AMERIKA 38

KEĎ ČOSI NEFUNGUJE

Stroje nás pozorujú. Verím, že to ticho, keď nepracujú, je klamlivé. V skutočnosti sledujú, čo robíme a chystajú sa vyskúšať náš postreh. Každú chvíľu hrozí malá technická, strojová podnožka. Mám na to dôkaz.
Vo Washingtone sa chystalo slávnostné otvorenie novej budovy našej ambasády a spolu s americkým priateľom Ronom Wrayom sme boli medzi pozvanými hosťami. Nahodení do oblekov, len tak-tak sme stíhali. Bolo treba ísť metrom a ja som si potreboval kúpiť lístok. Pristúpil som k automatu a strčil doň VISA kartu. Znechutene ju vypľul. A to som už VISA kartou vo washingtonskom metre samozrejme platil. Tentoraz nezabrala ani na druhý pokus a tretí bol príliš riskantný. Mohol tú kartu aj z trucu zožrať. Siahol som do vrecka, ale mal som len dvadsaťdolárovku. Žiadne drobné. Ron to chcel zatiahnuť, ale to som sa zasa nedal. Veď dnes už automaty vedia vydávať. Tento sa ani nepokúsil. Nedal mi dokonca ani lístok. Tak to už bolo moc. Stlačil som opravné tlačidlo. Nič. Pre zmenu to skúsil Ron. Zase nič. Už sa pri nás začal tvoriť zástup iných záujemcov o služby tohto automatu. Vysvetlili sme im, že nefunguje. Disciplinovane sa presunuli k inému. Začali sme čítať návod a tam to bolo! Ten plechový zázrak nebol nastavený na dvadsaťdolárovky. No, veď ani naše automaty neberú tisíckorunáčky. Ale nechať tam takú sumu len tak?!
Museli sme konať a to rýchlo. Ron Wray ostal vlastným telom brániť automat, aby nám naň nikto nesiahol, a ja som utekal hľadať dozorcu nástupišťa. Bol to veľký, mohutný, pohodový černoch. Priam stelesňoval autoritu a istotu úradnej moci. Všetko som mu, v poradí piate cez deviate, vyrozprával. Pozrel sa na mňa akoby som padol z čerešne. Neveriacky krútil hlavou. Tak som chvíľu nevedel, či nad mojou technickou hlúposťou alebo automatickou neschopnosťou. Ale pohol sa ochotne so mnou.
Svojím spôsobom to bol pozoruhodný pohľad. Predstavte si decentného chlapíka v obleku ako bráni vo washingtonskom metre vlastným telom automat na lístky. A je mu to tak trochu aj trápne. To bol Ron. Ja s dozorcom nástupišťa sme boli ako trestná výprava. A vtedy sa to stalo.
Keď sme boli na päť krokov od automatu, ten akoby zazrel dozorcu a zľakol sa. Mal som intenzívny pocit akoby sa previnilo prikrčil, čosi v ňom zahrkalo a rýchlo vyplazil dvadsaťdolárovku späť. Asi tak ako keď lev v manéži neochotne vydá krotiteľovi s veľkým bičom klobúk návštevníka, keď mu tam nedopatrením spadol. Z automatu vychádzalo presne to neochotné, ale odrazu krotké mrmlanie. A keď som si tú bankovku bral, mal som dojem, že z tej plechovej kisne počujem dokonca aj veľmi neochotné slovíčko:
„Sorry.“
Dozorca nástupišťa švihol neviditeľným bičom a všetci sme sa mierumilovne rozišli.