázrakov. Možno aj preto, že to bol môj prvý spisovateľský pobyt a tie zázraky by sa diali aj inde, neviem. Ale veď uvážte:
Štandardnou procedúrou IWP bol rozhovor pre miestnu, univerzitnú televíziu. Technicky to robil Lem Torrevillas, manžel zástupkyne riaditeľa IWP Roweny. Rozhovor viedol zase manžel Mary menom Peter Nazareth. Skrátka, taký malý rodinný podnik.
Konečne prišiel rad aj na mňa a v určený deň a hodinu som sa dostavil do malej knižnice IWP. Len, čo som vstúpil, bolo mi to jasné – bol tam gauč a tak by ten rozhovor mohol byť logicky robený ako rozhovor u psychoanalytika, kde pacient leží na gauči. Hneď som to povedal Petrovi a Lemovi. Peter Nazareth bol nadšený (veď mal za sebou už aspoň dvadsať rovnakých rozhovorov), Lem nie.
„Mám už nastavené svetlá, nejde to!“
Márne sme ho prehovárali, nedal si povedať. Rozhovor sme urobili, ale bolo to ako keď sa spáli dobrý koláč a ako náhradu sa dobíjate narýchlo uvareným pudingom. Ale čo už, človek nemôže mať všetko na svete.
O tri dni za mnou prišiel ustaraný Lem:
„Gustav, ty vždy dosiahneš, čo chceš, však?“
Nemal som potuchy o čom hovorí, ale nechal som ho v tom.
„Vieš, ten rozhovor, čo sme robili… No predstav si, tá kazeta vôbec nevyšla. Musíme to robiť znovu!“
„S gaučom?“
„Samozrejme, ako sa ti páči!“
A tak, keby ste sa vesmírnou náhodou dostali na vnútorný televízny kanál University of Iowa, môžete tam občas zahliadnuť (a počul som, že to púšťajú celkom radi), blázna, ktorý leží na gauči, tvári sa, že je u psychoanalytika a lámanou angličtinou skúša na otázky vystreľovať pohotové, „veselé“ odpovede. Dobre sa baví a na záver si ešte vypýta aj účet za seansu.
Ešte, že aj oni majú zmysel pre humor a ten účet mi neposlali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára