Tvrdí sa, že supermarket je druhým domovom pravého Američana. V Malajzii by sa veľmi radi podobali Američanom. V obrovskom supermarkete, ktorého súčasťou bola aj umelá rieka s vyhliadkovými loďami, sme sa z veľkej výpravy vedátorov dokázali udržať pokope štyria - jeden fínsky profesor, mladý Nemec a dvaja Slováci. Všetci sme sa zhodli, že na návrat do univerzitného kampusu potrebujeme taxík. Všetci sme tiež súhlasili s tým, že taxíky všade na svete parkujú pred hlavným vchodom. Ale nedokázali sme nájsť ten hlavný vchod.
Preliezli sme štyrmi poschodiami supermarketu. Niekoľko krát sme sa vrátili na to isté miesto a znovu s odhodlaním vyrazili novým smerom. Nakoniec sme našli tri možné úniky z tejto megalomanskej budovy - východ na stavenisko, východ do obrovského detského zábavného parku a vstup do päťposchodových podzemných garáží. Ani na jednom z týchto troch miest nestáli taxíky. Boli sme štyria vysokoškolsky vzdelaní, primerane zcestovalí a navyše vysoko motivovaní cudzinci, ktorí už v živote videli nejeden supermarket a nejeden taxík - a predsa sme boli v koncoch. Nakoniec sme vyrazili rezignovane do tmy naprieč priľahlým staveniskom. Na neďalekej výpadovke sme konečne stopli taxík a šťastne, hoci nie v nadšenej nálade, dorazili domov. Podľa toho ako sme sa mlčky rozchádzali do izieb bolo jasné, že tento stret s bujne kvitnúcou civilizáciou budúceho tisícročia v nás zanechal rozporuplné dojmy.
Až o pár týždňov, doma, keď som o tomto čudnom zážitku rozprával známym, mi náhle svitlo. Veď ten supermarket hlavný vchod samozrejme mal! Išli sme okolo neho niekoľkokrát a nevšimli sme si ho. Bola to tá garáž, vlastne super-garáž! Kedysi boli obchody tam, kde boli ľudia. Čo najbližšie k nim, ich obydliam a miestam, kam bol ľahký prístup pešo. Dnes stoja obrovské hangáre plné tovaru uprostred pustatiny. Prísť bez auta do takéhoto supermarketu je ako vydať sa pešo po diaľnici. Jedno i druhé žije už svojím, izolovaným životom. Sú konštruované pre človeka automobilového. Automobil používajúceho ako nákupnú tašku, pretože do tej normálnej by sa mu nadprodukcia svetového obchodu nezmestila. V ten večer v Malajzii bolo teda všetko v poriadku. To len my cudzinci-chodci z Európy sme si neuvedomili, že hlavným vchodom tohto obchodu budúcnosti už navždy zostane obrovská garáž. Zároveň slúžiaca ako mauzóleum, hrobka posledného, neznámeho chodca.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára